Nápad informovať poistenca, koľko stojí jeho zdravotná starostlivosť, nie je nový. Vždy v príhodnej chvíli, keď sa hovorí o nedostatku peňazí v zdravotníctve, prípadne o tom, ako občania dokážu aj zneužívať systém zdravotnej starostlivosti, ktosi zodpovedný vyrukuje s tým, že sa budú sledovať údaje za každého poistenca. Pozor však, každá palica má dva konce. Ak sa totiž na svoj osobný účet na karte poistenca pozrie ekonomicky aktívny občan, ktorý platí pravidelne a dlhodobo, a ak spočíta ešte aj tie platby, ktoré za neho odvádza zamestnávateľ, začne intenzívne premýšľať, prečo toľko platí.

Môže totiž zistiť, že z tých peňazí, ktoré do poisťovne „nalial“, sa mu v podobe služby vrátilo tak jedno až päť percent, podľa toho, koľkokrát navštívil primárneho lekára alebo špecialistu.

Príklad: štyridsaťročný ekonomicky aktívny muž za tri roky zaplatil odvody zo mzdy na zdravotné poistenie ročne vyše desaťtisíc korún. Jeho zamestnávateľ zaplatil z úhrnu všetkých miezd do zdravotnej poisťovne navyše desať percent – takže rátajme so sumou vyše štyridsať tisíc korún ročne. Podľa výpisu z karty poistenca navštívil tento muž lekára iba tri razy, a poisťovňa za neho zaplatila „len“ niečo vyše tisíc korún aj s úhradami za lieky. Nuž, v tomto prípade je poisťovňa v pluse a poistenec v značnom mínuse.

Ak však dostane získame výpis poistenca, ktorý absolvoval operáciu srdcovej chlopne, už to bude o iných číslach. A povedzme si pravdu, bude to jeho a jeho príbuzných zaujímať? Preto je pri stopercentnej solidarite zbytočné argumentovať osobnými účtami ako prostriedkom, ktorý pomôže znížiť dopyt po zdravotníckych službách. Osveta je síce silná čarodejka, ale v tomto prípade málokedy osloví tých, ktorí zdravotnícke služby „zneužívajú“. Aj takto sa hovorí o tých pacientoch, ktorí sú zvyknutí chodiť k lekárovi vyhovoriť sa zo svojich trápení, hoci iste súvisia s ich zdravotným stavom. Už druhý minister, po Romanovi Kováčovi aj Rudolf Zajac, veľmi rád hovorí o tom, ako často naši občania chodia k lekárovi. Každá minca má dve strany – aby sme v tomto prípade nehovorili o palici – ktovie, prečo sa páni ministri nezaujímajú o to, že občan sa nemôže v ambulancii objednať, ale musí presedieť alebo prestáť dve-tri hodiny pred ňou, kým ho zdravotná sestra pozve ďalej?

Ak teda chceme hovoriť o platbách za služby navyše, mohli by sme napríklad začať tým, čo si želajú pacienti, a nie tým, čo si želajú lekári.

Pokusy zlyhali

V čase, keď si lekári bodovali svoju prácu a jednotlivé výkony, ktoré pacientovi poskytli, Chemická zdravotná poisťovňa Apollo rozposlala vybraným poistencom údaje z ich karty – osobného účtu – a očakávala odpovede. Nuž, nevedno prečo, ale spätná väzba nebola adekvátna námahe. Občanov platiacich poistné ani nezaujímalo, či sa ich peniaze využívajú efektívne, či si lekári občas niečo aj nepripísali navyše, a zrejme ani to, koľko stojí ich zdravotná starostlivosť.

„Zaujímala nás v tom čase práve tá spätná väzba, poznatky a skúsenosti poistenca. Vnímali sme to ako ďalšiu súčasť kontroly,“ hovorí námestníčka riaditeľa CHZP Apollo Nadežda Holečková.

Zároveň však dodáva, že v súčasnosti, keď sa prerozdeľujú všetky získané peniaze, nemá zmysel rozosielať účty všetkým poistencom. „Samozrejme, hodnotíme jednotlivé účty, je to súčasť činnosti revízneho lekára, osobná karta poistenca je dôležitá, ak sledujeme nadmernú spotrebu nielen zdravotníckych výkonov, ale aj liekov. Robíme to aj v záujme poistenca a pacienta. Ľudia vo všeobecnosti majú v oblasti zdravotného poistenia veľmi nízke právne vedomie. Niektorí poistenci sa napríklad sťažujú, že platili pravidelne, a neboli u lekára aj tri roky, a predsa sa na ich karte objavili platby. Pojem kapitácia je pre mnohých neznámy a netušia, že zdravotná poisťovňa za nich platí ich primárnemu lekárovi, aj keď ho nenavštevujú,“ dodáva N. Holečková.

Každý poistenec, občan, ktorý platí zdravotné poistné, má aj v súčasnosti v zdravotnej poisťovni založenú kartu poistenca. Na tej karte sa zapisujú všetky výkony, ktoré lekári nahlásili a uplatňovali si na úhradu. Lekári si zapisujú ako výkony napríklad aj telefonické rady, ktoré svojim pacientom poskytujú, alebo aj nie. Ak sa naozaj chce občan dozvedieť, koľko peňazí za neho zdravotná poisťovňa zaplatila, musí navštíviť pobočku zdravotnej poisťovne v mieste bydliska a požiadať o výpis. V pobočke VšZP Bratislava-mesto s tým bude mať každý chvíľku problém, pretože ani telefonická služba, ani služba na vrátnici o niečom takom ako osobný účet poistenca v živote nepočula. Treba sa teda pýtať na odbor zdravotných činností – do stránkovej miestnosti. Tam na počkanie získa každý žiadateľ výpis zo svojho osobného účtu za požadované obdobie.