Ani rok nefunguje Úrad pre finančný trh a už sa hovorí o zmene zákona, ktorým bol vytvorený. Prvým dôvodom môže byť poznanie, že pred rokom prijal parlament zlú normu. Ešte menej povzbudivým dôvodom može byť snaha zmeniť stav rovnako zlým zákonom.

Nový návrh má jednoduchú podstatu. Štát chce za menej peňazí viac vplyvu. Ako štát vystupuje ministerstvo financií, ktoré bude mať viac moci pri vytváraní vrcholového orgánu regulátora. Peniazmi sú prostriedky štátneho rozpočtu, ktoré úrad dostáva a mali by ich nahradiť peniaze účastníkov trhu. Sympatická je myšlienka, aby náklady na reguláciu znášali tí, ktorí ju potrebujú. Rovnako ako sympatická, je aj sporná. Jej uplatnením by účastník trhu, teda napríklad ani občan, neušetril. Službu s charakterom verejného statku by financovali súkromníci, pričom rozsah a kvalitu služby by určovali úradníci.

Teraz vymenúva predsedu a členov rady úradu vláda. Podľa nového zákona bude súhlas vlády stačiť na predsedu, troch členov vymenuje minister financií a jedného centrálna banka. Nezávislosť tak zastane oveľa skôr ako na pol ceste.

Peniaze kazia charaktery, ale nielen preto sú silné regulačné úrady aj v ekonomikách, ktoré vyznávajú slobodu podnikania a programovo odmietajú podnikateľskú rolu štátu. Skúsenosti neregulácie finančného a najmä jeho významnej časti – kapitálového trhu – má Slovensku pomerne neúspešne za sebou. Príčinou neexistencie úradu, ktorý dozerá na korektnosť, zákonnosť či férovosť pri nakladaní s cudzími peniazmi nebola neochota vytvoriť ho, ale skôr tolerancia k neprehľadnosti a jej politická výhodnosť. Motív výhodnosti sa nevytratil, iba zmenil slovník a nasadil si masku.

Pod strechu Úradu pre finančný trh sa aj podľa programu vlády mal dostať celý finančný trh, teda nielen kapitálový trh a poisťovníctvo, ale aj banky a sporiteľne….z tohto hľadiska sa nemá zmeniť skoro nič. Stále naliehavejšia je preto otázka, komu prospeje zmena.

Konflikt sa občas interpretuje ako stret záujmov zlých a bohatých s dobrými, sporivými a čestnými. Štát sa ujal druhej, väčšej skupiny, ktorá je „slabá“. Akosi automaticky predpokladá, že aj dosť naivná, aby ju presvedčil, že ochranu robí zadarmo, len v mene vyššieho pricípu pravdy a dobra. Obľúbenosť role Jánošíka však klesá, lebo čoraz viac ľudí tuší, že síce nemal stranícky preukaz, ale nefungoval ako filantrop.