Ziskuchtivá vojna o ropu (?!) I.

V rámci dažďa informácií spojených s prípravou útoku na režim Sadáma Husajna (ktorý nemožno zosobňovať s Irakom ani jeho ľudom) sa vynímajú aj vyhlásenia o tom, že by malo ísť zo strany amerického prezidenta o vojnu o ropu, respektíve o vojnu, ktorá by mala riešiť americké ekonomické problémy.

Vojna o irackú ropu (?) Akú ropu?

Prvý mýtus, ktorému čelí slovenská i svetová verejnosť je, že prípadný útok na Irak by bol údajne „vojnou o ropu“. V tejto súvislosti je možno dobre opýtať sa, o akú ropu. Podľa štatistiky organizácie krajín vyvážajúcich ropu OPEC dodáva Irak v súčasnosti v rámci programu OSN Ropa za potraviny denne asi 1,8 milióna barelov ropy denne (údaje za september), čo zodpovedá asi dvom tretinám jeho kapacity. Na produkcii 11-členného kartelu OPEC sa tak podieľa asi 7%. Keďže OPEC ťaží čosi cez tretinu svetových dodávok ropy, na celosvetových dodávkach sa iracká ropa podieľa asi 2,5%. Irak na svetový trh dodáva toľko ropy, ako napríklad Omán a Angola spolu, no menej ako napríklad Nórsko či Veľká Británia. Porovnateľnú kapacitu majú aj spolu India, Malajzia a Austrália, prípadne samotná Nigéria, alebo Indonézia spolu s Alžírskom. Zrejme ďalšie terče „vojny o ropu“(?). Za spomenutiahodného svetového dodávateľa sa však nepovažuje na rozdiel od Iraku žiadna z týchto krajín. Aj keď by sa mohol niekto opýtať, koľko by Irak dodával ropy ak by nebolo embarga a programu OSN, podľa štatistiky OPEC je jeho kapacita nižšia ako kapacita Venezuely či Mexika.

Pritom len nevyužitá kapacita najväčšieho dodávateľa OPEC-u Saudskej Arábie prevyšuje celkový objem dodávok Iraku, spolu s nevyužitou kapacitou Kuvajtu prevyšujú celkovú irackú výrobnú kapacitu (2,9 mil. barelov denne). Aj preto sa z hľadiska trhu s ropou venuje irackým dodávkam ropy minimálna pozornosť. Oveľa väčšia sa venuje vyhláseniam Saudskoarabskej vlády, ktorá v septembri dodávala 30% všetkej ropy 11 krajín kartelu. Tá si je dobre vedomá toho, že privysoká cena ropy zrazí oveľa prudšie dopyt po nej, a teda aj celkové príjmy od ropy závislých ekonomík. Druhým najväčším svetovým dodávateľom ropy porovnateľným so Saudskou Arábiou je Rusko, samotné USA denne ťažia trojnásobok toho čo Irak, celkovo od nečlenov OPEC z amerického kontinentu pochádza ekvivalent vyše polovice dodávok kartelu.

Západný svet závisí od Arabských producentov ropy(?) Od koho závisia oni?

Častou opakovanou je aj otázka, či nie je západný svet odkázaný na arabské zdroje ropy. Možno je dobre pripomenúť si (čerpajúc naďalej zo štatistiky OPEC), že denná spotreba ropy v auguste v členských krajinách OECD predstavovala 48 miliónov barelov denne, čo je o necelé 2 milióny barelov viac ako je denná produkcia nečlenských krajín OPEC. V ňom je však združená napríklad aj juhoamerická Venezuela, ktorá denne dodáva na svetové trhy takmer 3 milióny barelov ropy. Toľko aktuálne čísla. Možno samozrejme donekonečna konšpiratívne fabulovať o rozsahu podzemných zásob a možnostiach ich trvania, pravdepodobné však je asi aj to, že čím je cena ropy vyššie, tým bližšie je aj spustenie komerčného využitia alternatívnych zdrojov energie a pohonu (najmä v automobiloch). Tie by mohli nechať nemalú časť najmä ťažšie dostupného (teda nákladnejšieho na dobývanie) čierneho zlata definitívne pod zemou, či minimálne oslabiť výrazne dopyt po ňom a teda aj príjmy od ropného priemyslu závislých krajín. Inými slovami, neprerušené dodávky ropy nie sú len v záujme odberateľov, ale aj samotných producentov.

Američania budú z vojny ekonomicky profitovať (?)

Druhým mýtom, týkajúcim sa vojny proti Saddámovi je, že z nej bude Amerika ekonomicky profitovať. Presný opak je pravdou.

A nie je to len preto, že Amerika je po 11. septembri odrazu zraniteľnejšia potenciálnymi odvetnými útokmi teroristov. Americká ekonomika je postavená na dôvere v budúcnosť. Vo vojnových časoch je táto dôvera viac než naštrbená nie len u domácností, ktoré výrazne redukujú výdavky a šetria, ale aj u firiem, ktoré znižujú investície, v dôsledku slabnúceho dopytu zväčša aj zamestnanosť… Stratu dôvery investorov už americký akciový trh mal možnosť okúsiť… Ako upozornil sám maestro Alan Greenspan, šéf americkej centrálnej banky, prípadný konflikt, ak by trval dlhšie, zrejme vrhne Ameriku späť do ekonomickej recesie.

Samotný konflikt si od Američanov vyžiadal aj priame ekonomické náklady. Podľa analytika výboru amerického kongresu pre rozpočet, ktorého citovala agentúra Ideaglobal, by si vojna v Iraku vyžiadala mesačne 6-9 miliárd USD, plus ďalších 14-16 miliárd USD potrebných na prípravy pred konfliktom a po jeho ukončení. Tri mesiace vojny by podľa týchto odhadov Američanov stáli približne 43 miliárd USD. Na podporách v nezamestnanosti vyplatili jednotlivé štáty USA v druhom štvrťroku spolu 10,3 miliardy dolárov. (Zdroj: Ministerstvo práce USA.) Každé tri mesiace takéhoto konfliktu by si podľa týchto údajov vyžiadali takmer 0,5% amerického hrubého domáceho produktu.

Ameriku ženie do vojny zbrojársky priemysel (?) Aký priemysel?

Podľa posledných dostupných údajov amerického Census Bureau 341 amerických zbrojárskych závodov (NAICS kódy 332992-332994) zamestnáva približne 27 tisíc zamestnancov a vyprodukuje ročne „tovar“ za približne 4 mld. USD v dnešných cenách. Na celkových tržbách amerického priemyslu sa tak podieľa 0,096% (takmer celé jedno promile). 82 závodov na výrobu riadených striel a rakiet a ich komponentov (vrátane mierových kozmických lodí, NAICS kódy 336414-336419) zamestnáva spolu asi 76 tisíc ľudí a ročne produkuje dodávky za 20 mld. USD. Teda ďalšie 0,5% (celého pol percenta) celkovej priemyselnej produkcie. Bez komentára. (Zdroj: 1997 Manufacturing Economic Census, zverejnený v júni 2001, Americké ministerstvo obchodu)

Uvidíme, povedal slepý hluchému

Prípadná vojna, ktorej môže svet čeliť nebude o 2,5%-tách svetových dodávok ropy (ani o 3,4% celkovej svetovej ťažobnej kapacity, ktorou Irak disponuje – pre tých, čo dbajú na slovíčka). Prípadná vojna nebude o snahe Američanov pomôcť svojej ekonomike. Pádny a nezvratný dôkaz o existencii chemických, biologických či atómových zbraní v rukách samozvaného diktátora podľa odborníkov nemusí už mať kto zastaviť. Počká si svet na taký dôkaz? Ako hovorí slepec z vtipu, uvidíme…

Ziskuchtivá vojna o ropu (?!) II.

Americká ekonomika čelí ekonomickým problémom, ale vojna ich rozhodne nezmierni ani nevyrieši, práve naopak

Analýza „Ziskuchtivá vojna o ropu (?!)“ si nekládla za cieľ vyjadrovať sa k opodstatnenosti očakávaného útoku na Irak, len upozorniť na to, že v žiadnom prípade túto akciu nemožno zľahčovať na problém ekonomického profitu žiadnej krajiny. Uvedené čísla o podiele zbrojárskeho priemyslu a priemyslu riadených striel a rakiet sú citované spolu s NAICS kódmi, ktorých sa čísla týkajú z verejne dostupnej štatistiky amerického ministerstva obchodu. Je pravdou, že USA, vydávajú na obranu cez 3% HDP (?overiť), tie však na svoju armádu vynakladajú v čase mieru. Sú azda výdavky Slovenska na armádu, ktoré sú v pomere k HDP x-krát menšie dôkazom, že Slovensko sa pripravuje na x-krát menšiu vojnu?

Okrem iného analýza upozorňuje na to, že „možno samozrejme donekonečna konšpiratívne fabulovať o rozsahu podzemných zásob a možnostiach ich trvania, pravdepodobné však je asi aj to, že čím je cena ropy vyššie, tým bližšie je aj spustenie komerčného využitia alternatívnych zdrojov energie a pohonu (najmä v automobiloch). Tie by mohli nechať nemalú časť… čierneho zlata definitívne pod zemou, či minimálne oslabiť výrazne dopyt po ňom a teda aj príjmy od ropného priemyslu závislých krajín. Inými slovami, neprerušené dodávky ropy nie sú len v záujme odberateľov, ale aj samotných producentov“.

Pre kritikov a pre úplnosť dodávame teda aj pohľad na preukázané zásoby ropy, ako ich prezentuje OPEC. Krajinou s najväčšími preukázanými zásobami ropy je podľa OPECU Saudská Arábia, ktorej zásoby dvojnásobne (presne 2,3-násobne) prevyšujú zásoby Iraku, ktorý je na druhom mieste. Tesne za ním sú však Kuvajt a Spojené Arabské Emiráty, len tieto dve krajiny majú spolu so Saudskou Arábiou vyše štvornásobok overených zásob ropy ako Irak. Aj podľa optimistických očakávaní americkej agentúry US Energy Information Administration, „zaplavenie“ svetového trhu Irackou ropou by malo po prípadnom uvoľnení embarga v priebehu dvoch rokov formu zvýšenia dennej produkcie Iraku na 3,5 mil barelov ropy (predbehol by tak aj Venezuelu aj Mexiko), v priebehu desiatich (dvakrát podčiarknuté) rokov podľa tejto optimistickej prognózy až na 5 mil. barelov ropy denne. Teda menej než súčasná úroveň ťažby v samotnom USA, asi len dve tretiny súčasnej ťažby Saudskej Arábie. Dobre je tiež si pripomenúť to, že aj napriek embargu je Irak členom kartelu OPEC (aj keď v súčasnosti bez ťažobnej kvóty, keďže ťažbu reguluje embargo OSN), ktorého hlavným cieľom je regulovať ťažbu jednotlivých členov v rámci stanovených kvót. Proti kartelovým spoluhráčom, najmä najväčšiemu, Saudskej Arábii, by pre Irak asi nebolo optimálne ísť (ťažbou prevyšujúcou kartelom schválenú kvótu.) Aj preto napríklad Kuvajt, ktorý je čo do overených zásob ropy na podobnej úrovni ako Irak, ťaží v súčasnosti len 2,5 mil barelov ropy denne. S irackou ropou to teda rozhodne nie je také horúce.

Pre tých čo nechcú pripustiť napredovanie svetovej ekonomiky aj v oblasti efektívnejšieho využívania fosílnych palív, ako aj hľadania ich nástupcov, možno uviesť, že napríklad spotreba ropy v USA v roku 1990 predstavovala 2,2% HDP, v súčasnosti je to však už len 1,6% HDP. Svetová ekonomika využíva a bude čoraz viac využívať vyčerpateľné zdroje efektívnejšie, prípadne sa pripravovať na ich masovejšie nahradenie alternatívnymi zdrojmi energie. Obe tieto viac-menej nevyhnutné cesty vysoká cena ropy len urýchľuje. Toho sú si vedomí samotní producenti, preto cieľom samotného kartelu OPEC nie je len minimálna, ale aj maximálna akceptovateľná hranica ceny ropy.

Analýza mala ďalej za cieľ ukázať, že prípadná vojna nebude zadarmo, a nebudú za ňu ľudsky a ekonomicky platiť len Iračania. Spomalením ekonomiky, recesiou a rastom nezamestnanosti svoj diel zaplatia aj Američania, z daní ktorých by boli zrejme hradené aj samotné priame náklady operácie. Doplatia na to ale aj ďalšie krajiny, prípadná recesia by sa zrejme nevyhla ani EU, ktorá je najväčším obchodným partnerom Slovenska. Pokiaľ by svet ozaj vojna vrhla späť do recesie, na čo v prípade dlhšieho trvania upozornil nie len Alan Greenspan, prinieslo by to so sebou aj oslabenie dopytu po komoditách, vrátane ropy, pokles jej ceny, následné znižovanie kvót kartelu OPEC. Pre pripomenutie, po poslednej vojne v Perzskom zálive, kedy sa nakrátko priblížila k hranici 40 dolárov za barel, padla cena ropy na 20 dolárov za barelv úvode roku 1991, vplyvom pomalšieho oživenia ekonomiky dokonca na 15 dolárov za barel začiatkom roku 1994. Ponaučení tým, že menej je niekedy viac len koordinovaným znižovaním ťažby prispeli k tomu, že v úvode roku 1996 sa cena ropy dostala opäť nad hranicu 20 dolárov za barel, teda na úroveň spred vojny v zálive v roku 1990. Svojim dielom by sa teda na cene za vojnu ekonomicky podieľali aj arabskí producenti, ktorých rozpočty sú často postavené najmä na príjmoch z predaja ropy.

Americká ekonomika čelí ekonomickým problémom, ale vojna ich rozhodne nezmierni ani nevyrieši, práve naopak. Pokles spotrebiteľskej dôvery a výdavkov, prepad ziskovosti, obmedzenie investícií firiem, s poklesom dopytu eskalujúci tlak na znižovanie zamestnanosti, prepúšťanie, to je len náčrt rizík, ktoré pre Ameriku vojna predstavuje. Bezpochyby sú si toho vedomí aj mnohí protivojnový protestanti a iné záujmové skupiny, ktoré sú si vedomé ceny, ktorá sa od nich v tomto konflikte bude žiadať. Argumentácia, že malý zlomok amerického priemyslu presadzuje vojnu za každú cenu v mene svojich ekonomických záujmov kríva v momente, keď vyvstane otázka, či svoje záujmy v kongrese nedokáže presadiť aj zvyšných 99% (o presné číslo ani o slovíčka nejde) priemyselníkov? Ak sa čelní predstavitelia americkej administratívy zosobňujú so zlomkom amerického priemyslu, čo ak sa väčšina kongresmanov spája so zmrzlinármi a ostatnými odvetviami priemyslu, ktorý je závislý na domácom dopyte, teda odvahe domácností bez obáv z budúcnosti (nezamestnanosť, možné odvetné teroristické útoky a pod.) míňať?

Problém vojny v Iraku nie je problémom ekonomickým, a rozhodne by sa nemal posudzovať v kontexte „Má dať/Dal“. Problém vojny v Iraku nie je o ekonomickom profite, ale o veľmi dôležitých a komplexných otázkach geopolitických, otázkach chemického/biologického/atómového zbrojenia, medzinárodnoprávnych, bezpečnostných.

Preto je namieste, aby sa o téme vojny v Iraku v médiách diskutovalo najmä v rovine geopolitickej, zbrojárenskej, medzinárodnoprávnej a bezpečnostnej.

Z čisto úzkoprso ekonomického hľadiska je vojna najhoršie možné riešenie (abstrahujme teraz od filozofovania o empirických dôkazoch toho, že slobodnejšie krajiny ekonomicky prosperujú zvyčajne viac, ako neslobodné, čo len okrajovo súvisí s témou) nie len kvôli tomu, že to vrhne svetovú ekonomiku späť do pre niektoré krajiny nebezpečnej recesia, ale aj preto, že škody ktoré s pritom napáchajú (nie len priame, zničením Iraku, ale aj nepriame, napríklad náklady príležitostí, teda účelov na ktoré mohli byť použité prostriedky, ktoré skončia v útrobách vojnovej mašinérie) budú enormné a podieľať sa na nich svojim dielom budú viac alebo menej všetky zúčastnené strany. (Opäť, niekto by mohol rýdzo filozoficky teoretizovať, o koľko rýchlejšie by región rástol, ak by nebol zošnurovaný slobodu potláčajúcimi ideológiami a ľuďmi, čo však s vojnou nesúvisí nijako.)

Pokiaľ by mal o vojne rozhodovať úzkoprsý ekonóm, bez pochyby by musel aj z týchto dôvodov jej plán zamietnuť. V ekonómii (úzkoprsej a rýdzo teoretickej), ale aj v najziskuchtivejšom biznise, sú totiž najoptimálnejšie riešenia, kde sa hodnoty neničia, ale najčastejšie stratégiou win-win (obaja partneri vzťahu subjektívne z dobrovoľnej dohody benefitujú) tvoria. Život a svet, však nie je len o „Má dať/Dal.“ Preto tak nemožno zjednodušovať taký osudový moment dejín, akým sú úvahy o vojenskom zásahu proti diktátorskému režimu na strednom východe.

Zneužívanie lacných a ľudovo „ľahko pochopiteľných“ argumentov z ekonomickej oblasti jednoducho kríva a zaváňa (nechceným?) odvádzaním pozornosti od merita problému. Bulvarizuje tak komplexnú a rýdzo neekonomickú záležitosť na údajné „ekonomické záujmy“ jednej krajiny.

Kto chce počúvať, nech počuje.

Autor je investičným analytikom, uvedené sú len jeho osobné názory

Použité štatistické zdroje: Organisation of the Oil Exporting and Producing Countries, US Depatrment of Trade, IdeaGlobal, Federal Reserve