Analýza „Ziskuchtivá vojna o ropu (?!)“ si nekládla za cieľ vyjadrovať sa k opodstatnenosti očakávaného útoku na Irak, len upozorniť na to, že v žiadnom prípade túto akciu nemožno zľahčovať na problém ekonomického profitu žiadnej krajiny. Uvedené čísla o podiele zbrojárskeho priemyslu a priemyslu riadených striel a rakiet sú citované spolu s NAICS kódmi, ktorých sa čísla týkajú z verejne dostupnej štatistiky amerického ministerstva obchodu. Je pravdou, že USA, vydávajú na obranu cez 3% HDP (?overiť), tie však na svoju armádu vynakladajú v čase mieru. Sú azda výdavky Slovenska na armádu, ktoré sú v pomere k HDP x-krát menšie dôkazom, že Slovensko sa pripravuje na x-krát menšiu vojnu?

Okrem iného analýza upozorňuje na to, že „možno samozrejme donekonečna konšpiratívne fabulovať o rozsahu podzemných zásob a možnostiach ich trvania, pravdepodobné však je asi aj to, že čím je cena ropy vyššie, tým bližšie je aj spustenie komerčného využitia alternatívnych zdrojov energie a pohonu (najmä v automobiloch). Tie by mohli nechať nemalú časť… čierneho zlata definitívne pod zemou, či minimálne oslabiť výrazne dopyt po ňom a teda aj príjmy od ropného priemyslu závislých krajín. Inými slovami, neprerušené dodávky ropy nie sú len v záujme odberateľov, ale aj samotných producentov“.

Pre kritikov a pre úplnosť dodávame teda aj pohľad na preukázané zásoby ropy, ako ich prezentuje OPEC. Krajinou s najväčšími preukázanými zásobami ropy je podľa OPECU Saudská Arábia, ktorej zásoby dvojnásobne (presne 2,3-násobne) prevyšujú zásoby Iraku, ktorý je na druhom mieste. Tesne za ním sú však Kuvajt a Spojené Arabské Emiráty, len tieto dve krajiny majú spolu so Saudskou Arábiou vyše štvornásobok overených zásob ropy ako Irak. Aj podľa optimistických očakávaní americkej agentúry US Energy Information Administration, „zaplavenie“ svetového trhu Irackou ropou by malo po prípadnom uvoľnení embarga v priebehu dvoch rokov formu zvýšenia dennej produkcie Iraku na 3,5 mil barelov ropy (predbehol by tak aj Venezuelu aj Mexiko), v priebehu desiatich (dvakrát podčiarknuté) rokov podľa tejto optimistickej prognózy až na 5 mil. barelov ropy denne. Teda menej než súčasná úroveň ťažby v samotnom USA, asi len dve tretiny súčasnej ťažby Saudskej Arábie. Dobre je tiež si pripomenúť to, že aj napriek embargu je Irak členom kartelu OPEC (aj keď v súčasnosti bez ťažobnej kvóty, keďže ťažbu reguluje embargo OSN), ktorého hlavným cieľom je regulovať ťažbu jednotlivých členov v rámci stanovených kvót. Proti kartelovým spoluhráčom, najmä najväčšiemu, Saudskej Arábii, by pre Irak asi nebolo optimálne ísť (ťažbou prevyšujúcou kartelom schválenú kvótu.) Aj preto napríklad Kuvajt, ktorý je čo do overených zásob ropy na podobnej úrovni ako Irak, ťaží v súčasnosti len 2,5 mil barelov ropy denne. S irackou ropou to teda rozhodne nie je také horúce.

Pre tých čo nechcú pripustiť napredovanie svetovej ekonomiky aj v oblasti efektívnejšieho využívania fosílnych palív, ako aj hľadania ich nástupcov, možno uviesť, že napríklad spotreba ropy v USA v roku 1990 predstavovala 2,2% HDP, v súčasnosti je to však už len 1,6% HDP. Svetová ekonomika využíva a bude čoraz viac využívať vyčerpateľné zdroje efektívnejšie, prípadne sa pripravovať na ich masovejšie nahradenie alternatívnymi zdrojmi energie. Obe tieto viac-menej nevyhnutné cesty vysoká cena ropy len urýchľuje. Toho sú si vedomí samotní producenti, preto cieľom samotného kartelu OPEC nie je len minimálna, ale aj maximálna akceptovateľná hranica ceny ropy.

Analýza mala ďalej za cieľ ukázať, že prípadná vojna nebude zadarmo, a nebudú za ňu ľudsky a ekonomicky platiť len Iračania. Spomalením ekonomiky, recesiou a rastom nezamestnanosti svoj diel zaplatia aj Američania, z daní ktorých by boli zrejme hradené aj samotné priame náklady operácie. Doplatia na to ale aj ďalšie krajiny, prípadná recesia by sa zrejme nevyhla ani EU, ktorá je najväčším obchodným partnerom Slovenska. Pokiaľ by svet ozaj vojna vrhla späť do recesie, na čo v prípade dlhšieho trvania upozornil nie len Alan Greenspan, prinieslo by to so sebou aj oslabenie dopytu po komoditách, vrátane ropy, pokles jej ceny, následné znižovanie kvót kartelu OPEC. Pre pripomenutie, po poslednej vojne v Perzskom zálive, kedy sa nakrátko priblížila k hranici 40 dolárov za barel, padla cena ropy na 20 dolárov za barelv úvode roku 1991, vplyvom pomalšieho oživenia ekonomiky dokonca na 15 dolárov za barel začiatkom roku 1994. Ponaučení tým, že menej je niekedy viac len koordinovaným znižovaním ťažby prispeli k tomu, že v úvode roku 1996 sa cena ropy dostala opäť nad hranicu 20 dolárov za barel, teda na úroveň spred vojny v zálive v roku 1990. Svojim dielom by sa teda na cene za vojnu ekonomicky podieľali aj arabskí producenti, ktorých rozpočty sú často postavené najmä na príjmoch z predaja ropy.

Americká ekonomika čelí ekonomickým problémom, ale vojna ich rozhodne nezmierni ani nevyrieši, práve naopak. Pokles spotrebiteľskej dôvery a výdavkov, prepad ziskovosti, obmedzenie investícií firiem, s poklesom dopytu eskalujúci tlak na znižovanie zamestnanosti, prepúšťanie, to je len náčrt rizík, ktoré pre Ameriku vojna predstavuje. Bezpochyby sú si toho vedomí aj mnohí protivojnový protestanti a iné záujmové skupiny, ktoré sú si vedomé ceny, ktorá sa od nich v tomto konflikte bude žiadať. Argumentácia, že malý zlomok amerického priemyslu presadzuje vojnu za každú cenu v mene svojich ekonomických záujmov kríva v momente, keď vyvstane otázka, či svoje záujmy v kongrese nedokáže presadiť aj zvyšných 99% (o presné číslo ani o slovíčka nejde) priemyselníkov? Ak sa čelní predstavitelia americkej administratívy zosobňujú so zlomkom amerického priemyslu, čo ak sa väčšina kongresmanov spája so zmrzlinármi a ostatnými odvetviami priemyslu, ktorý je závislý na domácom dopyte, teda odvahe domácností bez obáv z budúcnosti (nezamestnanosť, možné odvetné teroristické útoky a pod.) míňať?

Problém vojny v Iraku nie je problémom ekonomickým, a rozhodne by sa nemal posudzovať v kontexte „Má dať/Dal“. Problém vojny v Iraku nie je o ekonomickom profite, ale o veľmi dôležitých a komplexných otázkach geopolitických, otázkach chemického/biologického/atómového zbrojenia, medzinárodnoprávnych, bezpečnostných.

Preto je namieste, aby sa o téme vojny v Iraku v médiách diskutovalo najmä v rovine geopolitickej, zbrojárenskej, medzinárodnoprávnej a bezpečnostnej.

Z čisto úzkoprso ekonomického hľadiska je vojna najhoršie možné riešenie (abstrahujme teraz od filozofovania o empirických dôkazoch toho, že slobodnejšie krajiny ekonomicky prosperujú zvyčajne viac, ako neslobodné, čo len okrajovo súvisí s témou) nie len kvôli tomu, že to vrhne svetovú ekonomiku späť do pre niektoré krajiny nebezpečnej recesia, ale aj preto, že škody ktoré s pritom napáchajú (nie len priame, zničením Iraku, ale aj nepriame, napríklad náklady príležitostí, teda účelov na ktoré mohli byť použité prostriedky, ktoré skončia v útrobách vojnovej mašinérie) budú enormné a podieľať sa na nich svojim dielom budú viac alebo menej všetky zúčastnené strany. (Opäť, niekto by mohol rýdzo filozoficky teoretizovať, o koľko rýchlejšie by región rástol, ak by nebol zošnurovaný slobodu potláčajúcimi ideológiami a ľuďmi, čo však s vojnou nesúvisí nijako.)

Pokiaľ by mal o vojne rozhodovať úzkoprsý ekonóm, bez pochyby by musel aj z týchto dôvodov jej plán zamietnuť. V ekonómii (úzkoprsej a rýdzo teoretickej), ale aj v najziskuchtivejšom biznise, sú totiž najoptimálnejšie riešenia, kde sa hodnoty neničia, ale najčastejšie stratégiou win-win (obaja partneri vzťahu subjektívne z dobrovoľnej dohody benefitujú) tvoria. Život a svet, však nie je len o „Má dať/Dal.“ Preto tak nemožno zjednodušovať taký osudový moment dejín, akým sú úvahy o vojenskom zásahu proti diktátorskému režimu na strednom východe.

Zneužívanie lacných a ľudovo „ľahko pochopiteľných“ argumentov z ekonomickej oblasti jednoducho kríva a zaváňa (nechceným?) odvádzaním pozornosti od merita problému. Bulvarizuje tak komplexnú a rýdzo neekonomickú záležitosť na údajné „ekonomické záujmy“ jednej krajiny.

Kto chce počúvať, nech počuje.

Autor pracuje ako investičný analytik, uvedené sú len jeho osobné názory vychádzajúce z primárnych štatistických zdrojov.