Akoby sa ľudia sa delili iba na občanov a zamestnancov. Spor o zákonník práce je o hľadaní prieniku dvoch podmnožín s prvkami na nerozoznanie. Nepríjemné je to, že niektorí zamestnanci nepociťujú potrebu byť chránení, pričom ako občania sa necítia ohrození. Pravdepodobne v nevedomosti podliehajú akýmsi pravičiarom, ktorí pod pláštikom fráz o slobode vystavujú pasy do otroctva. Našťastie prehovoril predstaviteľ SDĽ a otvára im oči: „Tí čo si myslia, že znižovaním sociálnej ochrany vytvoria vyššiu konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky, hovoria o ceste do 19. storočia. Vtedy prišiel zamestnávateľ ráno pred fabriku, vybral si ľudí, ktorých potreboval na jeden deň,“ citovala agentúra SITA ministra Petra Magvašiho.

Zákon, ktorý má platiť od 1. apríla predpokladá určenie týždennej hornej hranice pracovného času aj v prípadoch, keď človek má viacerých zamestnávateľov. Nemožno byť zamestnancom viac ako 48 týždenne, aj keby sa človeku chcelo. Ba ani vtedy, keby poučený zamestnanec „doprial“ kapitalistovi pocit viny z bepracného poberania nadhodnoty.

Existujú v zásade dve možnosti na ostránenie rozporu. Prvá je jednoduchá. Zamestnávateľ nesmie nikoho nútiť pracovať od svitu do mrku a a to ani v prípadoch, keby dotyčnému zamestnancovi svitalo viackrát za deň. Tí, čo chcú nechajú sa chrániť. Ostatní si budú robiť čo chcú, koľko a kde chcú.

Druhá je komplikovanejšia. Vyžaduje definíciu pracovného času. Známy je prípad trojice pozostávajúcej z tesára, majstra a stavbyvedúceho, ktorá hľadajúc šikovný hranol blúdila po stavenisku tri hodiny. Trápenie uťal tesár, keď zmenil pôvodný zámer a rozhodol sa, že si sadne na guľatinu. Všetci traja boli v práci a takto by vydržali bez ťažkostí aj štrnásť hodín denne. Na nerozľahlom stanovisku by sa trápili nudou, ale aj to by sa dalo vyriešiť – napríklad vhodným rozmiestnením televíznych príjmačov, alebo inej kratochvíle.

Pobyt na pracovisku nie je to isté ako pracovný čas, čo z podstaty veci by mal byť úsek vyplnený činnosťou smerujúcou k výsledku. Ľahko sa meria tam, kde produktom je napríklad baganča. Zriedkavejšie je výrobkom myšlienka, ale stáva sa. Šuster ťažko vysvetlí zamestnávateľovi, že čítanie novín mu poodhaľuje tajomstvá ortopédie a pomáha poznať, kde tlačí topánka. Manažér si môže čítať koľko chce a vládze, ba môže pomíňať aj celý svoj 48 hodinový pracovný fond, ak napríklad na kúpalisku vymyslí spôsob ako znížiť náklady vo firme na polovicu.

Zákonník práce rozdelil sociálnych partnerov do neprehľadného útvaru a len v jednom kúte vládne spokojnosť. Odborári sú odhodlaní chrániť zákon aj štrajkom. Samo o sebe je podozrivé, ak odborári s niečim súhlasia, ale v tomto prípade nesúhlasiť by znamenalo byť proti sebe. Autoritu zo zákona dostane organizácia tretieho sektora (odborári sa k tomuto stavu v inej súvislosti prihlásili) len vo veľmi výnimočných prípadoch.

Spor o zákonník práce nie je bojiskom dobra a zla, ba ani nenásytného kapitalizmu a vľúdneho socializmu. Zamestnanci sa dostali do ochranného objatia, čo v konečnom dôsledku môže spôsobiť aj zmenu stavu. Nezamestnaného zamestnávateľ „láskať nemusí“. Pri súčasných nákladoch na pracovnú silu je to pre zamestnávateľa jedno z najlacnejších riešení. Ak zákonník práce chcel opak, možno nemusel byť naopak.