Severoatlantická aliancia je civilizačno-hodnotové spojenectvo disponujúce efektívnou vojenskou silou. Ide o alianciu krajín, ktoré sú demokratické a uznávajú vládu zákona. NATO predstavuje vážny a hlboký záväzok členských krajín navzájom si zaisťovať bezpečnosť v prípade ohrozenia, a garantovať tak pretrvávanie svojich slobodných politických a ekonomických inštitúcií.

Každá krajina – Slovensko nevynímajúc – musí byť pripravená chrániť bezpečnosť svojich obyvateľov a územia účinnou vojenskou kapacitou. Malý štát ako je Slovensko sa nemôže spoliehať iba na svoju armádu. Potrebuje spoľahlivých spojencov. Na nich sú často odkázané aj také veľmoci ako Veľká Británia či Spojené štáty americké. Otázka znie: Aká medzinárodná bezpečnostná spolupráca je v záujme Slo-venska, ktoré stojí pred prijatím do NATO?

Člen Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika Jaroslav Daniška upozorňuje na tri názory na túto problematiku. Prvý hlása, že NATO je základom bezpečnosti, a preto akékoľvek spochybnenie, obmedzenie či renegociovanie pôvodnej atlantickej zmluvy ohrozuje bezpečnosť členských štátov. Druhý názor tvrdí, že NATO a bezpečnostné štruktúry EÚ môžu účinne spolupracovať a navzájom sa dopĺňať. Nové bezpečnostné inštitúcie EÚ preto nemusia nevyhnutne kolidovať s NATO ani s dnešným stavom bezpečnosti v Európe, skôr naopak. Tretí názor je založený na údajne škodlivých dôsledkoch spojených s prítomnosťou USA v Európe. V rámci integrácie kontinentu hovorí o tom, aby spoločný záujem krajín EÚ nebol vyjadrený iba spoločnou menou, ale aj spoločnou armádou. Zástancovia tohto stanoviska tvrdia, ak má byť Európa rešpektovaná veľmoc, musí svoje záujmy, ktoré sa od amerických v mnohom líšia, obhajovať sama.

Nedostatočnosť Európy

V prípade tretieho názoru ide zatiaľ o číru ilúziu. „Európske zaostávanie v technológiách aj v jednoduchej palebnej sile a mobilizačnej schopnosti vzbudzuje pochybnosti o úspešnosti prípadných separátnych vojenských akcií európskych síl bez zásadného prispenia USA,“ konštatuje spolupracovník Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika Tomáš Zálešák. Samit Európskej únie v Helsinkách v roku 1999 na základe amsterdamského znenia zmluvy o Európskej únii stanovil cieľ, podľa ktorého už v roku 2003 má mať EÚ k dispozícii jednotku rýchlej reakcie v sile 60-tisíc mužov. Mala by byť schopná nasadiť ju do 60 dní a v stave bojaschopnosti ju udržať jeden rok.

Strategické ciele reformy americkej armády však hovoria nie o dvoch mesiacoch, ale dňoch a hodinách, počas ktorých musí byť Amerika schopná premiestniť svoju silu na iné miesto vo svete. „Domnievam sa, ak máme hovoriť o geopolitických záujmoch Európy, aby ju svet bral vážne, mala by sa zaoberať ambicióznejšími myšlienkami, než je poslať niekde 60-tisíc mužov v priebehu dvoch mesiacov,“ podotýka expredseda výboru NR SR pre európsku integráciu František Šebej.

Podľa neho je dnes zrejmé, že krajiny EÚ trápi nedostatok precíznej munície, nedostatočná kapacita na premiestňovanie väčších bojových jednotiek a neschopnosť logisticky pripraviť pobyt väčšieho množstva vojenských jednotiek v krátkom čase. „Európska únia má v danom okamihu zhruba len 2,2 milióna mužov v uniforme, a keby bolo treba niekde poslať silu 40-tisíc mužov, ktorá by bola interoperatívna a vzájomne zabezpečená, predstavovalo by to ťažko riešiteľný problém,“ dodáva F. Šebej.

Na akú stranu sa má teda Slovensko prikloniť? „Európska integrácia na poli bezpečnosti a obrany by nemala v žiadnom prípade viesť k zníženiu, alebo dokonca k nahradeniu úlohy NATO. SR považuje alianciu za základný pilier európskej i svojej vlastnej bezpečnosti. Rozvoj európskych kapacít krízového manažmentu EÚ by mal vyústiť do posilnenia NATO i celkovej európskej bezpečnosti,“ myslí si riaditeľka odboru politických vzťahov s EÚ MZV SR Veronika Lombardini.

Zainteresovanosť USA

Má pravdu. Spojené štáty americké v 20. storočí trikrát pomohli zachovať slobodu v Európe, trikrát stáli na strane víťazov, pričom ani jednu vojnu nezačali alebo nepodnecovali. Obidve svetové vojny, ako aj studenú vojnu však ukončila práve ich angažovanosť. Podobne to bolo s regionálnymi konfliktmi po porážke komunizmu v Európe, keď až americká diplomatická a vojenská intervencia ukončila boje na Balkáne. Skúsenosť Európy s americkými zásahmi v 20. storočí je oproti celým dejinám Európy neopakovateľná najmä v tom, že USA ani raz neprejavili po porážke nepriateľa v Európe náznak územných či iných nárokov. Naopak, na príklade Marshallovho plánu po druhej svetovej vojne, ako aj pri rozšírení NATO o Českú republiku, Maďarsko a Poľsko po studenej vojne, americké vlády demon-štrovali zainteresovanosť na prosperite a bezpečnosti Európy aj za cenu mimoriadnych a zvýšených výdavkov USA.

„Významnou črtou zainteresovanosti USA v Európe je fakt zamedzenia vzniku dominantnej mocnosti v Európe, ktorá bola v doterajších dejinách vždy príčinou konfliktov. Americká účasť nielenže vyvažuje vzťahy Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie, ale chráni aj záujmy stredných a malých štátov, či už ide o Poľsko alebo o Slovensko,“ hovorí J. Daniška. Zároveň si myslí, že na základe týchto skutočností je v záujme Európy podpora úzkej spolupráce s USA, pričom niet lepšieho príkladu na spoluprácu ako NATO.

„Zamedzovanie vzniku dominantnej mocnosti v Európe nabralo nový význam práve po zrýchlení európskej integrácie a vytváraní európskeho superštátu s hlavným mestom v Bruseli. Príliš integrovaná Európa predstavuje bezpečnostné riziko sama osebe a pre vlastných obyvateľov.“ Jedným z prejavov tohto rizika je napríklad rastúca podpora radikálnych hnutí rôznych Haiderov, Le Pennov, Šešeljov či Lukašenkov ako reakcia na vysoký stupeň integrácie. „Iným, nemenej ne-blahým prvkom bruselskej politiky je vytváranie členstva druhej triedy pre východoeurópske štáty po rozšírení, pričom v tomto prípade neexistuje iná krajina ako USA, ktorá by sa rovnocenného postavenia bývalých komunistických štátov zastala,“ myslí si J. Daniška.

Význam zainteresovanosti USA na európskom kontinente presahuje vojensko-bezpečnostnú oblasť a najmä z pohľadu malých krajín, ako je Slovensko, možno záujem na prítomnosti USA v Európe označiť za dôležitý.

Možnosti Slovenska

Občania Slovenska by sa preto nemali obávať nového vojenského diktátu a mali by prestať vidieť v NATO zlého strýčka Sama, ktorý chce predovšetkým zarobiť na predaji vyspelej vojenskej techniky. Zámer vojenských expertov NATO je v tomto smere skôr opačný. Radia Slovensku vyčkať s veľkými investíciami do modernizácie vojenskej techniky. Odporúčajú investovať do výcviku vojakov profesionálov a do vytvárania malých pružných jednotiek, schopných rýchlych vojenských operácií.

V rovnakom svetle treba vidieť aj výdavky na prípravu SR na členstvo v NATO. Na plnenie týchto cieľov vynaloží SR do roku 2006 približne 16,3 mld. Sk. Slovensko však musí ozbrojené sily reformovať a modernizovať aj v prípade, keby do aliancie nevstupovalo. Rozdiel je len v tom, či investujeme do obrany samostatnej (podstatne drahší variant) alebo kolektívnej, t. j. do izolácie alebo do spolupráce.

Slovenskí výrobcovia vojenského špeciálu dobre vedia, že nedostanú nič zadarmo. Trhy sú obsadené a bez členstva v NATO nebudú mať ani len príležitosť pokúsiť sa na ne vstúpiť. „Na vstup do NATO sa pripravujeme najmä v záujme napredovania celého Slovenska, vrátane kladného posunu jeho ekonomiky a životnej úrovne,“ hovorí Juraj Ďurina z oddelenia strategickej komunikácie MO SR.

Slovensko už uzatvorilo prístupové rozhovory na vstup do aliancie. V súčasnosti pripravuje záväzky, ktoré sa v Bruseli po vstupe do NATO zaviaže plniť. Ide o záväzky v politicko-ekonomickej a obranno-vojenskej oblasti, vo sfére zdrojov, v bezpečnostnej a právnej oblasti. Bruselskej centrále NATO ich predloží 23. februára 2003. Finančný príspevok SR pre členstvo v NATO bude približne 0,46 % celkového rozpočtu aliancie, čo je zhruba 125 mil. Sk ročne. Ročný rozpočet na samostatné zabezpečenie obrany by bol podstatne drahší.

„Naše členstvo v NATO nás nijakým spôsobom neviaže k žiadnym vojenským aktivitám, ktoré by išli za rámec sebaobrany. Je to len výraz politickej vôle,“ hovorí štátny tajomník MO SR Rastislav Kačer. „Z členstva v NATO nám nevyplýva nič, čo by neodsúhlasila vláda a NR SR. Tak to bolo doteraz s vyslaním každého vojaka, ktorý sa zúčastnil na medzinárodných vojenských misiách, a tak to bude aj po našom vstupe do aliancie,“ dodáva štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí SR Ivan Korčok.

Nedávno vzišla z občianskych pohnútok a z iniciatívy KSS požiadavka vypísať o vstupe SR do NATO referendum. Škoda, že KSS neiniciovala podobné referendum pri vzniku Var-šavskej zmluvy v roku 1955. To dnešné je totiž úplne zbytočné. „Je otázkou súčasných dní pre všetkých, ktorí pra-cujú na vytváraní verejnej mienky, aby sa zamysleli nad nástrojmi, cez ktoré chceme podporu vstupu SR do NATO nielen udržať, ale aj zvýšiť,“ apeluje I. Korčok.

Rozdelená spoločnosť

Z analýz sociológov vyplýva, že pokles podpory vstupu SR do NATO výrazne ovplyvňuje hrozba vojenského zásahu USA v Iraku. V januári 2003 by náš vstup do aliancie podporilo menej ako 50 % občanov. Pokles podpory vzhľadom na blížiaci sa vojenský konflikt v Iraku možno očakávať. Aj v období krízy v Kosove podporovalo vstup do NATO len niečo vyše 30 % Slovákov. Chyba je však aj na strane vlády. Po pozvánke SR do NATO podcenila situáciu a nepochopiteľne nechala veciam voľný priebeh. Teraz bude musieť veľmi rýchlo doháňať aspoň to, aby sa počet prívržencov a odporcov vyrovnal.

Podľa odborníkov by vláda SR mala začať cielenú a razantnú kampaň. Občanom totiž chýbajú základné informácie. Netreba zabúdať ani na fakt, že súčasťou identity jednej časti spoločnosti je latentný antiamerikanizmus, ktorému sa nedá zabrániť ani proti nemu bojovať kampaňami. Je totiž neoddeliteľnou súčasťou osobnosti. Dnes je zrejmé, že podpora vstupu SR do NATO bude klesať, podľa sociológov však nepôjde o dramatický pokles. Podmienkou je priznanie vlády SR, že loptička je na jej strane dvorca.

Postoj k irackej kríze dnes rozdeľuje USA a Európu, Európu samotnú, rozdeľuje aj Slovensko, jeho politikov, strany i občanov. Podľa ministra obrany SR Ivana Šimka Irak predstavuje skutočné ohrozenie dnešného sveta. „Za posledných 22 rokov päťkrát napadol svojich susedov a neváhal použiť zbrane hromadného ničenia ani proti občanom vlastného štátu. V roku 1998 vyhnal inšpektorov OSN práve preto, že narazili na zbrane hromadného ničenia.“ I. Korček hovorí, že oveľa väčší priestor sa venuje oprávnenosti alebo neoprávnenosti vojenského zásahu proti Iraku, ale zatláča sa do úzadia fakt, že práve rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN 1441 vymenúva explicitne všetky rezolúcie, ktoré Irak od roku 1990 porušuje, čím ohrozuje medzinárodný mier a bezpečnosť.

NATO vzniklo ako realistická alternatíva proti bezprostrednej sovietskej hrozbe a boľševizácii Európy. Organizácia Spojených národov vzhľadom na zloženie Bezpečnostnej rady nemohla zabezpečiť účinnú ochranu demokratických krajín. Spočiatku bolo NATO pragmatickou alianciou, dnes je tiež politickým a kultúrnym spoločenstvom. Jeho členovia sa usilujú o ochranu demokracie a vlády zákona. Z tohto pohľadu je NATO najúspešnejšou alianciou v dejinách. Dokazuje to aj fakt, že NATO sa po kolapse hlavného protivníka nerozpadla, a taká možnosť je aj naďalej nepravdepodobná. Napokon, Slovensko vo svojej histórii nikdy nemalo lepšieho spojenca ako dnešné Spojené štáty americké.