Pri aprílovom posilnení koruny voči referenčnému euru sa vicepremiér posťažoval, aké ťažké je rozdeľovať príjmy z privatizácie. Vláda rozdeľovala „balík“ 130 mld. korún, ktoré ešte nemala na účtoch. Odvtedy sa koruna voči referenčnému euru výrazne oslabila, napriek tomu korunové vyjadrenie príjmov za predaj Slovenského plynárenského priemyslu (SPP) nebude vyššie, práve naopak. Spôsobil to pohyb kurzu EUR/USD v neprospech dolára, v ktorom vláda predaj dohodla.

V marci sa obchodoval dolár voči euru na úrovni 0,865-0,885 EUR/USD, odvtedy oslabil o takmer 12%, čo sa do kurzu USD/SKK premietlo oslabením dolára z úrovne 48 SKK/1 USD až na 44,9 SKK/1 USD. Vláda tak dostane 2,7 mld. USD v aktuálnom kurze (120,96 mld. Sk), čo jej oproti marcovým odhadom 130 mld. Sk prinesie v prepočte na koruny kurzovú stratu takmer 9 mld. Sk. Príjem 120,96 mld. korún už potvrdil ofiálne aj Fond národného majetku SR.

Definitívna kúpna cena v USD bola pritom známa už po schválení privatizačnej ponuky 14. marca. Už vtedy sa tiež vedelo, že formálne uzavretie celej transakcie potrvá niekoľko mesiacov, nakoniec sa dokonca stihlo presne podľa plánu. Aj keď bolo treba počkať na vyjadrenie protimonopolných úradov, len málokto čakal, že by transakciu zakázali, nanajvýš stanovili kupujúcemu podmienky, nesúvisiace s dohodnutou kúpnou cenou. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou teda vláda vedela, kedy a akú sumu v devízach dostane. Túto sumu však prerozdelila v korunách, pričom sa nezabezpečila proti kruciálnemu a Slovenskom neovplyvniteľnému kurzovému riziku EUR/USD. Kurz EUR/SKK je odrazom situácie na Slovensku, teda vláda má obmedzenú možnosť ovplyvniť ho (napríklad zodpovednou politikou, neprekračujúcou vlastné plány fiškálneho deficitu). Kurz USD/SKK je len prepočtom kurzov EUR/SKK a EUR/USD, je teda závislý najmä od pohybu transatlantického kurzu, ktorý sa od schválenia predaja zmenil o takmer 12%.

Skutočnosť, že vláda, či ministerstvo financií, prílev týchto prostriedkov nezabezpečili forwadovým kontraktom (dohodou o budúcej konverzii) znamená, že vlastne 4 mesiace „hrali“ na devízových trhoch s mimoriadne veľkou otvorenou dolárovou pozíciou. Oslabenie dolára voči euru spečatilo túto hru stratou, ako to v „kasíne“ svetových finančných trhov neraz býva.

Aj keď po bitke je ľahké byť generálom (hoci podľa prognóz západoeuróskych bánk sa oslabenie nadhodnoteného dolára na úroveň 96-98 centov očakávalo už v úvode roka), aspoň na okamih možno mnohých napadla myšlienka, prečo sa transakcia stredoeurópskej krajiny, ktorej referenčnou menou je Euro s európskymi firmami (účtujúcimi tiež v Eurách) neuskutočnila rovnako v Eurách (ako to bolo napríklad v prípade privatizácie rozvodných závodov, kde kurzové riziko vyplývajúce z nami neovplyvniteľného pohybu EUR/USD nehrozí). Pokiaľ na strane kupujúceho pracovali finančníci efektívne, včera prevedené doláre tak s veľkou pravdepodobnosťou nakúpili namiesto 88 možno až za 99 centov za euro, vďaka čomu kupujúcemu ušetrili nemalý peniaz.

Diablov advokát by sa tiež mohol spýtať, prečo nebol taký veľký objem neopakovateľných privatizačných príjmov zabezpečený finančnými nástrojmi proti kurzovému riziku (za oželenie možnosti zarobenia pri posilnení dolára by bola istota, že vláda neprerobí, ako sa stalo, pri jeho oslabení). Aj keď možno namietať, že transakciu takých rozmerov nie je technicky vôbec jednoduché zrealizovať, najmä keď sa konverzia nemala uskutočniť cez malý slovenský devízový trh, pre inštitúciu veľkosti NBS by to nemusel byť problém. Určite nie aspoň čiastočne – čo by rovnako čiastočne znížilo aj kurzovú stratu. Transakcia by nešla cez trh; vláda by sa s NBS dohodla na forwarde – kontrakte o budúcej konverzii; NBS by sa jej zaviazala konvertovať USD na Sk v kurze platnom už v marci; NBS by u seba zároveň hneď zodpovedajúcu sumu Sk uložila – keďže je emisnou bankou, tento krok by mohla vypustiť – a za časť cenných papierov z devízových rezerv by si dohodou o spätnom odkúpení požičala USD. Po príchode aktuálnych USD by odkúpila späť založené cenné papiere, u seba uložené Sk konvertované vo výhodnejšom kurze by poukázala vláde. V prípade extrémnej špekulácie by NBS požičané doláre mohla konvertovať na Eurá, a tak benefitovať – podobne ako v prípade svojich v eurách denominovaných devízových rezerv – aj z kurzového pohybu EUR/USD. Diskusia o kurzových rozdieloch by bola do veľkej miery zbytočná v prípade, ak by vláda splácala z devízových príjmov svoje devízové záväzky (budúci rok je splatná emisia Eurobondov v objeme 300 mil. USD, a ďalšie). Načrtnutá transakcia by samozrejme mala svoje náklady (požičanie USD na 4 mesiace), tie by však boli rádovo nižšie ako benefit z vyhnutia sa súčasnej kurzovej strate.

Aj keď náročná transakcia predaja 49% SPP bola zvládnutá – čo do ocenenia a rokovania so záujemcami vďaka poradcovi Credit Suisse First Boston – nanajvýš profesionálne (kúpna cena predčila ocenenie poradcom, ocenenie porovnateľných transakcií v regióne aj úvodnú ponuku víťazného konzorcia), koncovka vo forme o niekoľko miliárd nižších aktuálnych korunových príjmov má pre vládu trpkú príchuť.

Rozhodnutím o splatení domáceho, namiesto zahraničného dlhu vláda prepásla príležitosť znížiť kurzové riziko zahraničného dlhu a externú zraniteľnosť krajiny (a zlepšiť jej image v zahraničných finančných kruhoch). Namiesto toho deklarovaním nominálne vyššej úspory úrokových nákladov presadila splatenie domáceho dlhu, čo sa však prakticky preleje do vyšších sterilizačných nákladov NBS, takže oba tieto efekty sa do veľkej miery eliminujú. (http://www.fini.sk/d.php?d=10131) Nezabezpečením príjmov z privatizácie voči vysoko pravdepodobnému kurzovému riziku EUR/USD „skóre“ z tejto transakcie ešte zvýšila.