Tigris a Eufrat

Ich prietok v Sýrii a Iraku je ohrozený tureckými priehradami

„Vydieranie vodou“ môže byt obávanou diplomatickou zbranou. Názorným príkladom sú rieky Tigris a Eufrat, ktoré pramenia v tureckých horách a stade tecú do Sýrie a Iraku. Istanbulská vláda sa správa ako pán zásobovania týchto dvoch krajín vodou a casto sa vyhrážala, že preruší tok oboch veltokov, ak budú jeho susedia poskytovat azyl prívržencom boja za kurdskú nezávislost. Pritom rozdelenie regionálnych zdrojov je už aj tak konfliktné: zatial co obrovská turecká priehrada Atatürk

zadržuje ekvivalent dvojnásobku rocného prietoku Eufratu, dvadsatdva dalších vodných diel by ešte malo znížit prietok Eufratu v Sýrii o 37 percent a Tigrisu v Iraku o 24 percent. Tieto dve krajiny, ktoré by naopak chceli, aby sa opät zvýšil minimálny prietok, ktorý im zarucuje dohoda z roku 1987, zúria a chceli by tiež postavit priehrady a lepšie zavlažovat svoje polnohospodárske plochy. Turecko sa však vždy stavalo proti.

Aralské more

Štyri republiky bývalého ZSSR na seba

vzájomne zvalujú vinu za jeho vysychanie

V bývalých sovietskych republikách strednej Ázie zanechali velké vodné diela z komunistickej éry ako dedicstvo jednu z najhorších ekologických katastrof planéty. Na hranici Kazachstanu a Uzbekistanu stratilo Aralské more v priebehu dvadsiatich rokov polovicu svojej rozlohy (zo 67 820 na 30 000 štvorcových kilometrov). Jeho vody sú katastrofálne znecistené a nie sú vhodné na spotrebu. Fauna i flóra dokonca vymizli. Prícina tkvie v odchýlení tokov riek Syrdarje a Amudarje na hornom toku kvôli zavlažovaniu bavlníkových polí za sovietskej éry. Dnes, napriek hrozbe vážneho nedostatku vody pre obyvatelov žijúcich pozdlž riek (celkove 29 miliónov ludí), si štáty, cez ktoré obe rieky tecú (Uzbekistan, Kazachstan, Tadžikistan, Turkménsko), nechcú pripustit zodpovednost.

Jordán

Hranicná rieka je výhradne pod kontrolou Izraela

Ide o skrytú tvár izraelsko-palestínskych stretov. Od

šestdnovej vojny, ktorá v roku 1967 vyústila do okupácie území, má hebrejský štát pod kontrolou hlavné zdroje vody v tejto suchej oblasti. Jeho zásobovanie, ako aj zásobovanie palestínskych území, Libanonu, Jordánska a casti Sýrie závisí v zásade od rieky Jordán a dvoch podzemných vodných zdrojov, z ktorých jeden sa nachádza na západnom brehu rieky Jordán a druhý je medzi Haifou a Gazou. Tieto miesta, ktoré sú viac ako kedykolvek predtým strategickými, sú pod výhradnou kontrolou izraelskej armády. Otázka prístupu k vode nie je totiž celkom irelevantná v súcasnom zhoršení konfliktu Palestíncanov a Izraelcanov. A tak asi 90 percent vody v oblasti západného Jordánu slúži na spotrebu v Izraeli (najmä na zavlažovanie polnohospodárstva), zatial co Palestíncania sa musia uspokojit zo zvyškom. Diskriminacné praktiky medzi židovskými kolonistami a palestínskymi rolníkmi napätie ešte vyostrujú.

V pásme Gazy, ktorá je s 3 800 obyvatelmi na štvorcový kilometer preludnená, je situácia doslova kritická. „Podzemné vody sú vycerpané, Palestíncania cerpajú už len slané bahno,“ tvrdí Jacques Sironneau, autor publikácie Voda ako nový svetový strategický ciel. Zásobovanie vodou je tiež jablkom sváru medzi Izraelom a jeho susedmi, pretože okupácia Golanských výšin na severe mu umožnuje kontrolu nad hlavným zdrojom Jordánu na úkor Sýrie. Dalšou komplikáciou je, že Izraelcania sa dnes stavajú proti postaveniu priehrady na Jarmuku, prítoku Jordánu na jordánsko-sýrskej hranici.

Níl

Na obranu veltoku by Egypt neváhal bojovat so Sudánom

„Níl je otázka života a smrti, pre ktorú nebudeme nikdy váhat vstúpit do vojny,“ varoval egyptský prezident Anvar Sadat v roku 1978. Táto bájna velrieka, ktorá je najdlhším vodným tokom na Zemi (6 671 km), prechádza ôsmimi krajinami, kým sa dostane do Egypta na úrovni Asuánskej priehrady. Toto monumentálne vodné dielo bolo dokoncené v roku 1975 a predstavuje vodnú plochu s velkostou 6 500 štvorcových kilometrov (jedenástkrát viac, ako má Ženevské jazero), o ktorú sa delia Egypt (55,5 miliardy kubických metrov) a Sudán (18,5 miliardy kubických metrov). Dnes sa však o toto rozdelenie vedú spory. Proti prúdu je Etiópia, ktorá by chcela rozvinút zavlažovanie, aby sa tak bránila proti suchu a hladomoru, a chce teda tiež svoj podiel. Argumentuje tým, že 80 percent prietoku Nílu sa tvorí na jej území a pritom používa z neho len 0,3 percenta. Sudán tiež nie je spokojný: v období vojny v Perzskom zálive v roku 1991 zvažovala táto krajina spolocne s Irakom dokonca vzdušný útok na Asuán. Egyptania, ktorí potrebujú zvýšit svoje vodné rezervy, berú túto vyhrážku vážne. Priehradu preto stráži egyptská armáda. A Sudán dostal varovanie: v prípade odchýlenia prúdu na hornom toku rieky bude vojna.

Slovensko – európsky priemer

Bilanciu podstatne zlepšujú prítoky zo zahranicia

Slovenská republika leží na rozvodí Cierneho a Baltského mora. V dlhodobom priemere preteká slovenskými tokmi 2 912 kubických metrov vody za sekundu, ktorá tvorí teoretický potenciál povrchového vodného fondu. Z tohto prietoku len 14 percent pramení na území Slovenska a zvyšných 86 percent priteká zo susedných štátov riekami Dunaj, Morava, Dunajec, Uh, Latorica a Tisa. Vzhladom na polohu Slovenska, ktoré leží na faktickej hydrologickej streche Európy, až tretina vôd vznikajúcich na našom území odteká rocne za hranice SR.

Podla údajov z databázy OECD (1999) spomedzi krajín V4 a Rakúska v dlhodobom priemere najväcšími obnovitelnými vodnými zdrojmi disponuje Madarsko (120 mld. m3), potom Rakúsko (84 mld. m3), Slovensko (83 mld. m3), Polsko (63 mld. m3) a nakoniec CR (16 mld. m3). Geografické pomery a hydrologická siet Európy spôsobujú, že v Madarsku a na Slovensku sa vyše pätdesiatpercentným objemom na týchto zdrojoch podiela prítok zo susedných krajín. V Madarsku je to až 95 percent, v SR 84 percent, v Rakúsku 34,4 percenta, v Polsku 12,7 percent a v CR 6,3 percenta.

Kvalita povrchových vôd

Kvalita vody sa hodnotí v ôsmich skupinách ukazovatelov: A – kyslíkový režim, B – základné fyzikálno-chemické ukazovatele, C – nutrienty, D – biologické ukazovatele, E – mikrobiologické ukazovatele, F – mikropolutanty, G – toxicita, H – rádioaktivita, a s použitím sústavy medzných hodnôt sa vody zaradujú do piatich tried kvality (I. trieda – velmi cistá voda až V. trieda – velmi silno znecistená voda), pricom za priaznivú kvalitu vody sa považuje úroven I. až III. triedy kvality.

V období rokov 2000 – 2001 sa najpriaznivejšie vyvíjali ukazovatele skupín B, D, A, v ktorých vyše

80 percent miest odberov splnalo kritériá I. až III. triedy kvality. V skupine C tiež dominovala II. a III. trieda kvality. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím v skupinách A, B, C podiel miest odberov v I. až III. triede kvality mierne vzrástol.

Najnepriaznivejšia situácia pretrváva v skupine F, kde sa zaznamenala nevyhovujúca kvalita vody (IV. a V. trieda) v 92,6 percenta miest odberov (v období 1998 -1999 to bolo 85,2 %). Na zaradení do V. triedy sa v tejto skupine najväcšou mierou podielali koliformné a termotolerantné baktérie. Kvalita vody sa zhoršila aj v skupine F, kde IV. a V. triedu zaznamenali v 65 percentách miest odberov (v období 1999 – 2000 to bolo 55 %). V skupine ukazovatelov H dosahovala kvalita vody I. a II. triedu, hoci v predchádzajúcom období bola dominancia I. triedy výraznejšia.

Podzemné SOS

Kvalita podzemných vôd vyvoláva vrásky na cele. Tak ako v predchádzajúcom období, aj v roku 2001 sa na ich znecistení najcastejšie podielali železo, mangán a dusík. Takisto ako v predchádzajúcich rokoch nadalej pokracuje znecistenie podzemných vôd organickými látkami. Najnižšiu mieru znecistenia zaznamenali v podzemných vodách v horských a podhorských oblastiach a, naopak, najviac znecistené sa ukázali oblasti na východe Slovenska, riecne náplavy dolného Váhu a Kysuce. V týchto oblastiach nevyhovovala požiadavkám na pitnú vodu ani jedna odobratá vzorka.

Straty vody v potrubnej sieti na Slovensku predstavovali v roku 2001 23,6 percenta z celkového množstva vody vyrobenej vo vodohospodárskych zariadeniach. Podla údajov EEA straty vody v Rakúsku dosahujú 10 percent a v CR 25,2 percenta.

Podiel cistených odpadových vôd vypúštaných do verejnej kanalizácie predstavoval 96,3 percenta oproti 95,1 percenta v roku 2000. V SR je z verejných vodovodov zásobovaných pitnou vodou 83,4 percenta (v CR asi

87 %). V roku 2001 dosiahol podiel samostatných obcí zásobovaných vodou z verejných vodovodov 69,8 percenta z celkového poctu obcí SR. Najviac ich bolo v Žilinskom (95,2 %), Bratislavskom (91,7 %) a Trencianskom kraji (83,3 %).

V priemere predstavovali na Slovensku využitelné zdroje podzemných vôd 76 080 l/sek. V roku 2001 dosiahli evidované odbery 715 919 m3 (9,1 %) z povrchových vôd a 13 398 l/sek z podzemných vôd, co je 17,6 percenta z celkového objemu podzemných vôd.

Z týchto údajov teda vyplýva, že Slovensko sa zaraduje do kategórie krajín, ktorých ukazovatel vodného stresu je na úrovni do 20 percent.