Predstavitelia najväčších investičných bánk nie raz tvrdili, že nemohli prevídať krach energetickej spoločnosti Enron, pretože finančné machinácie jej vedenia boli dosť komplikované. Dokumenty sú však dôkazom toho, že banky o tom vedeli a na zlej situácii podniku dobre zarábali.

The Wall Street Journal a internetový denník Smartmoney.com majú k dispozícii dôkazy toho, že banky vkladali peniaze do jedného z „tieňových“ fondov manažérov Enronu a vedeli, že sa to odrazí na samotnej spoločnosti. Reč ide o fonde LJM2 Co-Investment, ktorý zaregistrovalo bývalé vedenie v roku 1999. Tento fond s aktívami 394 mil. USD bol jedným z kľúčových nástrojov vedenia pri zachovaní vidiny finančného zdravia Enron na úkor iných firiem, ktoré boli súčasťou konsolidovanej bilancie firmy.

Podľa informácií novinárov WSJ, myšlienka „podsúvahového fondu“ sa objavila už v roku 1995. Prinajmenej jedna investičná banka, napriek lukratívnej ponuke sa odmietla zúčastniť na tomto pochybnom projekte. Znamená to, že aj iní profesionálni investori si nemohli nevšimnúť „komplikácie“ spojené s fondom LJM2. Vložili do neho peniaze a pomohli manažmentu v realizácii Potemkinovej dediny.

V roku 1995 sa finančný manžér Enron stretol s Philipom Poolom, jedným z partnerov investičnej banky Donaldson, Luftkin & Jenrette a požiadal pomôcť nájsť investície pre jeden nový projekt. Táto firma mala skupovať aktíva Enronu a prenášať časť úverov Enronu do vlastnej bilancie. Nezvyčajnosť myšlienky bola v tom, že spoluvlastníkom fondu bol vtedajší riaditeľ Enron. Partner invetsičnej banky odmietol realizovať tento projekt, napriek tomu že ho navrhol Enron, ktorý bol dlhoročným klientom Donaldson, Luftkin & Jenrette.

O niekoľko rokov sa projekt predsa len realizoval. Pool spomína, že manažment Enronu sa na neho obrátil v roku 1999 keď bol riaditeľom inej invetsičnej banky. Obchod s fondom LJM2 odmietol, pretože išlo o konflikt záujmov medzi spoločnosťou Enron a tieňovým fondom.

Úlohu, ktorú nechcela hrať Donaldson, Luftkin & Jenrette, ochotne prijala investičná banka Merrill Lynch. Do tejto štruktúry vložil 22 mil. USD a pomohol pre ňu získať 400 mil. USD od externých investorov. Podľa údajov WSJ investormi tieňového fondu sa stali najväčší hráči na Wall Street. Patrili medzi nich AIG, firma AON, finančná skupina Citigroup, spoločnosť CIBC, General Electric, Merryll Lynch, Credit Suisse First Bostonk, Dresdner Bank, J. P. Morgan Chase, Lehman Brothers a Wachovia Bank.

Merrill Lynch vyhlásil, že ich realtívne malé operácie s Enron a malé investície do fondu neznamenali porušenie žiadnych pravidiel. Banka tvrdí, že investori museli byť oboznámení s činnosťou fondu.

Z dokumentov skutočne vyplýva, že potenciálni investori vedeli o tom jako podniká tieňový fond. „LJM2 očakáva, že jeho hlavným zdrojom príjmov bude Enron. Fond predpokladá zaoberať sa spoločnými investíciami s Enron,“ hovorí citát z opisu fondu z roku 1999. Ako sa hovorí v tomto dokumente, cieľom fondu je získať aktíva Enron a dosiahnuť pre investorov príjem 30% p. a.

Vysvetľuje sa to tým, že aktíva, ktoré zostávali v bilancii Enron ynižovali finančné ukazovatele, ktoré sú základom ratingu firmy. Každý z investorov však musel vedieť, že rating Enron vlastne nič neznamená. Vedeli to aj tie, ktoré kvôli bankrotu Enron utrpeli straty.