Dnes je všetko inak, investície sa stali všeobecne zdieľaným predmetom túžobných očakávaní.

Slovenská ekonomika zahraničné investície životne potrebovala a potrebuje, pretože desaťročia komunistickej diktatúry spôsobovali čoraz väčšie zaostávanie vo všetkých smeroch a život na úkor budúcnosti. Ešte aj to, čo tu po komunistoch zostalo, úspešne rozkradla „domáca kapitálotvorná vrstva“ z mečiarovskej éry. Dnes je Slovensko – z mnohých dôvodov – už pomerne zavedenou investičnou destináciou. Výrazne sa zlepšuje podnikateľské prostredie, firmám klesá daňové zaťaženie, krajina má neporovnateľne lepší imidž než pred pár rokmi, vláda ponúka investovaniachtivým cudzincom rôzne výhody.

Politika na prvom mieste

Zrejme najdôležitejším faktorom pri rozhodovaní sa potenciálneho investora o mieste, kam svoje peniaze umiestni, je politická a ekonomická stabilita. Potvrdzuje to aj zbežný pohľad na štatistiku centrálnej banky o príleve priamych zahraničných investícií v rokoch 1997 až 2003. Na začiatku roku 1997 dosiahli celkové zahraničné investície úroveň iba 51 miliárd korún, čo bolo tak málo, že porovnávanie so susednými krajinami ani nemalo zmysel. Po voľbách, na konci roku 1998, dosiahol objem investícií necelých 79 miliárd korún. Na konci roku 2000 to však bolo už vyše 177 miliárd a na konci volebného obdobia predchádzajúcej vlády viac než 303 miliárd korún.

Hoci veľká časť priamych zahraničných investícií v uplynulých štyroch rokoch má pôvod v privatizácii – a teda v politickom rozhodnutí vlády – prinajmenšom nepriamo čísla o objeme investícií dokazujú, že pre investorov je stabilita (pred rokom 1998 absentujúca) dôležitým predpokladom pre investovanie. Aj dnes to potvrdzujú sami investori – vyhliadky na stabilitu sú jednou z prvých, ak nie vôbec prvou otázkou, na ktorú sa pýtajú. Veľa v rozhodovaní investorov zavážil aj predpoklad vstupu Slovenska do NATO a EÚ – tieto inštitúcie vnímajú ako záruku bezpečnosti investícií.

Veľkým šťastím pre Slovensko je aj skutočnosť, že stredná Európa zostáva jedným z mála miest na svete, kde napriek problémom najväčších svetových ekonomických oblastí investície rastú.

Klub lacných

Podľa vládnej agentúry pre rozvoj investícií a obchodu SARIO majú investori hneď niekoľko dôvodov investovať práve na Slovensku. Na prvom mieste spomína nízke náklady na prácu a výrobu. Cena práce aj verejných služieb je tu skutočne jedna z najnižších v Európe – nízke náklady, najmä na pracovnú silu, sú pre mnohých investorov veľmi atraktívne, pretože na rozdiel od iných „lacných“ krajín tohto regiónu, napríklad Ukrajiny, je Slovensko inštitucionálne súčasťou západu, má pomerne dobrý právny rámec, obstojnú vymáhateľnosť práva a akceptovateľnú infraštruktúru. Nič z toho, pochopiteľne, nie je dokonalé, a najmä zlepšovanie právneho rámca a jeho vymáhateľnosti očakávajú ekonómovia ako úplnú samozrejmosť. Pri spomínaní výhod Slovenska bola reč o relatívnom porovnaní v rámci európskeho klubu „lacných“.

Pre investorov je Slovensko zaujímavé aj pre dobrý pomer medzi cenou práce a kvalitou ľudského kapitálu – hoci tvrdenie o kvalifikovanej a lacnej pracovnej sile sa už stalo frázou. Aj pomerne veľký počet ľudí bez práce je z pohľadu investičnej príťažlivosti paradoxne výhodou: veľa ľudí bez práce, z ktorých veľká časť má stredné a vyššie vzdelanie, je pre investorov dobrou a lacnou zásobárňou pracovnej sily.

Aj to je jedným z dôvodov nevyhnutnosti zlepšiť vzdelávací systém, aby ľudia boli konkurencieschopní nielen cenou svojej práce, ale aj jej kvalitou. Inak bude Slovensko investične atraktívne viac pre všelijaké montážne firmy než pre oveľa perspektívnejšie hi-tech investície a rozvoj informačných technológií. Podľa ministra hospodárstva Roberta Nemcsicsa si však dnes Slovensko nenavyberá: „Treba podporovať to, čo má šancu na úspech. Sedieť a čakať, kým neprídu hi-tech investori, by nebolo rozumné.“ Je však optimista: „Od čias Volkswagenu, ktorý skutočne bol montážnou dielňou, v ktorej sa poskladali dovezené diely a vyviezlo sa auto, sme sa výrazne posunuli. Okrem firemnej kultúry sem takáto firma priniesla aj príležitosti mnohým slovenským firmám.“

Diaľničný refrén

Veľmi dôležitým predpokladom na investovanie je dobrá infraštruktúra. Webstránka spoločnosti PSA Peugeot Citroën, ktorá sem v najbližšom čase investuje približne 30 miliárd korún, síce hovorí o „excelentom spojení železnicou i diaľnicami“, ťažko by to však tvrdila, keby chcela investovať niekde na strednom či východnom Slovensku, a nie pri Trnave. Práve absencia lepšej siete diaľníc a rýchlostných ciest je podľa mnohých ekonómov príčinou, prečo PSA a mnohé iné prichádzajúce investície smerujú predovšetkým na západ krajiny. Podľa údajov NBS dosiahol ku koncu marca tohto roka podiel Bratislavského kraja na všetkých zahraničných investíciách až takmer 65 percent. „Dobrá infraštruktúra je z tohto hľadiska možno ešte dôležitejšia než napríklad daňové zaťaženie,“ myslí si hlavný ekonóm VÚB Vladimír Zlacký. Dobrá správa je, že po rokoch plytvania zdrojmi na síce potrebnej, ale neuveriteľne drahej „severnej“ trase si politici všimli, že oveľa rýchlejšie a lacnejšie bude spojiť východ a západ krajiny rýchlocestou cez Nitru, Zvolen a Lučenec. Dokonca sa zdá, že cesty získajú na úkor družstevníkov čosi navyše aj z eurofondov.

Utajované stimuly

V neposlednom rade investorov láka systém rôznych výhod, ktoré im ponúka vláda v úsilí pritiahnuť ich. Medzi takéto investičné stimuly patria niekoľkoročné daňové prázdniny, príspevok vlády na vytvorenie pracovného miesta, na vybudovanie infraštruktúry a podobne. Hoci je podpora veľkých investorov sporná a kým sa týkala iba zahraničných, bola aj diskriminačná, je fakt, že podobné výhody poskytujú všetky okolité krajiny. Prvou veľkou zahraničnou investíciou bol príchod nemeckého Volkswagenu do Bratislavy – aj ten využil všetky výhody, ktoré mal k dispozícii. „Na začiatku sa na nás skutočne pozerali v zmysle: čo sa rozdrapujú, dostali to za korunu a podobne. Ale oni sem prišli tesne po veľkých politických premenách, neexistovala tu základná infraštruktúra, parametre štátu sa len odhadovali. Bez tých výhod by sem neprišli,“ vysvetľuje minister Nemcsics, ktorý v tom čase bratislavský Volkswagen pomáhal rozbiehať.

Diskutabilnejšia než rôzne výhody je skutočnosť, že vláda notoricky tají okolnosti, za akých chce na tento účel použiť verejné zdroje. Pri investícii PSA sa verejnosť dozvedela aspoň to, že celkovo vláda na jej podporu použije okolo 7 miliárd korún. Získanie informácií tohto druhu je však vždy boj: Domino sa napríklad pokúšalo zistiť, koľko verejných zdrojov a na čo má byť použitých v rámci úmyslu ministerstva hospodárstva poskytnúť investičné stimuly firmám Ecco Slovakia z Martina a Gabor z Bánoviec nad Bebravou. Márne. Na vládnej webstránke je pod názvom materiálu uvedené iba: „Materiál sa nezverejňuje v zmysle § 11 zákona o slobode informácií.“ Hneď nasledujúci paragraf tohto zákona však hovorí, že paragraf 11 nie je možné uplatniť, ak ide o použitie verejných zdrojov. „Aj ja s tým mám problém, ale prijal sa takýto úzus. Investori si neželajú, aby sa to zverejnilo, po schválení vládou sa však zverejní aspoň celková suma, ktorú na to bude treba vynaložiť,“ vysvetľuje Dagmar Hlavatá, koordinátorka pre komunikáciu s verejnosťou na ministerstve hospodárstva.

Ministerstvo hospodárstva pripravilo aj novelu zákona o investičných stimuloch, ktorá je teraz predmetom diskusií vo vláde. Je skutočne sporné, či má vláda používať peniaze daňových poplatníkov na dotovanie súkromných firiem, takže sa dá súhlasiť s postojom ministerstva financií, ktoré tvrdí, že najmä daňová reforma je pre investorov dostačujúci stimul a zvýši investičnú atraktívnosť krajiny. Podľa hlavného ekonóma Slovenskej sporiteľne Martina Barta je u nás „prístup k investíciám vychýlený nesprávnym smerom – namiesto poskytovania selektívnych výhod by vláda mala zlepšovať podnikateľské prostredie, a tým zvýšiť atraktívnosť podnikania pre všetkých“.