Ide vlastne o hodnotový pomer medzi dvoma menami. Príklad: Kurz 1 dolár : 1 euro 10 euro-centov nám jasne a jednoducho hovorí, že za 1 dolár dostaneme pri výmene peňazí 1 euro a 10 euro-centov. Devízový kurz a jeho výkyvy je najmä pre exportne orientované podniky ostro sledovanou ekonomickou veličinou, lebo do veľkej miery rozhoduje o výške ich zisku – a z tohto hľadiska ho majú pod lupou aj burzoví augurovia.

Mimochodom, výkyvy výmenného kurzu sa v odbornej terminológii nazývajú devalvácia (keď sa zníži hodnota meny vyjadrená v iných peniazoch) alebo revalvácia (keď sa naopak zvýši hodnota meny vyjadrená v cudzích peniazoch).

Fakt, že devalvácia alebo revalvácia majú extrémny dopad nielen na jednotlivé podniky či na burzu ako takú, ale na celé národné hospodárstvo, si ozrejmime na americko-nemeckom príklade: Zníženie výmennej hodnoty marky voči doláru je takpovediac neoficiálnym podporným exportným opatrením pre nemecké vývozne orientované koncerny. Výroba jedného automobilu BMW stojí v Nemecku – povedzme – 110 000 mariek. Kurz je v našom príklade 1 dolár : 1 euro 10 euro-centov. V Spojených štátoch sa teda jeden BMW predáva za 100 000 dolárov, lebo za 100 000 dolárov dostaneme pri výmene 110 000 euro. Ak by sa devízový kurz zmenil na povedzme na 1 dolár : 1 euro 20 euro-centov, potom má BMW (pri nezmenenej americkej cene jedného v Spojených štátoch predaného automobilu) zisk z poklesu výmennej hodnoty marky voči doláru vo výške 10 000 euro. Prečo? Za 100 000 dolárov zinkasuje BMW totiž v prepočte 120 000 mariek; výrobné náklady zostali pritom nezmenené na úrovni 100 000 euro. Výsledkom takéhoto vývoja sú vyhliadky na vyšší zisk BMW, zlepšenie konkurencieschopnosti a tých postavenia na globálnom automobilovom trhu, čo sa odráža aj na príťažlivosti investovania do akcií BMW (a následne mnohých ďalších nemeckých exportne zameraných podnikov).

Tieto súvislosti si samozrejme burziáni veľmi dobre uvedomujú. A pri výkyvoch devízového kurzu systematicky analyzujú dopad devalvácie alebo revalvácie na podnikové hospodárenie. V prípade zníženia výmenného kurzu začnú kupovať účastiny exportne orientovaných podnikov; pri jeho náraste ich zase predávať. Summa sumárum, ak euro voči doláru stúpa, zmenšujú sa exportné šance nemeckých podnikov, čo má negatívny vplyv na výšku kurzu ich akcií – a opačne. Následkom oslabenia výmennej hodnoty eura voči doláru sa teda zlepšujú odbytové perspektívy nemeckých firiem v Spojených štátoch, pretože domáce výrobky sú v Amerike relatívne lacnejšie. Týmto sa môžu zvyšovať zisky firiem, ktoré sú závislé od exportu. A vyššie zisky znamenajú lepšie ohodnotenie podnikového hospodárenia na burze a tým aj vyšší kurz. Firemné výnosy sú totiž kľúčovým mikroekonomickým ukazovateľom, podmieňujúcim sklon burziánov kupovať alebo predávať účastiny príslušnej spoločnosti.

Druhou stranou nášho nemecko-amerického príkladu je samozrejme pokles konkurencieschopnosti amerických koncernov v euro-zóne v dôsledku posilnenia výmennej hodnoty doláru voči euru. Zvýšenie kurzu americkej k európskej mene má za následok relatívne zdraženie produktov vyrobených v Spojených štátoch a predávaných v Nemecku, čo vedie k poklesu vývozných vyhliadok príslušných amerických podnikov. Opäť príklad: Ak americké auto stálo povedzme 100 000 dolárov, činilo to za starých výmenných okolností 110 000 mariek; po revalvácii dolára by však v Nemecku stálo to isté auto už 120 000 mariek. Ak si chcú výrobcovia v Spojených štátoch udržať neamerické trhy, musia dodržiavať tamojšie (v našom príklade nemecké) ceny – teda musia prerátane znížiť pôvodnú dolárovú cenu, aby zostali na pôvodnej predajnej hodnote 110 000 euro. Týmto, pravda, klesá zisk z každého predaného auta. A hrozba nižších výnosov je príslovečným jedom pre akciové kurzy, pretože firemný zisk je jedným zo základných meradiel, podľa ktorých aktéri na parkete hodnotia vývoj príslušného podniku. Vidina vyššieho profitu povzbudzuje na druhej strane burziánov kupovať účastiny firmy, ktorú majú pod lupou; prognóza menšieho zisku vedie na parkete k predajo akcií príslušnej spoločnosti. Takáto revalvačná nevýhoda nie je mimochodom v Spojených štátoch taká výrazná, lebo mnohé americké firmy sú poväčšinou zamerané na domácu spotrebu a nie na export.

Iným dôsledkom devalvácie meny je skutočnosť, že stúpajú ceny dovážaných výrobkov a surovín. Príklad: Liter ropy stojí 10 dolárov. Pri kurze 1 dolár : 1 euro je to v Nemecku 10 euro. Po devalvácii na úroveň 1 dolár : 1 euro 10 euro-centov však už stojí liter ropy stojí 11 euro. Týmto sa ale zvyšuje úroveň výrobných nákladov. Podniky väčšinou ihneď prevalcujú rast inputu (teda vstupných surovín a polotovarov) na spotrebiteľov. Výsledkom sú vyššie predajné ceny v obchodoch, teda v konečnom dôsledku vyššia miera inflácie – a proti nej bojujú ústredné banky zdvihnutím úrokovej miery, čo má za následok pokles záujmu o akcie a tým aj ich kurzov.

Keď si však uvedomíme, že chrbtovou kosťou mnohých národných ekonomík sú gigantické medzinárodne operujúce koncerny, tak je jasné, že výkyvy výmennej hodnoty mien majú dopad nielen na podnikovú sféru (a tým aj na kurzy akcií), ale na celú spoločnosť. A teraz je jasné, prečo sú mnohí politici radi, keď sa ich mena v rámci možností devalvuje. Veď potom dochádza v exportne orientovaných podnikoch k zvyšovaniu výroby a tým zamestnávaniu viac ľudí – čo sa pozitívne odráža na raste hrubého domáceho produktu a znižovaní miery nezamestnanosti.

Všetkého veľa škodí – a aj privysoké výkyvy devízového kurzu môžu mať veľké následky pre dianie na burze. Koncom roku 1997 otriasli Wall Street a ďalšími medzinárodnými burzami turbulencie na ázijských finančných trhoch. Vlády v Hong-Kongu, Thajsku, Malajzii či Indonézii totiž pridlho viazali kurz národných mien na dolár. Následkom toho sa vytvorila obrovská finančná bublina, ktorá napokon praskla. Jedným z dôsledkov bola obrovská devalvácia národných ázijských mien voči doláru. Zníženie výmenného kurzu viedlo k relatívnemu zlacneniu ázijských výrobkov v dolárovom (a tým viac-menej celom západnom) svete. A toto znamenalo, že ázijské firmy začali gigantickú exportnú ofenzívu. Zvýšením ázijského konkurenčného tlaku sa však automaticky znižovali vyhliadky západných koncernov na udržanie, resp. zvyšovanie dovtedajších podnikových ziskov. Zisk je jedným z dominantných ekonomických ukazovateľov, podmieňujúcich kurz akcií na burze. Prognózy jeho znižovania zmenšujú dopyt po príslušných akciách a tým aj ich hodnotu. Výsledok sa prejavil ihneď: Ázijská finančná kríza viedla k znižovaniu kurzov amerických akcií na Wall Street, ako aj účastín na európskych burzách.

V januári 1999 došlo k podobnému javu. Helmut Maier-Mannhart, renomovaný ekonomický komentáror denníka Sueddeutsche Zeitung, vtedy napísal: „Stalo sa ´iba´ to, čo vlastne každý burzián očakával, čoho sa však z hĺbky duše obával a preto na to radšej nemyslel: kľúčová latinsko-americká krajina Brazília sa dostala do enormných finančných ťažkostí. Vláda musela fakticky devalvovať národnú menu real, šéf brazískej ústrednej banky hodil uterák do finančného ringu a podal demisiu, následne došlo k extrémnemu odlivu kapitálu do cudziny (iba v jeden deň za niekoľko hodín vo výške 1,1 miliardy dolárov) a brazílska burza musela začas zastaviť obchodovanie, lebo sme boli svedkami extrémneho pádu kurzov akcií. Najväčším problémom bola pritom skutočnosť, že Medzinárodný menový fond nemal v podstate ako podať podpornú ruku, lebo už na jeseň 1998 napumpoval do Brazílie pomoc v hodnote 41 miliárd dolárov. Na hlavných svetových burzách poznali kurzy účastín v tie dni iba jeden smer: nadol.

A do tretice nám ako príklad poslúži vývoj výmennej hodnoty spoločnej európskej meny voči doláru. Keď každý aktér na parkete, čo znamená akciový svet, očakáva na sto percent nejaký trend, potom s najväčšou pravdepodobnosťou dôjde k opačnému vývoju. Pozorovatelia globálneho burzového diania nezaznamenali v roku 1998 ani jedného finančného odborníka, ktorý by nebol presvedčený o budúcej pevnosti eura voči dominantnej svetovej mene. Ba absolútne prevažovali hlasy, že euro bude voči doláru neustále silnieť. Od začiatku roka 1999, keď euro uzrel uzrel svetlo sveta, sme však boli dlhé mesiace svedkami opačného vývoja: jednotná mena strácala voči doláru pomaly ale iste na hodnote. Táto devalvácia eura – a spolu s ňou aj zníženie kurzu národnych mien členských štátov menovej únie – bolo však mannou z neba pre západoeurópske podniky. Devalvácia meny má za následok, že lacnejú výrobky z krajín EÚ exportované do dolárovej oblasti. Týmto sa zvyšovala konkurencieschopnosť príslušných euro-koncernov, zlepšovali ich odbytové možnosti a následne tiež rástli ich zisky. V roku 1999 stúpali akcie vývozne orientovaných podnikov z euro-zóny opreteky – a jednou z hlavných príčin bola práve devalvácia eura voči doláru.