Výsledky vyšetrovania v prípade VÚB pred jej privatizáciou priniesli tri základné veci: slovnú prestrelku medzi ministrom vnútra a ministrom financií, opakované verejné vystúpenie obvinených a mlčanie väčšiny médií. Príčin je zrejme niekoľko – hlavná spočíva v tom, že nejde o banálny zlodejský príbeh.

„Robilo sa to bežne“

Zdanlivo je všetko v pohode – dianie v druhej najväčšej slovenskej banke VÚB pred rokom 1998 zatiaľ vyšetrovatelia postihli okrajovo a v hodnotení toho, čo prišlo po roku 1998 v rámci takzvaného ozdravovania bankového sektora, sa obvinení zhodujú s ministrom financií, že sa vlastne nič nestalo. Najzaujímavejší (hoci z hľadiska dejín VÚB určite nie najdôležitejší) je v súčasnosti spor o to, či oddlžovanie VÚB prebehlo regulárne.

Vyšetrovatelia tvrdia, že pri očisťovaní VÚB od zlých úverov v rokoch 1999 a 2000 vznikla štátu škoda viac ako 1,71 miliardy korún. Banka totiž poskytla svojej „vnučke“ Konsult Real úver v hodnote 1,85 miliardy korún, ktorého nesplatenú časť 1,71 miliardy po niekoľkých dňoch banka presunula na Slovenskú konsolidačnú a banke dlh zaplatila. Obvinení spolu s ministrom financií Ivanom Miklošom tvrdia, že nijaká škoda nevznikla. Ako je to možné?

Obvinení tvrdia, že v portfóliu VÚB boli aj nebonitné akcie mnohých podnikov, ktoré banka získala kapitalizovaním nesplácaných úverov (získaním podielu na základnom imaní dlžníckej spoločnosti do hodnoty nesplácaného úveru). „Robilo sa to bežne, aby banka nemusela vykázať úver ako klasifikovaný a aby nemusela vytvárať opravné položky a zhoršovať si bilanciu. Až neskôr bankový dohľad NBS začal vyžadovať aj reálne hodnotenie portfólia akcií vo vlastníctve banky,“ vysvetľuje pre Domino jeden z obvinených, exprezident VÚB, dlhoročný člen predstavenstva Konsult Realu a dnešný šéf EXIM banky Ladislav Vaškovič. Keď prišlo ozdravovanie bánk, ich manažmenty sa chceli zbaviť najmenej bonitných úverov a takto získané akcie podnikov podľa manažérov vlastne boli úvermi, ibaže schovanými pred bankovým dohľadom. Zlé úvery sa mali v dvoch kolách presúvať na Slovenskú konsolidačnú, údajne bezcenné akcie vo vlastníctve banky však presunúť nešlo. Preto podľa Vaškoviča „vo vládnom uznesení bolo napísané, že v rámci druhého kola oddlžovania má banka na Konsolidačnú presunúť aj tie akcie podnikov. Keďže akcie sa na Konsolidačnú previesť nedali, bolo povedané, že majú byť prevedené na úver a ten odvedený. Presne to sme spravili. My sme to nevymysleli.“

Škoda vznikla

Technicky to manažment banky vyriešil tak, že v roku 2000 poskytol Konsult Realu úver v hodnote 1,85 miliardy. Konsult Real za to od svojej materskej banky kúpil zmieňované akcie. Banka vzápätí vykázala tento úver ako nebonitný a presunula ho do Konsolidačnej.

Táto účtovná transakcia vyzerá logicky, má však niekoľko trhlín. Najväčšia spočíva v tvrdení, že kapitalizované akcie podnikov boli bezcenné a že to bol dôvod, pre ktorý sa ich chcela VÚB zbaviť. Konsult Real však vzápätí po tejto „očistnej“ transakcii presunul aktíva (teda najmä tie akcie) na ďalšiu dcéru VÚB, spoločnosť Stratégia Servis. Tá však potom niektoré z nich predávala za nominálnu cenu ďalej, hoci hodnota podnikov, ktoré kupujúci takto lacno získal, bola často oveľa vyššia. Ako príklad môže slúžiť funkčný žrebčín v Novom Tekove aj s pozemkami a koňmi, ktorý len za jeden milión získala firma Nonius.

Zásadnejší protiargument by mohol spočívať v tom, že úlohou oddlžovania bánk bolo zbaviť ich od zlých úverov, nie vyrábať nové – nech už boli pohnútky poskytovania nových úverov akékoľvek. Na presun úverov do Konsolidačnej totiž boli pravidlá – napríklad, že museli byť poskytnuté do konca roku 1998 a museli byť najmenej štyri mesiace po lehote splatnosti. Aj keď premena kapitalizovaných akcií na úver bola iba účtovnou transakciou a jej spochybňovanie môže vyznieť ako „chytanie za slovíčka“, k porušeniu pravidiel zrejme došlo.

A čo je vôbec najdôležitejšie, napriek tvrdeniam ministra Mikloša a obvinených s najväčšou pravdepodobnosťou došlo aj k škode. Celá transakcia totiž vyzerá účtovne neutrálna – podľa Vaškoviča je „predsa jedno, či by sme do Konsolidačnej odsunuli ďalšie úvery, alebo nebonitné akcie, transformované na úver“. Úplne jedno to však nie je, pretože ďalší z obvinených, Michal Krajčovič, v prítomnosti Ladislava Vaškoviča vyslovil zaujímavé vysvetlenie tejto transakcie: „Mohli sme naplniť objem oddlžovania aj ďalšími úvermi, ale výhodnejšie pre nás bolo presunúť tam tie akcie, pretože kým pri úveroch bola ich bonita okolo 10 až 30 percent, tie akcie mali prakticky nulovú hodnotu.“ Odhliadnuc od toho, že niektoré akcie mali zrejme vyššiu ako nulovú hodnotu, odkrýva sa tým zaujímavý detail: Banka mohla na Konsolidačnú previesť zlé úvery s vymožiteľnosťou okolo 10 až 30 percent, radšej tam však odsunula úver, ktorý nahradil akcie mnohých podnikov – síce v súlade s vládnym uznesením, ale v rozpore s pravidlami na postupovanie úverov Konsolidačnej. Keďže Konsult Real po presune úverov na Konsolidačnú previedol aktíva na spoločnosť Strategia Servis, štát (v zastúpení Slovenskou konsolidačnou) tak stratil poslednú šancu aspoň čosi od Konsult Realu vymôcť. Ak by aj poskytnutie úveru pre Konsult Real – oných 1,85 miliardy na nákup „nebonitných akcií“ od VÚB – nebol podvodom, ako to tvrdia vyšetrovatelia, odliatie aktív z Konsult Realu iba ťažko možno charakterizovať inak než ako poškodzovanie veriteľa, v tomto prípade štátnej Slovenskej konsolidačnej. A to je trestný čin so škodou, vyjadriteľnou aj v slovenských korunách.

„Ozdravenie“

Pozoruhodná je aj iná, vyšetrovateľmi zatiaľ nekomentovaná epizóda – skupovanie akcií VÚB v rámci ozdravovania banky od drobných akcionárov. Štát chcel pred plánovanou privatizáciou dostať pod kontrolu čo najväčší balík akcií banky, a tak poveril „dcéru“ banky – spoločnosť A.Index – nakupovaním. Drobní akcionári, medzi nimi aj firmy, na ktoré mečiarovský manažment VÚB sústreďoval akcie banky v snahe potichu ju ovládnuť, na obchode dobre zarobili: akcie sa kupovali za cenu 1100 až 2210 korún za kus, hoci ich vtedajšia trhová hodnota sa pohybovala okolo 670 korún. A.Index tak od Konsult Realu a ostatných spriaznených firiem získal 1 600 000 akcií VÚB, štát však získal o 400 000 akcií menej (9,93 percenta VÚB). Tieto zatúlané akcie neskôr predávali privatizujúcej Banca Intesa s veľkým ziskom ďalšie súkromné firmy. Ak teda na vyčíňaní vo VÚB nezarobili sami štatutári Konsult Realu a iných blízkych firiem (A.J.K.A., G.M.X.T., K.A.X.T.), prinajmenšom to vyzerá, že dali dobre zarobiť iným.

Aj táto transakcia však bola súčasťou projektu s názvom „ozdravenie bankového sektora“ po voľbách v roku 1998. To by mohlo byť vysvetlením mierne zvýšenej nervozity jeho aktérov.