Bez ohľadu na čísla je silnou stránkou rozpočtu väčšia transparentnosť, menej skrytých výdavkov a účtovných „kúskov“. To nateraz nie je málo.

Schvaľovanie rozpočtu je príležitosť, ktorej poslanci neodolajú. Kto má, vystúpi s názorom, kto nemá, aspoň sa vyrozpráva. Napríklad komunistický poslanec Karol Ondriáš a jeho súdruhovia chcú raj. A chcú aby im vstupenky kúpil štátny rozpočet. Nekomunistickí poslanci o edene nehovorili, ale od štátneho rozpočtu tiež všeličo chcú. Každý, kto naťahuje ruku, by mal vedieť, že nedostane peniaze štátu, ale občanov a firiem, teda aj svoje. Úlohou štátu je postarať sa len o to, o čo sa občan nevie, nemôže alebo nechce starať (a zaplatiť) sám.

Slovensko už viac ako desať rokov zápasí s rozpočtovým deficitom. Štát je štedrejší, než ako si môže dovoliť. Správa sa ako chudobný bonviván, požičiava si. Život s rozpočtovým deficitom je cudzopasenie na budúcnosti. Dlh musí niekto zaplatiť, nie je vždy je to autor dlhu.

Obľúbenou disciplínou pri hre s deficitom je hľadanie zdrojov. V ľudskej reči to znamená väčšinou len to, že experti, poslanci a úradníci vymyslia čokoľvek, aby mohli rozdeliť viac peňazí. Skoro nikdy sa nestretnú s myšlienkou, že viac korún by mali, keby menej minuli. Tak sa podchvíľou zvýšia nejaké dane. Teraz sa o rozvoj regionálneho školstva postarajú fajčiari. Za krabičku cigariet zaplatia o korunu viac. Slovensko sa k vyššej úrovni vzdelanosti prefajčí.

Keďže štátny rozpočet by mal zaplatiť len fungovanie štátu, očakáva občan, že príprava a schvaľovanie bude technokratická nuda. Nie je. Poslanci si aj v tomto roku spomenuli na rodné viesky a bojovali za ne. O zopár miliónov sa uchádzala stavba nemocnice v Rimavskej Sobote. Rovnako ušľachtilý cieľ mali mnohé neúspešné i úspešné návrhy.

Rozpočet na rok 2004 smeruje k tomu, že deficit verejných financií sa zníži oproti stavu spred dvoch rokov na polovicu. To je iste dobre a mohlo byť lepšie, keby sa menila aj štruktúra výdavkov. Posledné roky nepriniesli žiadnu významnú zmenu. Najviditeľnejšie sa tento problém prejavuje pri dotáciách poľnohospodárom, ktoré v roku 2004 dosiahnu skoro 20 miliárd korún. Je viac ako 2,5-násobok verejných výdavkov na vysoké školstvo. Voľba nespočíva vo výbere medzi plným žalúdkom a prázdnou hlavou. Reč je totiž o budúcnosti. Navyše dotácie nepriamo zvyšujú ceny potravín, lebo ich treba pripočítať, hoci ich občan nezaplatí v obchode.

Návody na postoj k rozpočtu sú dva. Optimistický spočíva v tom, že aj rok 2004 Slovensko prežije. Pesimistický tiež nepočíta so „smrťou“, ale hovorí o nesmiernom utrpení. Výhodou extrémov je skutočnosť, že všetko medzi je možné.