Pri svojom nástupe pred štyrmi rokmi novú vládu v zahraničnopolitickej oblasti a v oblasti integrácie nečakala vyšliapaná cesta. A ak bola, tak neviedla nikam – ani do Európskej únie (EÚ) ani do Severoatlantickej aliancie (NATO). Slovenská republika na madridskom samite NATO v júli 1997 nedostala pozvanie na rokovania o členstve ako jediná spomedzi krajín Vyšehradskej štvorky (V4 – Česko, Poľsko, Maďarsko a Slovensko). Situácia sa opakovala o päť mesiacov neskôr na samite EÚ v Luxemburgu a Slovensko sa ocitlo v druhej skupine kandidátov o členstvo.

Nová vláda sa po voľbách v roku 1998 zaviazala v čo najkratšom čase splniť politické kritériá na členstvo v EÚ a NATO. Z pohľadu európskej integrácie išlo predovšetkým o rokovania ohľadom kapitol tzv. acquis communautaire – spoločných európskych noriem, ktoré sa týkajú takmer všetkých oblastí života spoločnosti. Malo teda ísť o mnohorezortnú úlohu, o ktorej – výsledkoch mali nakoniec rokovať diplomati.

Vo vzťahu k NATO vláda deklarovala prípravu ucelenej bezpečnostnej a obrannej stratégie a koncepciu reformy ozbrojených síl a zabezpečenia obrany štátu. Už vtedy bolo zrejmé, že tieto opatrenia pre členstvo v NATO (ktoré nová vláda vnímala ako optimálny variant zaručenia bezpečnosti) si budú vyžadovať podporu stabilnej a Západom pozitívne vnímanej vnútornej politiky.

Vláda ukázala tiež ambíciu získať členstvo v OECD (združuje priemyselne najvyspelejšie krajiny sveta). Za trvalú prioritu zahraničnej politiky označila tiež rozvoj dobrých vzťahov so susednými štátmi.

Prijaté kroky súčasnej vlády musí dokončiť nasledujúca

Činnosť rezortu zahraničných vecí možno hodnotiť vcelku pozitívne. Hlavné predsavzatia vládneho programu v oblasti zahraničnej politiky sa postupne napĺňali. Vzrástla profesionálna úroveň diplomatickej služby. Zmeny na domácej politickej scéne všeobecne považované za pozitívne v kombinácii s intenzívnym diplomatickým úsilím priniesli určité efekty. Už v októbri 1999 Pravidelná správa Európskej komisie (EK) o pripravenosti na vstup do EÚ skonštatovala, že Slovensko splnilo základné kritériá na otvorenie rokovaní pre vstup do EÚ. V decembri 1999 helsinský samit potvrdil názor komisie a prizval SR na predvstupové rokovania.

Do júna 2002 SR uzavrela 27 prístupových kapitol z 29, čím sa zaradila na popredné miesto medzi kandidátskymi krajinami. Rovnaký úspech sa podaril Slovensku aj v snahe stať sa členom NATO. Intenzívna spolupráca na reforme ozbrojených síl, prijatie základných strategických dokumentov (Bezpečnostná stratégia SR, Obranná stratégia SR a Vojenská stratégia SR) a schopnosť plniť záväzky vyplývajúce z členstva v NATO aj za cenu prijatia pre verejnosť nepopulárnych opatrení sú faktory, ktoré mali najväčší vplyv na novú kvalitu vzťahov medzi SR a NATO. Za zahraničnopolitický úspech možno tiež označiť prijatie SR za 30. člena OECD v júli 2000. Vo vzťahu k Rade Európy vláda splnila svoj programový cieľ a v januári 2001 podpísala Európsku chartu regionálnych a menšinových jazykov, ktorú NR SR v júli 2001 ratifikovala.

Slovenskej vláde sa podarilo pomerne úspešne oživiť spoluprácu V4. Osobitne pozitívne sa rozvíjali vzťahy s Českom a Poľskom, ktoré nadobudli úroveň strategického partnerstva. Vo vzťahoch s Maďarskom dokázala spacifikovať spory okolo vodných diel na Dunaji. Tiež sa podarilo zintenzívniť vzťahy s USA a o Rusku sa viac neuvažuje ako o alternatíve zahraničnopolitického smerovania.

Vláde sa v tejto oblasti podarilo dosiahnuť vnútropolitický a spoločenský konsenzus – väčšina vplyvných politických strán a občanov vyjadruje súhlas so smerovaním SR do EÚ a NATO. Z volebných ambícií sa nesplnilo získanie miesta nestáleho člena Bezpečnostnej rady OSN, integračné úsilie odkrylo naliehavosť zlepšenia podmienok na tvorbu koncepčných materiálov. Zo strany štátu stále chýba systematická podpora výskumu medzinárodného postavenia SR a vo verejnosti diskusia o dôsledkoch členstva v EÚ a NATO a záujmoch Slovenska ako člena týchto zoskupení.

Orientácia je zrejmá

ANO mieni presadzovať v otázke zabezpečenia vonkajšej bezpečnosti krajiny integráciu SR do NATO ako základný národno-bezpečnostný záujem SR. Dosiahnutie členstva v aliancii reprezentuje podľa nej „najefektívnejšie fungujúcu a najspoľahlivejšiu organizáciu kolektívnej obrany“ a pre Slovensko „predstavuje jedinú skutočnú garanciu bezpečnosti a jedinú efektívnu možnosť obrany“. Za priority zahraničnej orientácie SR považuje aktívnu účasť v nadnárodných štruktúrach (EÚ, NATO), dobré susedské vzťahy a vyvážené bilaterálne kontakty s rozhodujúcimi krajinami. Ďalej jej ide vytváranie dobrého imidžu Slovenska a efektívne styky s krajanmi v zahraničí. Zásadne odmieta zrušenie Benešových dekrétov a otvárať čo i len diskusiu o tejto otázke považuje za nezodpovedné a nebezpečné. ANO je proti akejkoľvek inštitucionalizácii vyšehradského mechanizmu a pokladá doteraz existujúci model pravidelného stretávania na úrovni premiérov, ministrov, štátnych tajomníkov a odborných komisií za dostačujúci.

HZD vníma vnútornú a zahraničnú politiku ako nedeliteľnú súčasť procesu budovania a upevňovania slovenskej štátnosti a demokracie. Zastáva názor, že bezpečnosť SR môže byť garantovaná iba integráciou do EÚ a NATO. Chce upevňovať vzťahy s najbližšími susedmi na princípoch suverenity, vzájomnej výhodnosti a korektnosti. Stredoeurópsku spoluprácu krajín Vyšehradskej štvorky, ako aj dobré vzťahy s ostatnými kandidátskymi a členskými krajinami EÚ vníma ako významný príspevok k stabilite a prosperite stredoeurópskeho priestoru a bezpečnosti Slovenska. Za dôležitý pokladá aj ekonomický rozmer zahraničnej politiky, ktorý by mal spoluvytvárať priaznivé podmienky na rozvoj slovenskej ekonomiky a prílev strategického kapitálu do slovenského hospodárstva.

HZDS – ĽS vidí úlohy zahraničnej politiky vo vytváraní optimálneho postavenia štátu v systéme medzinárodných vzťahov, v zabezpečovaní jeho vonkajších záruk na základe medzinárodných zmlúv a na základe členstva v medzinárodných organizáciách a zoskupeniach. SR preto „musí budovať svoje vzťahy so susednými krajinami a ostatnými štátmi na princípoch suverenity, priateľstva, vzájomnej výhodnosti a korektnosti.“ Národnoštátnym záujmom Slovenskej republiky má byť zaručenie jej zvrchovanosti, suverenity, územnej integrity, nenarušiteľnosti hraníc, bezpečnosti a hospodárskej prosperity. Naplnenie týchto cieľov vidí v nadobudnutí plnohodnotného členstva Slovenskej republiky v EÚ a v NATO.

KDH vidí najlepší základ pre úspešnú zahraničnú politiku v dobrej domácej politike. Cieľom zahraničnej politiky má byť „zabezpečenie bezpečnosti, stability a posilnenie prosperity občanov“. Európska integrácia vraj nemá zmysluplnú alternatívu a chce zabezpečiť dobrú pripravenosť Slovenska na vstup do EÚ – „dokončiť harmonizáciu legislatívy, zabezpečiť dobré výsledky rokovaní, zvládnuť ratifikačný proces a referendum“. Podporuje tiež začlenenie SR do NATO. Hnutie odmieta pokusy vnášať do procesu rozširovania EÚ a NATO akékoľvek snahy o revíziu povojnového usporiadania pomerov v Európe. Predpokladom úspešnej európskej politiky je dobré susedstvo a efektívna regionálna spolupráca (najmä vo V4).

KSS je proti vstupu SR do akéhokoľvek agresívneho vojenského paktu. Podporuje celoeurópsku bezpečnosť, na tvorbe ktorej sa zúčastnia všetky štáty Európy a v ktorej bude zabezpečená rovnaká bezpečnosť pre všetky zúčastnené krajiny. Je za vypísanie referenda o vstupe Slovenska do NATO. Strana mieni dôsledne uplatňovať slovenský národný záujem v procese vyjednávania o prípadnom vstupe SR do Európskej únie. KSS je za vstup Slovenska do EÚ až vtedy, ak naň bude Slovensko po všetkých stránkach pripravené, čím by nemalo dôjsť k „šokujúcemu stretu silnej a slabej ekonomiky s neblahým následkom pre obyvateľstvo“.

OKS je presvedčená o význame hodnotového zakotvenia zahraničnej politiky, ktorú považuje za súčasť povahy liberálno-demokratického režimu a hodnôt západnej civilizácie. Podľa strany je poslaním zahraničnej politiky ochrana, obhajoba a presadzovanie národných záujmov SR, „ktoré sú nemenné bez ohľadu na vládu, ktorá práve vládne“. Podporuje transatlantický bezpečnostný pakt so silným postavením USA a považuje ho za základ medzinárodnej bezpečnosti. Integrácia do EÚ je krokom, ktorý je v záujme SR „predovšetkým pre možnosť podieľať sa na spolurozhodovaní o podobe budúcej Európy“. Po vstupe bude podporovať nesocialistickú podobu EÚ. S týmto cieľom podporuje rozsiahlejšie reformy súčasnej podoby EÚ. Strana chce naďalej posilňovať vzťahy medzi krajinami V4 a podporovať dobré susedské vzťahy s ostatnými okolitými krajinami.

SDKÚ hodnotí vzťahy Slovenska k EÚ a NATO za základné piliere svojho programu v zahraničnopolitickej oblasti. Princíp kolektívnej obrany v rámci NATO považuje za najefektívnejší spôsob zaistenia bezpečnosti Slovenska a vníma trvalú americkú angažovanosť v európskej bezpečnostnej architektúre ako zásadne dôležitú. Zároveň podporujeme aj posilňovanie európskeho bezpečnostného piliera v EÚ. Je zástancom rýchleho vstupu Slovenska do EÚ. Mieni podporovať aktívne zapájanie sa Slovenska do regionálnych zoskupení a budovanie regionálnej politiky Slovenskej republiky.

SMER má ambíciu vytvoriť zo Slovenska európsky sociálny štát. Vo svojom volebnom programe vyhlasuje, že urobí „všetko, pri zachovaní dôstojnosti a strategických národných záujmov, aby Slovensko bolo pozvané do NATO a EÚ“. Strana nemieni ignorovať globálne súvislosti a odmieta izolacionalizmus. Integráciu Slovenska do EÚ považuje za „životný záujem našich ľudí“. V záujme maximálnej podpory domácich podnikateľských subjektov chce postupne klásť väčší dôraz na ekonomický aspekt slovenskej zahraničnej politiky.

SMK má záujem o „dynamickú regionálnu a susedskú politiku“, ako aj o to, aby sa v krajinách V4 začal dialóg o budúcej úlohe tohto regiónu v EÚ. Usiluje aj o posilnenie ekonomických dimenzií stredoeurópskej spolupráce. Členstvo v EÚ a NATO pokladá za smerodajné aj pre nasledujúce obdobie. Rozhodujúcou úlohou budúcej vlády v rokoch 2002 – 2006 by mal byť vstup do EÚ.

SNS akceptujeme ideu konštruktívneho patriotizmu, ktorý sa orientuje na vlastný rozvoj, pričom rešpektuje záujmy iných národných subjektov a uprednostňuje zásadu dobrého spolunažívania. V realizácii zahraničnej politiky zdôrazňujeme tri základné úlohy: plné začlenenie Slovenska do EÚ, zaistenie bezpečnosti Slovenska a posilňovanie ekonomických aspektov prostredníctvom zahraničného obchodu. V súčasných geopolitických súvislostiach je nevyhnutné, aby Slovensko našlo svoje miesto v skupine vyspelých európskych štátov. Mieni podporovať a uprednostňovať integráciu na základe národných štátov. Strana nevidí žiadne presvedčivé argumenty a objektívne dôvody na vstup Slovenska do medzinárodných vojenských zoskupení. Rozhodnutie o budúcom členstve SR vo vojenských alianciách (vrátane NATO) však bude rešpektovať, ak sa uskutoční v súlade so želaním väčšiny občanov SR.

SDĽ považuje integráciu Slovenska do EÚ za hlavný národno-štátny záujem. Cieľom strany je, aby sa Slovensko stalo plnoprávnym členom EÚ v roku 2004. Osobitný dôraz kladie na prihraničnú vzájomnú spoluprácu a koordináciu aktivít v rámci V4. Strana podporuje čo najskoršiu integráciu Slovenska do NATO. Chce presadiť ratifikáciu Revidovanej Európskej sociálnej charty a Európskeho zákonníka sociálneho zabezpečenia.