Ešte pred washingtonským rokovaním G7 sa v súvislosti so spomaľovaním tempa rastu svetovej ekonomiky objavili viaceré výzvy analytikov a ekonómov, ktorí požadovali, aby sa skončili vzájomné urážlivé výroky a útoky, aby sa začali koordinovanejšie riešiť rôzne úrovne a podoby rizík, ktoré zo spomalenia vyplývajú, pretože v opačnom prípade sa stane washingtonské fórum G7 iba „dialógom hluchých“…Dostali sa tieto výzvy na úrodnú pôdu?

Washingtonský summit v deklaratórnej polohe vyjadril optimizmus nad perspektívami ekonomického rastu. Európski ministri financií vo Washingtone dokonca konštatovali, že G7 podporila rozhodnutie Európskej centrálnej banky, ktorá odoláva tlaku znížiť základnú úrokovú sadzbu, a to napriek početným kritickým hlasom, ktoré nabádajú ECB, aby viac stimulovala hospodársky rast. V spoločnom vyhlásení Skupiny siedmich priemyselne najvyspelejších krajín sveta sa doslova hovorí, že napriek spomaleniu tempa rastu ekonomiky v globálnom meradle, zostávajú „základy ekonomickej expanzie stále zdravé“. Rastové ukazovatele eurozóny sa takisto zmiernili, no napriek tomu stále vykazujú priaznivý trend. I tak bola pozícia ECB v centre pozornosti. Nikto z ministrov financií nechcel spochybniť jej nezávislosť, no nepriamo sa poukazovalo na to, že americká centrálna banka, v záujme oživenia ekonomiky, znížila od začiatku roka 2001 základnú úrokovú sadzbu o 2%, no ECB zostáva v tomto smere nečinná od októbra 2000. Prezident banky Wim Duisenberg uviedol, že politické prístupy pri hľadaní východísk sú rôzne a nie je zámerom „prikazovať jeden druhému…“ Ďalej dodal, že nezanedbateľná časť finančných kruhov už mesiace tvrdí, že je stále predčasné definovať dôsledky poklesu americkej ekonomiky na svetové hospodárstvo. Duisenberg vychádzal tiež z toho, že G7 zhodnotila „zdravie“ európskej ekonomiky nezávisle od ekonomických parametrov USA, pričom je evidentné, že ekonomiky európskych krajín sú dosť silné na to, aby prekonali globálne spomalenie.

MMF formuluje svoje hodnotenia oveľa razantnejšie

Globálne ekonomické spomalenie je jasnou odpoveďou na stagnujúce americké hospodárstvo a ECB by mala urobiť podstatne viac pri prekonaní tohto negatívneho vývoja. Medzinárodný menový fond vo svojom najnovšom ekonomickom výhľade revidoval globálny hospodársky rast v roku 2001 zo 4,2% na 3,2%, pričom pod najväčším tlakom budú Spojené štáty, kde rast ekonomiky dosiahne v roku 2001 1,7% a v roku 2002 2,5%, no v roku 2000 dosiahol tento ukazovateľ rekordných 5%.

Prudká zmena v amerických ekonomických prognózach je pre niekoho možno prekvapením, pretože predstavuje najprudší zlom v očakávaniach od začiatku deväťdesiatych rokov, kedy USA vstúpili do záverečného štádia recesie, konštatuje sa v polročnom ekonomickom výhľade MMF. Viaceré dáta navyše naznačujú, že môže dôjsť k podstatnému globálnemu spomaleniu, ktorého pravdepodobnosť by mohla byť malá, ak vlády a centrálne banky podniknú primerané politické kroky na odvrátenie tohto rizika. MMF však varuje, že ak dôjde k poklesu na amerických akciových trhoch a zníži sa dôvera spotrebiteľov, potom bude recesia „z časového hľadiska dlhšia a svojimi dôsledkami hlbšia a komplikovanejšia“.

Medzinárodný menový fond vyjadruje „nadšenie“ pri hodnotení Fedu i Bushovej vlády – americká centrálna banka znížila úrokové sadzby o 200 bázických bodov a stimulačným faktorom pre ekonomiku je aj podstatné zníženie daní, prezentované administratívou a schválené Kongresom Spojených štátov.

Podobné nadšenie však MMF nepripisuje v kontexte s ECB, i keď sa vyhýba drsnej kritike v súvislosti s jej tvrdohlavým postojom k nemennosti úrokových sadzieb.

Konštatuje, že eurozóna je jediným priestorom, ktorý sa vymyká menovému uvoľneniu, hoci táto tendencia by mala byť jednoznačná.

Vari najtvrdšie vyznievajú slová, podľa ktorých sa eurozóna svojou striktnou menovou politikou k „perspektíve svetového hospodárskeho rastu nepripája, ale sa z nej vyčleňuje“…

Podľa MMF dosiahne hospodársky rast v eurozóne v roku 2001 2,4% (3,4% v roku 2000) a pri ďalšej nečinnosti ECB a nedostatku jej prorastovej pozície dôjde k ďalšiemu znehodnoteniu eura.

Tlak zo strany špecializovaných agentúr OSN

Ekonomická komisia Organizácie spojených národov pre Európu, ktorá združuje 55 krajín, apelovala na ECB, aby znížila úrokové sadzby s cieľom podporiť hospodársky rast. Konferencia OSN o obchode a rozvoji – UNCTAD použila podobný apel s tým, že fundamentálne dáta európskych ekonomík a inflácia, ktorá je „problémom včerajška“ by mali viesť k tomu, že ECB podnikne podobné kroky ako Fed. UNCTAD pripomína aj to, že relatívne vysoký rast, ktorý sa dosiahol v roku 2000, je iba dočasným nástrojom na stimulovanie domáceho dopytu a riešenie problému nezamestnanosti. Vyše trojpercentný rast v uplynulom roku by sa však v roku 2001 mohol znížiť pod hodnotu dvoch percent, čo by pre európske ekonomiky bolo neúnosné. UNCTAD ďalej navrhuje, aby najbohatšie krajiny sveta akceptovali model multilaterálneho dohľadu nad ekonomickou politikou s cieľom vyhnúť sa finančným krízam a nestabilite.

Pozornosť G7 orientovaná na Japonsko a Turecko

Ministri financií a guvernéri centrálnych bánk vo Washingtone uviedli, že Ázia po dvoch rokoch prudkého rastu, momentálne javí silné známky ekonomického poklesu. Celý tento región musí uskutočniť štrukturálne reformy, ktoré majú kritický význam pre napomáhanie udržateľného ekonomického rastu. Vo vzťahu k stagnujúcej japonskej ekonomike zvolila G7 vyčkávaciu taktiku, pretože chce dať šancu novému, proreformnému premiérovi Juničoro Koizumimu, aby sformuloval a realizoval svoje ekonomické plány. V každom prípade však razantné zmeny v bankovom a firemnom sektore sú aktuálne naliehavé, a teda aj neodkladné.

G7 podporila aj Turecko a jeho reformné snahy, ktoré podniká za asistencie MMF a Svetovej banky. Aj v prípade Turecka je však nevyhnutná nielen koncepcia reforiem, ale aj ich radikálnosť, a to nie iba slovná, ale aj praktická.

Podarí sa „demystifikovať“ vzťahy medzi Európu a Amerikou?

Existuje viac relevantných signálov, ktoré nasvedčujú, že európska ekonomická autonómnosť je mýtickou záležitosťou. Tento mýtus však treba prekonať, i keď musíme vidieť aj to, že pohľady na celý problém a nástroje na jeho riešenie boli a zostávajú rôzne.

Európska ekonomická politika je viac „tradičná“ a pozícia centrálnej banky viac konzervatívna. ECB považuje za prioritu odvrátiť riziko cenovej nestability a inflačných tlakov. USA preferujú riadenie dopytu a aktivitu centrálnej banky.

Druhým rozdielnym pohľadom je vnímanie rizika. Fed sa najviac obáva poklesu kapitálových výdavkov a oslabenia spotrebiteľskej dôvery. Potrebuje „zlacniť“ peniaze, a preto zrejme už zakrátko opätovne zníži úrokové sadzby.

Treťou diferenciou je, že eurozóna v prevažnej miere závisí od vnútorného dopytu a ECB stále predpovedá tempo rastu HDP v rozpätí od 2% do 2,5%, čo by podľa jej politických a bankových kruhov malo byť dostačujúce. Tvorcovia americkej politiky však nevylučujú riziko poklesu obchodných aktivít a spotrebiteľskej dôvery, čo by európske rastové ukazovatele mohlo „stlačiť“ pod dve percentá.

Ešte výraznejšie sú rozdiely pri definovaní globálnych úloh vo svetovej ekonomike. Ak sa prognostikuje tempo rastu v Európe, európski politici sa v týchto hodnoteniach zásadne neodlišujú od svojich amerických kolegov. Problém je však v tom, že Európa je pri týchto ukazovateľoch „spokojná sama so sebou“, no Amerika očakáva, aby sa Európa viac podieľala na efektívnejšom chode globálnej ekonomiky a inými slovami – aj viac zdieľala globálne riziká. Čo sa stane, ak dôjde k celkovému zlyhaniu na akciových trhoch, ak skolabuje domáci dopyt v globálnom meradle, ak „zhavaruje“ japonská ekonomika, ak dôjde k prepadu americkej meny ?!

Aj toto sú témy rokovaní ministrov financií a guvernérov centrálnych bánk G7, hoci priebeh týchto rozhovorov a závery (skôr ide o vízie) sa spravidla do záverečných komuniké nedostávajú…