Kampaň Kupujte lepšie Slovensko a zákon o obchodných reťazcoch sú o tom istom. Obe aktivity majú vytvoriť zdanie o výnimočnosti slovenských výrobcov, najmä potravinárov. Podľa výsledkov prieskumu nákupných zvyklostí obyvateľstva sa 37% populácie SR pri nákupe nerozhoduje podľa krajiny pôvodu výrobku. Ďalším 34% je pôvod výrobku úplne ľahostajný. Z tohto hľadiska ide o plytvanie energiou a peniazmi, čo je sväté právo každého podnikateľa. Ide však aj o obmedzovanie slobody. Túto úlohu by výrobcovia sami nezvládli, ochotne im pomáha štát, najmä parlament sa do veci vložil naozaj vehementne.

Reklamná kampaň, ktorá má presvedčiť spotrebiteľa o tom, že vlastenectvo je dobré prejavovať kúpou čohokoľvek slovenského, je viac-menej neškodná a zbytočná.

Sloboda voľby je pravdepodobne najväčším civilizačným prínosom demokracie. Pri rozhodovaní o nákupe hrá úlohu nielen potreba a možnosť, ale aj kvalita a cena. Občan pochopil, že „značkové“ tenisky z trhoviska sú na jedno použitie a so skutočnými značkami majú spoločný iba nápis. Nízka cena a kvalita sa nemajú príliš v láske a zvyčajne ani spolu nechodia. Súvislosť medzi štátnou príslušnosťou a kvalitou výrobku je tiež pochybná, lebo jogurt z Bratislavy je vlastne rakúsky.

Normálneho spotrebiteľa netreba vyzývať, aby kupoval dobrý výrobok. Na snobov sú slová krátke – just budú kupovať nemecký margarín, hoci nevedia prečítať ani etiketu. Otázkou sa potom stáva pochybnosť o cieľoch kampane. Ak je určená na uchlácholenie výrobcov, potom je to vyhodená idea i peniaze.

Vlastenectvo je ušľachtilý cit pokiaľ sa nevymyká z rozumu a nekoketuje so xenofóbiou. Nečítať Dostojevského len preto, že bol Rus je hlúposť. Nákup srdcom je pre veľmi bohatých. Normálny spotrebiteľ sa nepýta na národnosť vysávača, ale na úžitkové vlastnosti, servis, cenu…

Akcia Kupujme lepšie Slovensko má podľa ministra hospodárstva Ľubomíra Haracha pomôcť upevniť postavenie domácich producentov na lokálnom trhu. Zároveň je reakciou na klesajúci podiel domáceho odbytu v celkovej štruktúre odbytu slovenského priemyslu a na nízke zhodnotenie výrobných kapacít slovenských producentov.

Konkurencieschopnosť je slabinou slovenského priemyslu. Príčinou nie je len neschopnosť produkovať výrobky, ktoré obstoja v súťaži. Marketing ostal v slovníkoch, reklama slovenských výrobkov je častejšie smiešna ako dobrá. Už ani dobré veci sa nepredajú sami. Namiesto pohľadu do vnútra, pripravili potravinári zákon o obchodných reťazcoch. Zvyk určovať podmienky je silný, silná je ľútosť za časmi, keď v obchode nebolo napríklad nemecké nič, okrem turistov z NDR. Potravinári majú právo na život. Otázkou je len to, či ich pohodlie má zaplatiť spotrebiteľ.