Zatiaľ síce nepotvrdený, ale veľmi pravdepodobný krach aspoň niektorých nebankových – nelicencovaných – subjektov a často veľmi významné straty ich tichých spoločníkov sú, žiaľ, aj veľmi úrodnou pôdou pre niektoré politické strany. Demagógia najhrubšieho zrna kvitne na všetkých úrovniach. Napokon, voľby sa neúprosne blížia a politický kapitál predsa možno vytĺkať aj z nešťastia druhých. Tí si ho zavinili svojou naivitou (hlavne tí starší), ostatní však najmä vidinou veľkého zisku, ktorú (viac než živila) masívna reklamná kampaň. Aj preto zrejme neboli príliš ochotní počúvať varovania kompetentných o reálnych rizikách spojených s takýmto – aj keď to znie tvrdo – bezhlavým spôsobom investovania. Neospravedlní ho ani výrazný pokles úrokových sadzieb na vklady v bankách za posledné dva či tri roky. Nešťastie postihnutých, často hraničiace so zúfalstvom, je aj napriek tomu pochopiteľné. Ľudské je dokonca aj hľadanie zodpovedného za svoje omyly a chyby mimo seba. O tom, či je to aj morálne, človek, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou stratil všetky svoje celoživotné úspory, obvykle neveľmi uvažuje. A nielen preto, že tak trocha stratil schopnosť reálne uvažovať. Musel by sa totiž zamyslieť aj nad tým, či bolo morálne a zodpovedné voči sebe brať vysoké „výnosy“ aj po tom, čo jeden z predstaviteľov – teraz už preklínaného – nebankového subjektu priznal, že výnosy vyplácajú z nových vkladov. Verím, že nie všetci vkladatelia o tomto priznaní vedeli a možno aj preto verili, že zisky spoločností, ktorých vlastníkov teraz už považujú za podvodníkov, sú reálne. Verili však iba menej informovaní a tí, ktorí nemali skúsenosti (alebo predpoklady) posúdiť reálnosť sľubovaných výnosov? Zmieriť sa však s krutou realitou je, pochopiteľne, veľmi, veľmi ťažké. O to viac, keď sme si ju zavinili. Aj preto sa „zodpovednosť“ súčasnej vlády za straty investorov skloňuje vo všetkých pádoch. Ktože iný by už na Slovensku mohol byť vinný. Pritom si nemyslím, že by súčasná vláda žiadne hriechy nemala. Má ich celkom isto dosť. Napriek tomu sa pokúsme byť aspoň trocha spravodliví.

A tak je pochopiteľné, že naša jediná otázka pre Brigitu Schmögnerovú, teraz už exministerku financií, znela:

Nemohla vláda SR urobiť viac, aby zabránila súčasnej situácii a ochránila vkladateľov nebankových inštitúcií pred reálnymi stratami?

Vláda urobila viac, ako mala. Ešte v roku 1999 totiž slovenská legislatíva upravujúca činnosť takýchto inštitúcií nezodpovedala legislatíve platnej v Európskej únii. Od začiatku roku 1999 sme začali zodpovedajúcu legislatívu výrazne meniť. Prvým krokom bola novelizácia zákona o bankách. Podľa nej mohli na finančnom trhu s bankovými produktmi pôsobiť iba banky – teda subjekty s licenciou. Tým sme vyradili z trhu časť nelicencovaných spoločností. Druhým krokom bolo schválenie zákona o kolektívnom investovaní. Ten vymedzil ďalšie subjekty, ktoré môžu pôsobiť na finančnom trhu, a to správcovské spoločnosti a ich prostredníctvom podielové fondy. Samozrejme, že nemožno zabudnúť na novelu zákona o poisťovníctve. Tým sme dostali legislatívu SR na úroveň legislatívy napríklad Európskej únie.

Po prijatí týchto zákonov sa však ukázalo, že spoločnosti, ktoré sme takto vyradili z finančného trhu, začali pôsobiť na nefinančnom trhu a prostriedky, ktoré zhromažďovali na základe verejnej výzvy investovali do inej podnikateľskej činnosti, ktorú upravuje Obchodný zákonník. Už 12. januára v roku 2000 vláda prerokovala a schválila návrh opatrení pripravených Ministerstvom financií SR, v ktorom uložila Ministerstvu spravodlivosti SR pripraviť nevyhnutné zmeny najmä v inštitúte tichého spoločníka. Možno síce konštatovať, že nevyhnutná úprava tohto inštitútu sa urobila s istým oneskorením, ale aj keď by sa bola urobila skôr, nemala by retroaktívny účinok.

Veľmi ma prekvapuje, musím povedať nekompetentné vyjadrenie Úradu pre finančný trh, že nemá pôsobnosť v tzv. nelicencovaných subjektoch. Podľa zákona o cenných papieroch (platného od 1. 1. 2002) má tento úrad nadštandardné kompetencie spočívajúce v tom, že zasahuje aj do spoločností nepôsobiacich na finančnom trhu. A týka sa to práve nelicencovaných inštitúcií, ktoré zhromažďujú finančné prostriedky na základe verejnej výzvy. Podľa uvedeného zákona musia nelicencované inštitúcie predkladať svoj prospekt Úradu pre finančný trh, ktorý overuje pravdivosť údajov zverejnených v prospekte. Úrad kontroluje či sa v nelicencovaných spoločnostiach robí pravidelne každý polrok nezávislý audit a jeho výsledky sa zverejňujú. Znova však treba zopakovať, že tieto opatrenia sa netýkajú produktov, ktoré nelicencované subjekty zaviedli do účinnosti tohto zákona.

Okrem toho, a to chcem zdôrazniť, vláda a Ministerstvo financií SR robili veľmi intenzívnu vysvetľovaciu kampaň vo všetkých druhoch médií, v ktorej upozorňovali na všetky riziká spojené s investovaním do nelicencovaných subjektov, vrátane toho, že tieto vklady nechráni ani zákon o ochrane vkladov, ani zákon o cenných papieroch. Pritom vláda nemohla dokonca ani vysloviť podozrenie o možnosti podvodu zo strany nelicencovaných subjektov. Uvedomujem si však, že kampaň vlády mala proti sebe intenzívnu reklamu nelicencovaných spoločností nielen v elektronických médiách. V tejto súvislosti je prirodzené spýtať sa, či Rada pre reklamu dostatočne využívala možnosti zasiahnuť proti klamlivej reklame.

Veľmi ma mrzí aj postoj generálnej prokuratúry. Ešte v júli 2001 som upozornila na podozrenie zo vzájomného prepojenia medzi tromi najvýznamnejšími nelicencovanými subjektami. Prekvapilo ma, že Generálna prokuratúra dostatočne nenaložila s trestným oznámením pre podozrenie z trestného činu sprenevery a úpadku, ktoré som podala.