Ako ste spokojný s prijatou novelou zákona o dani z príjmu?
Náš poslanecký návrh na úpravu a znižovanie daní sme podali na jar 2001. Navrhli sme znížiť daň z príjmu právnických osôb na 19% a daň z príjmu fyzických osôb od 10 do 30% v štyroch pásmach. Náš návrh bol odsunutý na jeseň a dostal konkurenta vo vládnom návrhu zákona. Vládna koalícia prišla s kompromisom zníženia daní o 3 či 4%. Okrem znižovania sadzieb daní vládny návrh tiež rieši zlepšenie podmienok odpisov, avšak na rozdiel od nášho návrhu vláda nenavrhuje zrovnoprávnenie všetkých právnych foriem podnikania.

Mnohí spájajú diskusiu o výške so sporom o charakter štátu…
Spor o charakter štátu nie je spor o 3 % daní z príjmu. Spor o charakter štátu je sporom o zásadné zníženie daní a odvodov a zároveň zásadné zníženie výdavkov verejného sektora. Vláda to neurobila. Môžu to urobiť poslanci. Ak nezmeníme systém, dane a odvody naopak porastú, ako sa to stalo aj v tomto volebnom období. Systém daní a odvodov treba posudzovať ako celok, nie jednu daň osobitne. V súhrne sa zvýšilo daňové a odvodové zaťaženie. Narástla dolná sadzba DPH, spotrebné dane, odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne či správne poplatky. Daňové a odvodové zaťaženie je blízke 50%.

Odsunutie nášho návrhu zákona zakrylo aj inú vec. Neschopnosť a nevôľu vlády znížiť verejné výdavky a robiť k tomu potrebné reformy.

Aká bola Vaša reakcia počas rozpravy o zákone?
Práve preto sme opäť navrhli, aby sa dane znížili na 19 % pre právnické osoby a najviac na 30 % pre fyzické osoby a aby bolo rovnako málo aj verejných a vládnych výdavkov. Pri vyššom štátnom rozpočte je vyššia aj korupcia, teda absencia poctivosti a morálky. Zároveň sme navrhli, aby sa zvýšil o 1% podiel daní, ktoré môžu daňovníci určiť pre neziskový sektor, a to z 1 na 2% u daňovníkov – fyzických osôb a z 0 na 1% u daňovníkov – právnických osôb.

Čo Vás motivovalo k spomínaným návrhom?
Z ekonomického pohľadu je znižovanie daní samozrejmou požiadavkou. Dane treba znížiť. Otázka znižovania daní nie je odborný ekonomický, ale morálny a politický problém. Čo najnižšie dane, teda čo najnižšie byrokratické prerozdeľovanie, je nespornou výhodou pre obyvateľov a pre krajinu.

Najlepšia stratégia zníženia daní je urobiť to rázne spolu s potrebným znížením výdavkov verejných rozpočtov a s ďalšími reformnými krokmi. To je známe z učebníc. A predovšetkým z praxe. Poznáme úspech krajín, ktoré sa tak správali v minulosti aj nedávno (Nový Zéland, Írsko, Estónsko, Maďarsko). Vedeli sme to pred voľbami, vedeli sme to isté aj po voľbách, platí to ja dnes. A práve to sme po voľbách 1998 neurobili !

V čom vidíte hlavný zmysel znižovania daní?
Menšie verejné výdavky a väčšie súkromné výdavky prenesú zodpovednosť na súkromné investície každého druhu. A nielen prenesú, ale v súhrne všetkých individuálnych zodpovedností jej mieru v krajine aj zvýšia. Oplatí sa to každému, bez ohľadu na to, ako rýchlo súkromný sektor túto zodpovednosť zvládne. Preto je dôležité opakovať, že obava politikov pred zodpovednosťou jednotlivcov, rodín a firiem svedčí buď o ich nerozumnosti alebo v opačnom prípade o nemorálnosti. Ani pomalší rast novej zodpovednosti súkromného sektora nemôže byť pre zodpovedného politika dôvod, aby s maximálnym obmedzením verejných výdavkov váhal. Zvyšovať túto mieru považujeme za nemorálne voči občanom a ich rodinám.

Väčšie súkromné výdavky a menšie verejné výdavky zvyšujú pracovné úsilie. Je to pravý opak účinku väčších verejných výdavkov. Väčšie pracovné úsilie má za tých istých okolností ľahko predvídateľný rastový účinok.

Ako sa to môže prejaviť na stave podnikateľského prostredia?
Priame súkromné výdavky a s tým spojená väčšia súkromná zodpovednosť významne podporia stabilitu podnikateľského prostredia. Na ich plný účinok, ako je známe, je potrebné tiež presunúť čo najväčšiu mieru rozhodovania z verejnej sféry do všetkých zložiek súkromného sektora – jednotlivcom, rodinám a firmám, a to v každej oblasti. Verejná sféra je najprospešnejšia vtedy, keď pre jednotlivcov, rodiny a firmy organizuje a kontroluje spoločné pravidlá, keď teda za nich nerozhoduje.

Živé dôkazy, že táto cesta je na Slovensku potrebná, sú všade. Argumenty, že treba ísť pomalšie alebo že naopak touto cestou netreba ísť, sú iba horšie alebo lepšie propagovanou fikciou. Dali by sa ľahko vyvrátiť v praxi zvýšením alebo – oveľa lepšie a lacnejšie – znížením daní.

Štát má vždy obmedzené množstvo peňazí. Štát môže minúť alebo rozdať toľko peňazí, koľko zoberie občanom, podnikateľom a firmám na rozličných daniach. Preto by mal štát a teda vláda, riadne zvažovať, ako a koľko peňazí míňať. Ak štát dáva peniaze tam, kde je ekonomicky lepší súkromný sektor, do „rozvoja odvetví“, spôsobí ujmu verejnosti, lebo v takej krajine sa zabrzdí hospodársky rast.

Čo si myslíte o tom, že niektorým politikom vyhovujú vysoké dane?
Kto obhajuje zvýšené prerozdeľovanie a teda vyššie dane, chce mať v rukách finančnú moc a peniaze a preto udržuje v ekonomickej nevedomosti ľudí, ktorí platia dane.

Posledná misia Medzinárodného menového fondu potvrdila známu vec – na Slovensku chýbajú reformy. Zastavili sa. Z verejných financií sa ani nezačalo s reformou dôchodkového systému. Financovanie zdravotníctva a školstva je v kríze. Nijako sa nezmenila štruktúra štátneho rozpočtu. Aj v návrhu štátneho rozpočtu na rok 2002 vláda nič nenavrhuje ušetriť. Vládne výdavky majú rásť a prerozdeľovanie do ekonomickej oblasti má zostať rovnako vysoké, v návrhu na rok 2002 až 45 mlrd dotácií a transferov do výrobnej sféry, má narásť vládna spotreba a celková spotreba verejnej správy. Prispela k tomu aj pseudoreforma verejnej správy.

Poslanci OKS opakovane navrhovali zníženie alebo zrušenie konkrétnych položiek v štátnom rozpočte. Minulý rok to bolo spolu 1,25 mlrd Sk. Jednu miliardu v rozpočte 2002, ktorú „ponechala“ poslancom vláda, navrhujeme rovno škrtnúť z výdavkov, treba predsa znížiť deficit! Úpravami zákonov o štátnej a verejnej službe sme v parlamente ušetrili 4 mld. Sk ročne. Aj pre štátny rozpočet na rok 2002 budeme navrhovať úspory v oblasti vládnych výdavkov a v prerozdeľovaní transferov a dotácií, kde sa dá ušetriť podľa aktuálneho návrhu rozpočtu aspoň 10 mld. Sk. Treba zopakovať, že všetky vládne výdavky musia raz byť splatené z výnosov z daní. Deficit štátneho rozpočtu sa každý rok o polnoci na Silvestra mení na štátny dlh, ktorý zaplatia občania svojimi daňami. Nemení sa ani vysoká miera centralizácie daňovej správy. V r. 2000 bol podiel ústrednej správy 93,2 % a obcí len 6,8 %.

Chcem sa dotknúť aj otázky, čo je sociálne. Lebo väčšina našich politikov verí alebo predstiera, že vysoká miera prerozdeľovania cez verejné financie je sociálna. Nie je to tak. Sociálne sa chápe veľmi zjednodušene, ale sociálny opatrovateľský štát naopak brzdí samostatnosť a individuálne úsilie ľudí a vysokými daňami brzdí hospodársky rast. Dôsledkom sociálneho štátu je preto nižšia životná úroveň. Čo teda je sociálne? Peter Zajac vychádza z úvah Norberta Eliasa a hovorí, že kľúčový problém pri chápaní sociálneho a individuálneho je otázka ich izolácie. Nie sú totiž izolované. Predsa jednotlivec a spoločnosť nie sú si cudzí ! Zjednodušene možno uvádzať tri varianty definície sociálneho. Kolektivistická vyzdvihuje štát, celok, kolektív, človek je tu pre štát. Individualistická definícia sociálneho naopak prehliada vzťahy jednotlivcov a navzájom ich izoluje. Tretiu definíciu možno nazvať eliasovskou, je založená na vzájomnej závislosti individuálneho a sociálneho. Spoločnosť predsa vytvárajú vzťahy medzi jednotlivcami. Sociálne je vnútorným rozmerom indivídua, nie je mimo neho. Prirodzený poriadok je ten, že všetky typy vzťahov vychádzajú od jednotlivca, od jeho ľudskej dôstojnosti. Je to jednotlivec, ktorý utvára sociálne inštitúcie, je to on, kto na ne deleguje rozličné právomoci a je to on, v prospech ktorého tieto inštitúcie konajú, na koho sa viažu, v kom sa zhodnocujú. Nie je pravda, že jednotlivec je tu pre inštitúcie. Jednotlivci nie sú tu pre štát, ktorý sa „o nich stará“. Pravdou je úplný opak: je to jednotlivec, kto živí sociálne inštitúcie, aby rozdeľovali zdroje, ktoré pochádzajú od neho, jednotlivca, daňového poplatníka. Zbožštenie štátu je prevráteným chápaním sociálneho. Jednotlivec má mnohopočetné vzťahy – raz je v tej, inokedy v inej sociálnej roli. Sociálne vzťahy sú v krehkej rovnováhe – cenou za slobodu je riziko, moderná spoločnosť je spoločnosť rizika. Riziko je cenou za dar rozmanitosti a rôznorodosti, ktorý každého obohacuje.

Z toho vychádza aj náš návrh, aby aj fyzické osoby aj právnické osoby mohli dať o jedno percento zo svojich daní viac na projekty neziskového sektora – do súkromného školstva, zdravotníctva, sociálnych služieb, charity. Jednotliví ľudia a ich spolky vedia lepšie a účelnejšie zhodnotiť peniaze, ako štátny úradníci.

Ako chápe súčasná ameriká administratíva sociálnu sféru a v čom je jej prístup poučný?
Aktuálna je v tejto súvislosti politická agenda prezidenta USA G.Busha. V jeho volenom programe bol a dnes sa uskutočňuje účastný konzervativizmus, chápany ako sociálna solidarita, ktorá sa neodvodzuje od štátu, ale od normálnych prirodzených vzťahov, v ktorých ľudia, jednotlivci, občania majú zabudované vedomie zodpovednosti. Chceme to dosiahnuť aj na Slovensku. Preto navrhujeme aj znižovanie vládnych a vôbec verejných výdavkov.

V kontraste s volaním po štátnom socializme je dnešná slovenská realita, ktorá nebola lepšia ani za predchádzajúcej vlády. Myslím tým trvalé zhoršovanie stavu zdravotníctva, školstva, rast dlhu sociálnej poisťovne aj štátu.

Pri zdravotníctve vlády neurobili dôsledné reformy, teda odštátnenie, lebo vždy cez parlament vyžmýkali od občanov ďalšie percento odvodov, ktoré sa znovu rozplynulo v socialistickom zdravotníctve. Pri štátnom rozpočte vláda „ponúka“ parlamentu jednu miliardu „na hranie“, pričom plánuje viditeľný deficit 37 mld. Sk a ešte 15,5 mld. Sk za banky k tomu. Pri dôchodkovej reforme tri roky od schválenia koncepcie možno vláda predloží prehľadnejší starý model, ale tiež iba pýta od ľudí viac peňazí, veď kto by sa už o dôchodcov postaral lepšie ako zadĺžená vláda?

Váš postoj zvykne kritizovať ľavica v koalícii a opozícii…
Argument SDĽ, podporovaný opozíciou a postojmi ostatných členov vlády s výnimkou KDH a sčasti SMK, že my ako občianski konzervatívci chceme, aby si ľudia za školstvo a zdravotníctvo platili, iba potvrdzuje blud, akoby školstvo a zdravotníctvo boli zdarma. Pritom zdravotníctvo či dôchodky nie sú v podstate štátne ale súkromné statky, vláda a my ako parlament len máme zabezpečiť vynútiteľné pravidlá pre fungovanie súkromných škôl, súkromného zdravotníctva a súkromných dôchodkových fondov.

To, že naši politickí oponenti nemajú vecné argumenty a preto nás nazývajú radikálmi či extrémistami, je skutočné nedorozumenie. Ako občianski konzervatívci sme iba dôslední v sledovaní toho, čo je ekonomické, rozumné a prospešné. Dôslednosť je o tom, či sa reči a činy zhodujú, a teda kam bude podľa toho smerovať Slovenská republika. Naša zodpovednosť je v poctivosti a dôslednosti pri uskutočňovaní reforiem. Ak sa takto pozrieme na verejné financie, musíme povedať, že je veľmi zjednodušené vidieť na jednej strane iba výber daní a na druhej strane iba výdavky. Pretože medzi nimi, práve uprostred, je rozhodnutie vlády, koľko, ako a načo sa použije. Kľúčové je práve toto rozhodnutie a zodpovednosť zaň.

K daniam treba tiež povedať, že sa neplní zámer vlády vykonať daňovú reforma. Nie je to ani reforma, ani sa neplní. K zásadám daňovej reformy patrí, že má byť menej výnimiek, teda menej položiek oslobodených od dane, čo znamená širší daňový základ. Zároveň má byť vyššie nezdaniteľné minimum a nižšie daňové sadzby, ako aj jednotný základ dane a jednotné zdaňovanie. Aký je dnešný stav? Výnimky sú stále početné, pribudli výnimky pre zahraničných investorov. Výsledkom je, že daňový základ nie je širší. Stále máme malú „valorizáciu“ nezdaniteľného minima, sadzby nebudú podstatne nižšie, teda nebude väčšia daňová základňa, čo znamená negatívny vplyv na výber daní. Stále máme v daňových zákonoch rôzne spôsoby zdaňovania a rôzne základy dane – pre fyzické osoby, právnické osoby, poľnohospodárov, zahraničných, paušálnikov. Stále máme iné sadzby za príjmy z kapitálového majetku či z prenájmu. Spolu to je diagnóza zlej správy verejných financií, ktorej súčasťou je aj neprehľadná daňová správa.