Už vo februári tohto roku Organizácia pre hospodársku spoluprácu (OECD) a rozvoj vyriekla názor, že Slovensko musí zracionalizovať verejné výdavky. Verejné výdavky sú možné len vtedy ak existujú verejné príjmy. Tých niet nikdy dosť. Postačujú príjmy na výdavky? Nie. Nepostačujú už len preto, lebo po roku 1990 hospodárila vláda len jeden rok s prebytkom. Keď sú príjmy menšie ako výdavky, v rozpočte je nedostatok peňazí. Vláda si preto musí požičiavať. Väčšinou vydáva štátne dlhopisy. Za posledných desať rokov si bankový sektor navykol na to, že stačí mu nakúpiť štátne dlhopisy a v podstate môže pokojne spávať. Štát je väčšinou najspoľahlivejší dlžník. Preto sa štátne dlhopisy považujú za najmenej rizikové cenné papiere. Pokiaľ je štátny rozpočet v deficite, bankový sektor nemusí intenzívnejšie uvažovať o financovaní priemyslu.

Deficit štátneho rozpočtu má dopad na menovú politiku. Menová politika by sa mala robiť tak, že sa do obehu nedostávajú prebytočné peniaze. Stačí dodržiavať „teóriu zachovania peňazí“, teda to, že množstvo peňazí zodpovedá peňažnému vyjadreniu množstva vyprodukovaného tovar. Ak verejný sektor vyprodukuje veľa dlhov, nemôže ho produkovať sektor podnikov a domácností.

Na vydávanie štátnych dlhopisov si navykli aj jednotlivé ministerstvá. Už desať rokov každé ministerstvo tvrdí, že práve jeho výdavky sú najdôležitejšie a bez nich by sa zrútil svet. Pri rozhodovaní o výdavkoch sa vždy rozhodne v prospech tých, ktoré sú zakotvené v zákone. Dalo by sa im vyhnúť len vtedy ak by sa zmenil zákon.

Pri posudzovaní verejných výdavkov sa treba pozrieť aj na to či sa financujú verejné inštitúcie, ale sa pomocou nich presúvajú peniaze do súkromného sektora. Mnohé verejné inštitúcie si objednávajú také práce a služby, ktoré by mali byť schopní urobiť ja ich vlastní zamestnanci. Pružnosti vo verejnom sektore niet nikdy dosť. Aj preto by stálo za to, čoraz viac uvažovať ako preniesť princípy, na ktorých pracujú súkromné spoločnosti do verejného sektora. Tie sa snažia minimalizovať náklady a maximalizovať výnosy. Mohlo by to byť hlavne v tých činnostiach, kde existuje potenciál väčšej konkurencie. Tam kde existujú monopoly je preniesť princípy konkurencie do života oveľa ťažšie.

Nie nezaujímavým paradoxom slovenskej ekonomiky je dohľad nad verejným obstarávaním. Ešte nikto sa nezamyslel nad tým, že mnohé verejné súťaže sú na Slovensku nastavené tak, že v nich uspeje ten kto by mal uspieť aj bez nej. Financovanie dohľadu by malo byť nastavené prinajmenej tak, že čím nižšie ceny obstarania sa dosiahnu, tým vyššia bude motivácia pracovníkov dohľadu. Úsmev vyvoláva aj samotná inštitúcia, ktorá reguluje verejné obstarávanie. Štát kontroluje výdavky štátu. Je to niečo také ako keby existoval úrad, ktorý kontroluje daňové konanie.

V ekonomike je však ťažké prekonať jediný rozpor. Existuje medzi uspokojovaním potrieb širokej verejnosti na základe rozdeľovania verejného, či spoločného bohatstva na základe solidarity a spravodlivosti a súkromnej chamtivosti. Treba si pripomenúť, že verejné statky často slúžia súkromným firmám, hoci nie sú v ich vlastníctve. Profitujú na základe nepísaných dohôd, či písomných zmlúv, ktoré nie sú rovnoprávne z hľadiska práv a povinností, ktoré sú v nich zakotvené. Súkromný spoločnosti majú z nich často väčšie výhody ako verejný sektor. Je to vďaka tomu, že nie všetky dohody verejného sektora a súkromných spoločností nie sú uzatvárané v najlepšej viere, ale preto aby sa splnili priania úradníkov, ktorí môžu na základe výsledkov volieb rozhodovať.

Ako skĺbiť spravodlivosť s chamtivosťou, na ktorej stojí súkromné vlastníctvo. Skĺbiť sa dá len na základe etiky, ktorej princípy sformuloval sociológ Max Weber. Na Slovensku sa však jeho princípom príliš nedarí.

Kedy si budeme môcť myslieť, že Slovensko zracionalizovalo verejné výdavky? Bude to vtedy keď budú verejné výdavky nižšie ako príjmy. Aj normálna rodina nemíňa viac ako je schopná zaplatiť, prípadne si nepožičia viac ako je schopná splácať. V opačnom prípade musí predať majetok. Verejné výdavky by sa mali zracionalizovať z jednoduchého dôvodu – nemáme čo predať.