Navonok akoby sa krajina vrátila do starých koľají. Štvorprúdové diaľnice sú

plné áut, reklamy v televízii otravne prerušujú vysielanie, obchody sú plné

vecí. Ľudia sa stresujú pre peniaze, a keď je pekná nedeľa, vybehnú s

deťmi do parku, grilujú hamburgery a pozerajú sa na západ slnka. Rok po tom,

ako sa v priamom prenose zrútili manhattanské mrakodrapy, si len zarytí

patrioti vešajú americkú zástavu na automobilovú anténu. Aj útoky na

amerických občanov arabského pôvodu ustali.

Moja priateľka Ruth Hunterová už nehľadá informácie o čiernych kiahňach a

antraxe, aby vedela ochrániť svoje deti. Panika ju dávno

opustila. „Možnosť, že niekto na USA zaútočí, zjavne existovala

vždy, len sme si ju nechceli pripustiť,“ hovorí a ironicky sa pritom usmeje.

„No a dnes už vieme, že sa čosi môže stať kdekoľvek a kedykoľvek.“

Nič už nie je také, ako bolo pred tým. Američania od minulého roku vedia, že

sú naozaj zraniteľní.

Majú pocit bezpečia?

Americká vláda rok pracuje na tom, aby mali obyvatelia pocit bezpečia.

Bezpečnostné opatrenia na letiskách sú pomaly prísnejšie než v Európe.

Nástup do lietadla niekedy trvá celé dve hodiny – človeka skontrolujú dva- až

trikrát. V každom lietadle sú agenti oblečení v civile. Pre istotu. Ľudia

vraj lietajú menej, ale človeku to ani nepríde, pretože na letiskách je

omnoho rušnejšie než pred vlaňajším septembrom.

V júni schválil Kongres vznik agentúry pre vnútornú bezpečnosť – ide o úplnú

novinku, bude stáť ročne 38 miliárd dolárov a zamestná 170-tisíc ľudi. Zdá

sa, že agentúra je nevyhnutná – vyšlo totiž najavo, že existujúce agentúry,

vrátane CIA a FBI, neboli schopné dostatočne spolupracovať, a preto

nedokázali zabrániť útokom Usámových samovrahov napriek tomu, že indície

mali v rukách. Americké bezpečnostné agentúry zbierali síce obrovské

množstvo informácií, ale používali nekompatibilné počítačové systémy, ktoré

nedokázali vzájomne komunikovať. Predstavitelia jednotlivých sekcií tiež

nedokázali komunikovať, žiarlivo si strážiac svoje vlastné teritórium.

Federálne centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb so sídlom v Atlante informovalo, ako sa pripravuje na možný bioteroristický útok.

Čierne kiahne, botulizmus, tularémia, mor a antrax. Centrum otvára nové

laboratóriá, pracuje na zlepšení schopností rozpoznávať mikrobiologické a

chemické látky a monitorovať výskyt určitých chorôb registrovaných na

pohotovostiach po celej krajine. Zvyšuje sa zásoba antibiotík a vakcín.

Epidemiológovia dostávajú školenia o tom, ako reagovať pri útoku. Lekári sa učia rozpoznávať symptómy chorôb, ktoré by mohli byť pri

útoku použité.

No, a je tu vojna proti terorizmu. Štátna administratíva varovala,

že víťazstvo nebude jasné ani skoré. A teda ani lacné. Ale ešte začiatkom

tohto roku prezidenta Georgea W. Busha v ťažení proti al-Kájde a Usámovi bin

Ládinovi podporovalo vyše 80 percent obyvateľov.

Vďaka vojne proti terorizmu sa zvýšil záujem Američanov o arabskú kultúru.

Vysoké školy ponúkajú lekcie Koránu, americké noviny prinášajú zaujímavé

články o moslimskom svete. Ale Ruth je skeptická: „Nemyslím si, že sa príliš

veľa ľudí snaží pochopiť, do akej miery majú Spojené štáty americké zodpovednosť za

to, čo sa 11. septembra udialo. Už sama myšlienka na túto tému je takmer

vlastizrada.“

Krajina sa zmenila

Koncom minulého roka mal v rádiu prednášku posledný americký

veľvyslanec v Iraku. Snažil sa vysvetliť, prečo je moslimský svet tak silne

naladený proti USA. Citoval bývalú ministerku zahraničných vecí

Madelaine Albrightovú, ktorá povedala, že sankcie voči režimu Saddáma

Husajna sú nutné aj za cenu života stotisícov irackých detí. Podľa jej slov

taká cena „stojí za to“. Rozhovor s ministerkou M. Albrightovou – ktorá

vyjadreniami musela zastávať oficiálnu líniu zahraničnej politiky USA –

vysielali televízne stanice v moslimskom svete niekoľkokrát. Americkí diváci

túto možnosť nikdy nemali, hoci interview nakrútili americkí novinári.

Veľvyslanec si myslí, že ak by sa americkí občania väčšmi zaujímali o

vonkajší svet, ak by skutočne sledovali zahraničnú politiku a dokázali si

uvedomovať jej dosah, prinútili by administratívu zmeniť kurz. Veľvyslanec je však skeptický.

Bolo by zaujímavé dozvedieť sa, čo si veľvyslanec myslí o najnovších plánoch Bushovej

administratívy. Afganistan je už oslobodený, ale nikto nevie, kde je Usáma.

Všetci však vedia, kde je Saddám, a tak by bolo načase s ním zakrútiť.

Prezident George Bush, minister obrany Donald Rumsfeld a viceprezident Dick Chaney sa vyjadrujú čoraz jasnejšie – vojnové ťaženie proti Iraku je nevyhnutným krokom v boji proti

terorizmu.

Niektorí Američania, vrátane významných republikánov ako Henry Kissinger,

James Baker a George Bush starší, s nápadom tiahnuť opäť na Irak nesúhlasia.

Radikálni voliči demokratickej strany dokonca v Portlande na

Georgea W. Busha vykrikovali, že on sám je terorista.

„Táto krajina sa veľmi zmenila,“ prekvapil ma nedávno môj vlastný manžel,

rodený Newyorčan.

Celý týždeň po minuloročnom 11. septembri bol v hlbokej depresii, nič

nehovoril, a občas sa rozplakal. Odvtedy však uplynulo veľa času, a dnes je z

neho opäť chlap sršiaci sarkastickým humorom. Keď sa v máji vrátil

z New Yorku, bol spokojný. Pracovné schôdzky sa mu vydarili, všetci

priatelia a príbuzní sú živí a zdraví. Keď som sa vypytovala na

poseptembrovú atmosféru, zvážnel, ale nedal najavo, ako veľmi sa ho dotkla

zmena.

Keď som sa po troch mesiacoch opäť spýtala, ako naňho zapôsobil Manhattan,

dlho sa na mňa len tak nemo pozeral a potom mu sčerveneli oči. „Už nikdy

to nebude ono,“ povedal potichu a trochu vyčítavo. Mala som to vedieť.

Začínam chápať, že keď hovorí o sťahovaní do Európy, myslí to vážne.