Bankové úvery dlhodobo predstavujú najvýznamnejšiu formu finančného vzťahu medzi podnikovou sférou a bankovým sektorom. Vo všeobecnosti sú známe dve protichodné tendecnie, ktorých výsledkom sú poruchy vo finančnom sektore. Tvrdí to náčrt práce, ktorú pripravuje Dušan Preisinger, ekonóm z Inštitútu menových a finančných štúdií pri Národnej banke Slovenska.

Prvým rizikom je dlhodobo nízka agregovaná výkonnosť podnikovej sféry. Vďaka tomu sú podniky čoraz závislejšie na cudzích zdrojoch. Druhým faktorom je klesajúci podiel úverov v aktívnych obchodoch komerčných bánk.

Bankový sektor síce postúpil nedobytné pohľadávky konsolidačným ústavom, ale nemá záujem ani komu poskytovať úvery, pretože v podnikovom sektore – až na výrobu a rozvod elektriny a chemický priemysel, ktoré bankám najlepšie splácajú úvery – nemá výhľad na zisk, a problémy podnikov sa prenášajú do bankového sektora,

Podľa analýz Preisingera, ktoré sa týkajú vplyvu podnikovej sféry na vývoj úverového portfólia v rokoch 1993-2000, sa počas reštrukturalizácie portfólia banky zbavovali strednodobých úverov, ktoré však boli najmenej rizikové. Banky ich mali kryté opravnými položkami, ktoré potom mohli rozpustiť a vykazovať zisk. Rizikové sú však tiež aj krátkodobé úvery, ktorými banky refinancujú prevádzkové náklady podnikov, prípadne kryjú nesplácané úroky a ich rizikovosť postupne rastie. Vzhľadom na to, že čas obratu obežných podnikových aktív je až 422 dní, podniky majú problémy ich do roka splatiť, z krátkodobých úverov sa nemôže vytvárať zisk; skôr strata. Bankový sektor je naďalej v bilančnej nerovnováhe, z čoho „žijú“ – najmä zahraničné – banky aktívne na medzibankovom trhu, ktoré im predávajú zdroje, lebo zdroje na reprodukciu úverového portfólia naše banky stále nemajú. Úvery sú často kryté majetkom krachujúcich fabrík, ktoré naďalej vytvárajú stratu a hodnota majetku, ktorými sú úvery zabezpečené, klesá a stráca sa. Bankový sektor poskytol podnikom celkom ku koncu minulého roku 341,9 mld. Sk úverov.