Vraj ste jednou z nemnohých štátnych nemocníc, ktorá nemá dlhy…

To už, žiaľ, nie je pravda. Od apríla tohto roku, odkedy platí nové cenové opatrenie, sa aj my zadlžujeme, a to sumou 11 miliónov korún mesačne. Zatiaľ však stačíme platiť za lieky a špeciálny zdravotný materiál, takže sme na tom oveľa lepšie ako iné nemocnice.

V zdravotníckom reťazci dosiaľ dlhuje každý každému. Majú aj u vás poisťovne záväzky?

Isteže, a naše pohľadávky voči zdravotným poisťovniam sú vyššie asi o 30 miliónov ako náš dlh voči Sociálnej po-

isťovni a Národnému úradu práce. Na tie odvody nám jednoducho nezostávajú peniaze. A bude ešte horšie…

Pripravované opatrenia nepomôžu?

Ako by mohli, keď stúpnu ceny energie, plynu, pôjde hore DPH? A uvedomte si, že zvýšené ceny čohokoľvek, s čím pracujú zdravotníci, sa nikdy nepremietli do ceny výkonov, nič sa nezohľadnilo v rozpočtoch. Čiže aj keď relatívne štát dal o niečo viac, v skutočnosti je rozpočet na zdravotníctvo menší ako v predchádzajúcich rokoch. Najväčším problémom slovenského zdravotníctva je, že sa úsporné opatrenia považujú za transformačné kroky. To je mylná a zavádzajúca filozofia riadenia rezortu.

Stále sa však argumentuje mimoriadnym rozdielom medzi zdrojmi a výdavkami, čiže viac míňame…

Rozpočet Všeobecnej zdravotnej poisťovne schvaľuje parlament, a vždy ho musia predložiť ako vyrovnaný. Už ten rozpočet nie je pravdivý, nie je postavený na základe potrieb, a my sa mu máme prispôsobovať, máme podľa neho škrtiť?

Ja už naozaj nemám kde. Neviem si predstaviť, že by sme robili menej, to už by skutočne bolo na úkor pacienta. Veď už niekoľko rokov v našej nemocnici od jej vzniku iba šetríme. Odpisy vykazujeme síce v nákladoch, ale to nám nepomáha vytvárať rezervy. Ak nemáte potrebné peniaze na rekonštrukcie, na nákup nových technológií a tak ďalej, nemôžete sa správať trhovo. Stále ideme podľa socialistických princípov.

Ceny výkonov však ministerstvo financií upravuje každý rok…

Kalkulácia cien však nie je prispôsobená nákladom. Prispôsobuje sa disponibilným zdrojom. Neúčtujeme podľa toho, čo to skutočne stojí, ale podľa toho, koľko máme. To je predsa nezmysel a v žiadnom inom odvetví to nefunguje…

V tom máte pravdu. Dá sa z tohto „absurdistanu“ vyjsť?

Určite nie úsporami, ktoré sú vynútené práve pre tie disponibilné zdroje.

Ste v poradnom zbore ministra zdravotníctva, hovoríte s ním o tom?

Hovorili sme spolu na túto tému predtým, ako sa stal ministrom.

V programovom vyhlásení sa vláda SR zaväzuje udržať objem finančných prostriedkov pre zdravotníctvo z roku 2002 a ceny takisto. Ako si s tým poradíte?

Budeme sa naďalej zadlžovať, inak to nejde. A v tom ďalšom roku (2004) očakávame trik typu Davida Copperfielda.

Zdravotné poisťovne sú dnes nákupcami služieb, nemocnice predavačmi, a kde je pacient?

Nuž, ten je podľa mňa dnes v polohe diváka tenisového zápasu. Pozerá sa práve tam, kam dopadne loptička.

Podľa čoho sa vlastne má pacient rozhodnúť pre tú správnu nemocnicu a pre toho správneho lekára?

Dobrý chýr letí ďaleko, a zlý ešte ďalej. A pacienti sú veľmi zhovorčiví.

Vaša nemocnica sa dostala do médií v zlom svetle v súvislosti s úmrtím šéfredaktora Sme Karola Ježíka…

Prokurátor rozhodol o zastavení trestného konania, lebo nešlo o trestný čin.

Nedávno minister zdravotníctva prezentoval nový projekt ohodnocovania lekárov a zdravotných sestier. Vyhovuje vám?

U nás mzdy tvoria 56 percent všetkých nákladov bez odpisov, s odpismi 44 percent. Skutočne neviem, komu mám ubrať, keď mám 90 percent dobrých, ktorým by som najradšej pridal.

Predkladaná platová úprava nepomá-ha riaditeľom, naopak, dáva im do ruky Čierneho Petra. Zvyšuje ich zodpovednosť, ale tá neprinesie efektívny výsledok. Ak by som dnes jednému vynikajúcemu lekárovi dal niekoľkonásobne vyšší plat ako inému, ktorý je v porovnaní s ním takisto dobrý, tak v nemocničnom kolektíve neprežije ani ten lekár, a napokon ani ja.

Dnes sa presadzuje názor, že manažérmi nemocníc by mali byť ekonómovia, a nie lekári, lebo tí uprednostňujú medicínu pred ekonomikou. Súhlasíte?

Manažérom by mali byť predovšetkým lekári, pretože tento podnik je špecifický. Nie je len o financiách, musíte sa vyznať aj v zdravotnej starostlivosti, aby ste mohli prijať zodpovedné rozhodnutia, pretože každé rozhodnutie je tu najmä o človeku a o jeho zdraví alebo živote.

Nedávno som sa vrátil z USA. Tam sú v manažérskych funkciách väčšinou lekári a v správnych radách nemoc-

níc „sedia“ ľudia, ktorí nemocnici pomáhajú aj finančne.

Takže sa ako manažér správate aj ekonomicky a efektívne, ako sa to od vás očakáva?

Robíme v rámci finančných možností dobrú a kvalitnú medicínu, tak ako v susedných vyspelých krajinách. Rozdiel v starostlivosti o občana v tom výsledku nie je taký priepastný ako rozdiel v investíciách na jedného občana, napríklad v Rakúsku je to desať ráz viac na obyvateľa a v USA dvadsaťkrát viac. Keby sme mali dva razy toľko ako dnes, situácia by vyzerala úplne inak.

Nevyváženosť medzi možnosťami medicíny a ekonomickým potenciálom spoločnosti je mimoriadne vážny problém, a v rámci slovenského zdravotníctva takmer neriešiteľný.

Myslíte si, že sa niečo zmení, ak niektoré nemocnice prejdú pod vyššie územné celky a stanú sa z nich verejnoprávne inštitúcie?

Zrejme iba k horšiemu. Nemocnice nemôžu byť verejnoprospešnými organizáciami. Musia byť neprofitujúcimi organizáciami (non profit), ale to neznamená, že by nemali vytvárať zisk. Musia vytvárať zisk, a ten by potom mali investovať spätne do technológií, prestavby a podobne. Podnik, ktorý nevytvára zisk, nemá šancu na prežitie.

Aj vaša nemocnica je taký väčší podnik…

Áno, môžeme sa prirovnať k továrni na zdravie – ale vyrábame za menej, ako je výrobná cena. Máme 1 150 až

1 200 zamestnancov. Z toho je približne dvesto lekárov a vyše šesťsto sestier. V súčasnosti nám napríklad chýbajú

rádiodiagnostici, a najmä zdravotné sestry.

Je počet zamestnancov adekvátny poskytovaniu služieb?

Všade inde na svete je na tie služby, ktoré poskytujeme, stanovený niekoľkonásobne vyšší počet zamestnancov. Aj v tom škrtíme.

Je pravda, že napríklad v Bratislave je ponuka vyššia ako dopyt, takže tzv. obložnosť (počet pacientov na lôžku za mesiac) je nižšia. Avšak v každej bratislavskej nemocnici je mnoho mimobratislavských pacientov – u nás napríklad tvoria títo pacienti približne štvrtinu.

Dokážete sa pozrieť na svoje služby aj z druhej strany? Vyliečili ste počet pacientov zodpovedajúci počtu lekárov a sestier, postelí atď.?

Sme jednou z mála nemocníc, ktorá má komplexný informačný systém, máme množstvo údajov, dokonca aj také, ktoré neevidujú zdravotné poisťovne. Práve takýmito očami sa na fungovanie nemocnice pozeráme. Nedávno sme robili komplexný rozbor nákladov jednotlivých stredísk a bolo nám veľmi smutno, lebo takmer všetky, až na veľmi malé výnimky, boli v mínuse.

Naša nemocnica má päť rokov, už od začiatku činnosti sa správa hospodárne a ekonomicky. Nemôžem predsa zastaviť prevádzku, len aby som ušetril!

Hoci možno vtedy by som bol najefektívnejší.

Situácia vo financovaní nemocníc je dlhodobo nestabilná a netransparentná a objem financií sa neustále znižuje.

Všeobecná zdravotná poisťovňa už nakupuje iba istý počet služieb. Viete sa s nimi dohodnúť na zmluve?

Nuž, v niektorých prípadoch aj nie. Poviem vám príklad, ako funguje trh v zdravotnom poisťovníctve. Naša nemocnica je v Bratislave najnovšia, najmodernejšia, dobre personálne vybavená a polovica všetkých oddelení nemocnice sú kliniky, čiže slúžia aj na výučbu. Najväčšia zdravotná poisťovňa s nami pritom uzavrie „horšiu“ zmluvu na odliečenie svojich poistencov ako so zariadením, ktoré má 130 rokov, podmienky nie celkom najlepšie ani pre pacienta, ani pre lekárov. A pritom sa hovorí, že poisťovne uzatvárajú zmluvy s nemocnicami v záujme svojich pacientov. Nemyslím si teda, že od 1. januára si poisťovne dokážu objednávať pri rovnakých cenách služby v tých nemocniciach, ktoré majú vhodné podmienky a dobré výsledky.

Takže tie, ktoré nemajú ani podmienky, ani výsledky, by mali zaniknúť?

Súčasný systém drží všetky nemocnice pod vodou. Nie všetkým sa o rok podarí vyplávať nad hladinu.

Lôžkové zariadenia v Bratislavskom kraji sú platené na úrovni 80 percent nákladov bez odpisov a 60 percent nákladov spolu s odpismi, tak mi povedzte, ako majú nemocnice prežiť, keď ešte v roku 1990 bol rozdiel medzi nákladmi a výnosmi dve miliardy a vlani už tri miliardy korún. A to chceme zastaviť zadlžovanie nemocníc.

Tak navrhnite systémové riešenia. Čo by sme mali urobiť?

Sú iba dve možnosti. Zoštíhliť sieť zdravotníckych zariadení alebo „naliať“ do zdravotníctva viac peňazí, alebo aj jedno aj druhé. Členiť spravodlivejšie zdravotnícku starostlivosť. Podstatná časť starostlivosti sa musí vykonať v ambulanciách, a tie sa musia dohodnúť s nemocnicami na spolupráci. Nemôžeme donekonečna opakovať pacientovi vyšetrenia, na základe ktorých ho lekár odporučil do nemocnice.

Tam sú tie dvojnásobne míňané peniaze, nie?

Áno. A navyše, všeobecný praktický lekár za každého svojho pacienta dostane kapitáciu. Aj vtedy, ak ho

tri roky nevidí, zarobí, a v mnohých prípadoch potom nemocnice „hasia oheň“, ktorý niekoľko rokov v organizme pacienta tlel.

Mal by sa zrejme v budúcnosti zmeniť aj pomer medzi výdavkami na jednotlivé súčasti zdravotnej starostlivosti, čiže lieky, primárna a špecializovaná starostlivosť atď. Musí to byť proporcionálne rozdelené.

Primárny lekár vám v správe nepošle výsledky vyšetrení?

Nie, iba nás žiada o hospitalizáciu pre isté dôvody, ale tie nedokladuje. Primárna sféra zdravotníckej starostli-

vosti je súkromná, a my sme doteraz štátni. Nemáme na seba páky a na primárnu sféru nemá dosah ani ministerstvo.

Jediným z kvalitatívnych kritérií, podľa ktorých sa hodnotí úroveň nemocnice, je akreditácia. Ak by ste mali na ňu dostatok financií, ktoré oddelenia by podľa vás týmto kvalifikačným procesom prešli na výbornú?

Určite predovšetkým všetky klinické pracoviská, ale aj všetky ostatné. Ich úroveň je vysoká, viaceré laboratórne oddelenia majú zahraničné akreditácie.

Dnes je preferovaná jednodňová chirurgia. Ste na to pripravení?

Už vlani sme robili 1 500 operácií v rámci jednodňovej chirurgie, ale poisťovne nám to nevedeli zaplatiť, a tak sme držali pacienta v nemocnici najmenej 24 hodín. Myslím si, že najmä na očnej klinike bude počet operácií v rámci jednodňovej chirurgie narastať a podotýkam, že vďaka našim konsignačným skladom a dokonalej informatike sa nemôže stať, že by profesor vybral pre pacienta očnú šošovku z príručnej skrinky.

Na Slovensku nemocnice dostávajú mená po prednostoch alebo profesoroch, ktorí v nich pôsobia. Málokedy po riaditeľoch. Nemocnica sv. Cyrila a Metoda v Petržalke je Paškanova, a to doslova a do písmena. Stavba nemocnice má dlhú a komplikovanú históriu. Základný kameň poklopkali súdruhovia ešte v máji 1985. Plán výstavby nemocnice sa nesplnil, prišli spoločensko-politické zmeny a s nimi aj zámer dostavať nemocnicu. Od roku 1995 výstavbu nemocnice prevzal a riadil J. Paškan a od roku 1997 je jej riaditeľom. Celkové náklady na stavbu napokon prekročili sumu dve miliardy dvesto miliónov korún.

„Radi by sme sa stali fakultnou nemocnicou,“ hovorí J. Paškan. „Podľa činností, ktoré vykonávame, už ňou dávno sme, chýba nám iba dekrét.“

Petržalská nemocnica slúži aj „na ukazovanie“. Každý rok sem zavíta zahraničná delegácia alebo domáci politickí a ústavní činitelia.

Päť rokov v živote človeka je veľmi krátke obdobie, a v živote nemocnice ešte kratšie. Podľa J. Paškana sa Nemocnica sv. Cyrila a Metoda zaraďuje medzi špičku zdravotníckych zariadení na Slovensku.

Doc. MUDr. Ján Paškan, CSc.

Vek: 62 rokov

Vzdelanie: LF UK, kandidát vied – 1975, habilitácia – 1980, 2 atestácie zo sociálneho lekárstva a organizácie zdravotníctva, niekoľko študijných pobytov v USA

Funkcia: riaditeľ Nemocnice sv. Cyrila a Metoda