Po slovensky sa učila čítaním rozprávok a nepoetickou konverzáciou o peniazoch. Hovorí plynulo, s ľahkým viedenským prízvukom. „Niekedy mám problém so slovom náš, naše. Musím si rýchlo uvedomiť, aké naše mám na mysli – slovenské alebo rakúske. Som tuším už viac Slovenka ako Rakúšanka,“ hovorí prezidentka najväčšej slovenskej banky.

Dlho ste na Slovensku reprezentovali značku Creditanstalt. Dnes ste vo farbách Erste Bank. Prečo tá zmena? Nie je banka ako banka?

Prvý rozdiel je vo veľkosti. Creditanstalt začínal na Slovensku so štyridsiatimi ľuďmi, bola to naozaj malá banka, prostredie takmer komorné. Slovenská sporiteľňa má okolo päťtisícpäťsto zamestnancov. Veľkosť určuje aj štýl riadenia. Creditanstalt bol projekt na zelenej lúke, budovali sme štruktúru od začiatku, napĺňali sme vlastné predstavy. Sporiteľňa mala minulosť a tradíciu. Obe situácie majú šarm, nechcem hodnotiť, čo je lepšie. Prechod do Slovenskej sporiteľne pre mňa znamenal nielen zmenu zamestnávateľa. Bola to veľká zmena a náročné úlohy, ktoré ma čakali, ale rozvíjať sa treba stále.

Ľutujete?

Ani náhodou. V sporiteľni som rada. Navyše mi v niečom pripomína rakúsku banku Creditanstalt, kde som pred rokmi začínala. Aj tam bola tradícia a zhruba rovnaký podiel na trhu, ako má Slovenská sporiteľňa. Tradícia nie je bezvýznamná vec, obohacuje. V sporiteľni sa často cítim rovnako ako pred rokmi vo viedenskom Creditanstalte.

Ako vás presvedčili, aby ste zo slušne rozbehnutého podniku prestúpili ku konkurencii?

Bola to výzva, väčšia banka, nový obsah práce. Veľmi ma zaujímal aj problém transformácie. Poznala som už situáciu na slovenskom trhu, zvonka som sledovala aj Slovenskú sporiteľňu. Bolo mi jasné, že privatizácia znamená pre do sporiteľnu aj zmeny. Tušila som, že je to niečo, čo som doteraz nerobila. Prežila som budovanie novej banky, zaujímavá bola potom fúzia Creditanstaltu s Bank Austria. Transformácia pre mňa znamenala celkom novú príležitosť. Navyše Bank Austria Creditanstalt sa pripravovala na ďalšiu fúziu s Hypovereinsbank. Aj to je výzva, niekedy aj trocha bolesť. Takže ponuka prišla v pravý čas, lebo mi dala možnosť robiť to, čo ma zaujímalo. Transformácia banky je naozaj nevšedný problém.

Hovorí sa, že každý sa raz dostane do pozície, ktorú už nezvládne. Verili ste si? Nebáli ste sa, že vás sporiteľňa prevalcuje?

Bála som sa, a veľmi. Dnes sa už nebojím, ale uvedomujem si každý deň, že som v celkom inej vode, musím sa učiť. Je to už lepšie ako na začiatku. Hovorila som si, že ak prestanem reagovať na výzvy, tak zastanem, prestanem sa rozvíjať. Prvé mesiace boli komplikované. Cítila som sa dobre, asi som adrenalínový typ, potrebujem stres.

Ako sa zmenilo slovenské bankovníctvo za takmer deväť rokov, odkedy na trhu pôsobíte?

Keď som na Slovensko prišla, bolo tu málo bánk so zahraničnými vlastníkmi. Tým nechcem povedať, že len zahraničný majiteľ robí banku dobrou. Prináša však skúsenosti, nové možnosti, núti ľudí na sebe pracovať. Problém Slovenska pred deviatimi rokmi bol nedostatok skúseností. Tažké bolo napríklad hľadanie kvalikovaných, skúsených bankárov, ktorí mali trh v krvi. Odvtedy sa stalo veľa vecí, ľudia rástli až neuveriteľne rýchlo. Myslím si, že vývoj v tomto zmysle napríklad v Rakúsku nepoznajú. Na Slovensku bol veľký tlak vyplývajúci z toho, že štyridsať rokov nefungoval normálny trh. Bankovníctvo už ide dobrým smerom. Veľkým impulzom bola najmä privatizácia bánk. Učili sa aj klienti, čo je tiež dobré. Dnes už majú ľudia úplne iné potreby ako pred niekoľkými rokmi, sú háklivejší – čo je tiež dobre, majú celkom iné otázky, vyberajú, vedia argumentovať. Prosto, klienti bánk sa správajú inak ako pred rokmi, sú nároční, nútia banky k aktivite.

Na Slovensku je veľa bánk. Je ich počet optimálny alebo bude klesať?

Bankám väčšmi vyhovuje menší počet konkurenčných ústavov. Klienti sú zasa radšej, keď si môžu vyberať. Počet bánk však nie je určovaný len psychológiou, ale najmä veľkosťou trhu. Slovensko je malé a myslím si, že bánk bude časom menej. Vplyv na ne bude mať aj vývoj európskeho a svetového trhu, najmä správanie zahraničných bánk, ktoré majú pobočky alebo dcérske banky na Slovensku. Príkladom je fúzia – Creditanstalt, Bank Austria a Hypovereinsbank. Z troch je teraz jedna banka, aj na Slovensku. Veci a udalosti sa nedajú presne predpokladať, lebo svetový trh už je globálny a vývoj je veľmi rýchly – je ťažké ho sledovať.

Ako funguje prenos skúseností od zahraničného vlastníka do slovenskej banky? Má sporiteľňa rovnakú ponuku ako Die Erste v Rakúsku?

Samozrejme, analyzovali sme ponuku Die Erste, pozreli sme si produkty Českej sporiteľne. Boli sme vo veľmi dobrej pozícii, lebo sme si mohli vyberať z dvoch strán. Neprevzali sme všetko ani z jednej banky, mnohé informácie poslúžili najmä ako inšpirácia pre vlastný koncept. Pravdaže, chceme mať podobné produkty ako v Rakúsku, ale musíme si dávať pozor na to, čo chcú naši klienti na domácej pôde, na Slovensku. V skupine Die Erste sa snažíme o to, aby sa všetky banky pohybovali v rovnakom rámci. To znamená, že všetci sa držia akýchsi základných princípov, v jednotlivých veciach sa však líšia, musia reagovať na požiadavky vlastných lokálnych trhov.

Ako dlho trvala transformácia banky? Ste už hotoví?

V tomto roku sme ukončili to najdôležitejšie. Začali sme v apríli minulého roka, boli sme teda o niečo rýchlejší ako v Českej sporiteľni. Je relatívne jednoduché uplatniť nový proces, dlhšie trvá, kým sa prispôsobia ľudia. Vyžaduje si to zmenu správania i myslenia. Na tom budeme ďalej pracovať.

Je to problém?

Ľudia sa zmenám nebránia, ak cítia podporu. Sporiteľňa bola štátna, zažila hierarchickú štruktúru. Dnes presadzujeme otvorenosť v komunikácii, musíme vytvoriť atmosféru dôvery a stotožnenia. Zamestnanci neboli zvyknutí otvorene kritizovať. Všetci v banke si musíme zvyknúť na stav, že kritika neznamená útok. Kto má argumenty, návrhy, musí mať aj istotu, že ho nestihne „pomsta“ v podobe nepríjemností. Ale všetko potrebuje svoj čas, aby to fungovalo.

Kritizovať môže každý každého alebo…

Každý každého.

Teda aj človek z pobočky môže povedať prezidentke, čo si myslí?

Samozrejme. Komunikácia sa musí otvoriť.

Na mnohých pracoviskách sa frfle len na chodbách alebo v intimite kancelárií.

To máme aj my. Chceme to zmeniť a prvý posun sme už zaznamenali. Ľudia začínajú mať otvorený pohľad. Nemám ilúziu, že všetci začnú priamo vystupovať so svojím názorom, že sa celkom stratia obavy. Mám taký osobný cieľ: chcem vytvoriť atmosféru, aby možnosť prehovoriť bez obáv mal každý, kto chce. Nedávno som sa stretla asi s tristo našimi manažérmi. Takmer dve hodiny sme diskutovali, nešetrili ma. Je to dobrý signál, najmä preto, že rovno s kritikou odzneli aj návrhy, ako robiť veci lepšie. Každý je iný, niekomu ostych nedovolí prehovoriť. Chcem však, aby v komunikácii nepôsobila iná než vnútorná bariéra. Onedlho uplatníme tzv. idea manažment. Zjednodušene povedané – ide o tzv. zber myšlienok a nápadov. V praxi by mal tento štýl vytvoriť možnosť sústrediť potenciál všetkých zamestnancov. Na vlastnom pracovisku začne človek brať všetko ako samozrejmosť a trocha aj ako rutinu, takže nič neprovokuje zmeny. Pohľad na iné časti banky je však kritickejší a môže pomáhať sformulovať a vyriešiť problém.

Bankovníctvo je veľmi rozporuplná profesia. Na jednej strane vyžaduje veľa tvorivosti, a naopak, mnohé činnosti sú zviazané presnými pravidlami. Dá sa povedať, kde ešte bankár môže tvoriť a kde musí ostať suchárom?

Neexistuje zreteľná hranica. Na niektorých postoch je práca naozaj založená len na dodržiavaní pravidiel a štandardov.

Čo ak niekto pocíti, že môže dosiahnuť viac?

Šance sú otvorené. Máme veľa mladých ľudí vo veľmi zodpovedných pozíciách. Pri obsadzovaní väčšiny postov sa snažíme využiť vlastné zdroje. Pravdaže, bankovníctvo musí byť suché, strohé a striktné, lebo pracujeme s peniazmi našich klientov. Tvorivosť si však vyžaduje prístup ku klientovi. Každý je iný, má iné potreby, očakávania. To dáva dostatok možností na uplatnenie nápadov. Musíme nachádzať kombinácie, ktoré sú dobré pre klientov. Individuálny prístup je kreatívna práca. Neviete si ani predstaviť, s akými otázkami klienti chodia. To je tvorivosť na každý deň. Je to aj vec prístupu a vzájomnej dôvery. Ak chladne poviem, že som rozhodla a nepripustím diskusiu, tak nemôžem očakávať ani aktivitu. Ak sa poradím, nahlas rozmýšľam, tak sa mi – niekedy viac, inokedy menej – darí ľudí vťahovať do hľadania východísk. Prácu s ľuďmi mám na bankovníctve najradšej. Každý deň je iný.

Tradícia v sporiteľni bola možno až skostnatená. Je ťažké ju zachovať a pritom meniť?

Možno máte pravdu. Nechcem hodnotiť prácu predchodcov. Mnohé veci ani nemohli ovplyvniť. My sme teraz v inej situácii, nový majiteľ pristupuje k banke po svojom.

Ste aj prezidentkou Asociácie bánk Slovenska. Nie ste v konflikte záujmov?

Banky sú navzájom konkurentmi, ale majú aj spoločné záujmy. O nich je asociácia. Spoločne argumentujeme v záujme všetkých bánk. Sú prípady, keď banky spolupracujú aj v biznise, povedzme pri syndikovaných úveroch. Záujmy jednotlivej banky sa dajú dobre oddeliť od spoločných záujmov, tam nevidím problém. Asociáciu nemožno zneužiť na dohody o poplatkoch alebo na čokoľvek, čo obmedzuje konkurenciu. Na druhej strane je však asociácia dobrou pôdou na komunikáciu so zahraničím, najmä Európskou úniou. Reprezentuje krajinu. Pri prechode na európsku menu budeme na spoluprácu doslova odkázaní.

Na pôde asociácie vznikla myšlienky úverového registra. Zaspala?

Nie, to naozaj nie. Analyzujeme technológie i zákony. Ukazuje sa, že budeme potrebovať zmeny v zákone o bankách. Príprava registra pokračuje. Ide o prípravu registra pre občanov, a to tu doteraz nebolo. Register pre podniky už existuje a má ho Národná banka Slovenska.

Očakávate od registra významné zlepšenie podmienok na trhu úverov?

Minimálne budú mať banky informácie o problémových klientoch. Riziko bude pod lepšou kontrolou. Je to však dobré nielen pre banky, ale aj pre klientov. Urýchli sa analýza bonity záujemcu o úver, rokovania môžu byť pružnejšie.

Nebude to znamenať sťaženie prístupu k peniazom?

Nemyslím si. V praxi to už dnes vyzerá tak, že banky si pôžičky zabezpečujú zárukami, záložným právom. Neschopnosť klienta splácať neohrozuje banku tak významne ako klienta. Môže sa stať, že banka svoje dostane a klientovi neostane nič. Aj preto sme v sporiteľni začali záujemcom o úver pomáhať pri analyzovaní výdavkov domácností. Je to cesta, ako si vopred otestovať schopnosť splácať pôžičku.

Ostáva prioritou poisťovne malé a stredné podnikanie?

Áno, je to pre sporiteľňu zaujímavý segment trhu. Vytvorili sme štyri regionálne obchodné centrá, kde podnikateľ dostane komplexný servis od poradenstva až po peniaze. Otvorene hovoríme, že trocha opatrnejší sme pri poskytovaní úverov pre živnostníkov.

Pre banku je dôležité, aby vás klienti mali radi. Dá sa vôbec vytvoriť nejaký dôvernejší vzťah?

Snažíme sa o to. Viem, že sladkým rečiam nik neverí, preto spokojnosť musíme dosahovať perfektnými službami. Chceme byť klientovi partnerom, ísť s ním kus cesty. Nemá zmysel nadbiehať vysokými úrokmi alebo inými „kvázi“ výhodami. Klient má banku rád mesiac, a keď mu niekto dá vyšší úrok, tak rýchlo zbehne. Niekedy je úsmev viac ako pol percenta úroku.

Regina Ovesny-Straka

Vek: 43 rokov

Vzdelanie: Ekonomická univerzita Viedeň (Rakúsko)

Funkcia: prezidentka Slovenskej sporiteľne, a. s., v Bratislave a prezidentka Asociácie bánk Slovenska

Na Slovensku bola vo vrcholových funkciách bánk Creditanstalt a Bank Austria Creditanstalt.