Parlament najprv podľahol rozumu a trináste, štrnáste platy a všelijaké ďalšie výhody pre štátnych úradníkov odmietol. Potom podľahol strate pamäti a výhody im priznal. Novelou zákona získali úradníci nárok na 13. a 14. plat, odchodné do výšky 10-násobného funkčného platu a na zvýšenie dôchodku o 1,25% za každý odpracovaný rok. Plná výška 13. a 14. platu sa bude vyplácať až od roku 2005. Novela zákona tak zvýši výdavky štátneho rozpočtu o 800 mil. Sk.

Poslanci sa vraj zamysleli na spôsobom ako štátnu službu zatraktívniť. Podarilo sa. Keby uvažovali o spôsoboch ako ju zlepšiť a zefektívniť, nepotrebovali by možno toľko peňazí.

Štátni úradníci sa cítili diskriminovaní a chceli sa dostať na úroveň policajtov, vojakov a colníkov. Keďže slúžia štátu, patrí im odmena a výhody. V nasadení života denne spriadajú vyhlášky, píšu stanoviská, usmerňujú, vybavujú a robia veľa iných činností plných rizika. Problém je v tom, že akosi zabudli, že štátna služba je iba eufemizmus a v skutočnosti by mali slúžiť občanovi. Kým štát je anonymný, príjemný a teraz už aj štedrý, občan sa kadečoho dožaduje a nič nenosí. Občan pre úradníka neexistuje, lebo keď už aj s ním musí hovoriť, tak si ho premenuje na stránku.

Poslanec Roman Vavrík (SDKÚ) povedal, že „zákon o štátnej službe vytvára isté predpoklady, aby sa zamedzilo úplatkárstvu. Štátni zamestnanci si budú vážiť svoje isté miesto v úrade a aj zvýšenie svojho platu. Samozrejme, že odstránenie korupcie sa nedá dosiahnuť ani v tomto prípade za jeden deň“. Poslanec zabudol povedať, že relácia medzi výškou platu a náklonnosťou k úplatkom je takmer mizivá. Slušní štátni úradníci by sa mali uraziť a zvýšenie platu odmietnuť, lebo takto interpretované zlepšenie je tiež úplatkom. Ibaže teraz upláca štát.

Štátna správa sa zaoberá užitočnosťami i nezmyslami. Keby robila len to, čo naozaj treba, mohlo by v nej pracovať menej ľudí, ktorí by mohli byť lepšie zaplatení. Mohli by mať „iba“ platy a nemuseli by sa tváriť, že trinásty a štrnásty plat ich zachraňuje.

Novela zákona vraj nebola vyprovokovaná tlakom úradníctva, ale objektívnou potrebou. Možno preto sa stalo, že vzdelanie je pre výkon štátnej služby len kvázikritériom, lebo výnimky sa predlžujú…úradníci bez školy si ju majú dorobiť, čo mnohí nestihnú ani keby chceli, lebo v čase „promócie“ budú s vnúčatami v záhrade okopávať redkvičky.

Potreba zákona o štátnej službe sa často interpretovala ako nevyhnutnosť pre modernizovanie a odpolitizovanie úradníckeho stavu. Pokušeniu dokázať si silu prostredníctvom výmen šéfov na úradoch všetkých stupňov, neodolala doteraz žiadna vláda. Úrady plnia permanentne aj úlohu straníckych sekretariátov – menia sa strany, móresy ostávajú. Zákon o štátnej službe by mal zabrániť personálnym vlnám po každých voľbách. Úrady by mali byť vybavené profesionálmi, ktorí nebudú slúžiť politike, ale občanovi. Všeličo sa zrejme stane, len služba občanovi ostane ešte dlho vidinou. Zákon nestačí.