Učebnice modernej ekonómie považujú za optimálne prostredie vzniku daňových únikov väčšmi ekonomiku neštandardnú ako štandardnú. Dominantne ho tvoria chudobné štáty a štáty s transformujúcou sa ekonomikou.

Nelegálne vyhýbanie sa plateniu daní a miera ich obchádzania vyúsťujú do daňových únikov, ktoré poškodzujú zdravie verejných financií štátu. História, súčasnosť, vedecké teoretické výskumy aj prax potvrdzujú, že daňové úniky sú neodstrániteľným fenoménom podobne ako tieňová ekonomika. Na Slovensku existuje ešte stále vysoký podiel tieňovej ekonomiky a výrazné rezervy v odkrývaní daňových únikov.

Existujú len odhady

Medzi „najziskovejšie“ daňové úniky patria najmä podvody, machinácie a daňové hity z rastu nelegálnych aktivít tieňovej ekonomiky (black economy). Ide predovšetkým o drogy, prostitúciu, vydieranie (racketing), terorizmus a únosy.

Slovenská skúsenosť z rokov 1990 – 2002 potvrdzuje a kopíruje celosvetový model. Osobitnú dôležitosť z hľadiska alternatívne obrovských objemových obchodov majú v SR najmä privatizačné podvody a tzv. ekonomické tunely (umelé krachy firiem po oddelení bonitných aktív), pranie špinavých peňazí, drogové daňové úniky (súčasť boomu, ktorý zasiahol východoeurópske štáty v rámci vytyčovania nových drogových ciest a odbytových teritórií v Európe), daňové úniky z pašovania ilegálneho alkoholu a cigariet,

sofistikované finančné (najmä bankovo-úverové podvody) a daňové podvody (najmä s fiktívnymi odpočtami dane z pridanej hodnoty), prevádzanie ilegálnych prisťahovalcov cez hranice SR a následný transfer smerom do krajín západnej Európy, špeciálne medzinárodné daňové úniky najmä na báze tzv. transferových cien a manipulácie so sídlom spoločnosti a dvojitou daňovou registráciou, vývoz finančných zdrojov do daňovo zvýhodnených offshore teritórií (daňové raje), vysoká miera korupcie, priznávanie len časti tržieb z príjmov cez evidenciu elektronických registračných pokladníc a nezdaňovanie prostitúcie.

Vyčíslenie rozsahu daňových únikov je nemožné. Dostupné sú len aproximačné (približovacie) odhady. Pokiaľ vyspelé európske krajiny západnej Európy v oficiálnych finančných štatistikách uvádzajú, že ročne uniká 10 – 30 % všetkých daní, na Slovensku odhadujeme, že priemer ročných daňových únikov (t. j. mimo zistených daňových nedoplatkov!) za roky 1990 – 2002 sa pohyboval v rozsahu 30 – 35 mld. Sk.

Dva scenáre

Názory odborníkov sa rôznia, pričom oficiálna analýza vládnej exekutívy s dobrou vypovedacou schopnosťou v SR zatiaľ neexistuje. Daňoví experti a ekonomickí odborníci v SR sa rozdeľujú pri vnímaní objemu daňových únikov na dve skupiny – iný pohľad má štátny sektor, iný odhad má privátny sektor. Súčasne existujú dve skupiny názorov – optimistická a pesimistická verzia.

Optimistická verzia hovorí, že v SR uniká ročne okolo 30 mld. Sk (napríklad prof. Jozef Košnár uvádzal v roku 1996 odhad 25 – 30 mld. Sk ročne). Ďalší zdroj hovorí o 18 % hrubého domáceho produktu ročne, pretože vychádza z odhadu expertov o podiele tieňovej ekonomiky. Iné názory uvádzajú, že ročne v SR čierna ekonomika pohltí približne 50 mld. Sk. Optimistická verzia sa nesie v znamení názorového spektra prevažne z radov zástupcov akademickej obce a teórie.

Pesimistická verzia – šírená najmä zástupcami praxe zo strany podnikateľských kruhov, časti komerčno-bankových kruhov a poradenských privátnych firiem – uvádza, že daňové úniky na Slovensku najmä z daňových machinácií pri dani z pridanej hodnoty a spotrebných daní z alkoholu, pašovaných cigariet, príjmov petromafie, narkomafie, ako aj neodhalených privatizačných podvodov predstavovali minimálne 80 miliárd korún ročne. Túto domnienku nepriamo potvrdzuje aj názor popredného svetového odborníka na pranie špinavých peňazí Jeffreya Robinsona, autora ekonomického bestselleru Pánové z prádelny špinavých peněz, ktorý uvádza, že Slovensko bolo do roku 1996 takmer ideálnou krajinou na pranie špinavých peňazí.

Treba pripomenúť významný podiel korupcie súdnictva, ktoré doteraz v SR neodsúdilo právoplatne žiadny veľký daňový podvod za roky 1990 – 2002. Napríklad podľa štatistiky ku koncu roku 1999 z takmer 6-tisíc podaní na preskúmanie daňových podvodov podaných na súdy a prokuratúru bolo ukončených právoplatnými súdnymi rozhodnutiami len okolo 70.

Jediným dôveryhodným a exaktným vyjadrením daňového úniku sú len zistené daňové úniky, čiže tie, ktoré odhalí, došetrí a výlučne potvrdí správca dane (daňový úrad) dodatočným daňovým predpisom, tzv. „dorubom dane“.

Podľa dostupnej štatistiky predstavovali napríklad daňové nedoplatky ku koncu roku 1998 vyše 40 mld. Sk, ku koncu roku 2001 vyše 70 mld. Sk. Do 30. septembra tohto roka boli nedoplatky už viac ako 75 mld. Sk. Skúsenosť zo sveta hovorí o tom, že približne štvrtina daňových nedoplatkov sa stáva úplne nevymáhateľnou. Odborníci tvrdia, že v SR je zo sumy 75 miliárd korún daňových nedoplatkov nevymožiteľných až 75 %.

Kto zaplatí

Slovenská republika v posledných rokoch urobila úspešne niekoľko systémových opatrení na elimináciu a zníženie daňových únikov, medzi ktorými dominujú najmä:

– zavedenie elektronických registračných pokladníc na evidenciu tržieb zdaniteľných príjmov v maloobchode a vybraných službách (1996), zvýšenie sadzieb trestov za nepriznávanie a neplatenie daní a odvodov niekoľkými novelizáciami Trestného zákonníka v SR,

– zníženie sadzby dane z príjmov (najmä právnické osoby zo 40 % na 29 % v roku 2001, ďalej na 25 % v roku 2002), precizovanie daňových zákonov (napr. zákon o dani z príjmov, správe daní a poplatkov a dani z pridanej hodnoty, ktoré za roky 1990 – 2002 majú viac ako dva tucty novelizácií),

– zriadenie (zákonom č. 182/2002 Z. z.) tzv. daňovej polície (Úrad daňového preverovania so sídlom v Banskej Bystrici) a špeciálneho daňového úradu na kontrolu najväčších daňových subjektov s obratom nad 1mld. Sk ročne (Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty so sídlom v Bratislave) od roku 2002

Čakanie na reformu

Slovensko pravdepodobne čaká ďalšia daňová reforma, ktorej ambícia by mala smerovať k dvom nosným stimulom – redukcii nadmerných verejných výdavkov štátu, ktoré sú neefektívne (zníženie počtu ministerstiev, úradov a ďalších opatrení z auditu štátnej správy v SR) na jednej strane, a k zlepšeniu pozitívneho daňového povedomia daňových subjektov (zvýšiť a zlepšiť počet doterajších motívov na priznávanie a platenie racionálnych a ekonomicky objektívne nutných daní v krajine) predovšetkým znížením daňovo-odvodového zaťaženia, zjednodušením daňovej legislatívy a zlepšením komplexného daňového servisu štátu voči občanom i podnikateľom na druhej strane. Za minimálne nutné sa považujú tieto kroky:

– ďalšie zníženie daňového zaťaženia v SR (napr. zavedením tzv. rovnej dane z príjmov u fyzických osôb a znížením odvodov do fondov poisťovní) až na úroveň okolo 20 percent – najmä do takej miery, aby sa neoplatilo realizovať daňovú špekuláciu,

– prevzatie niektorých osvedčených skúseností z daňového know-how vyspelých krajín Európskej únie v rámci predpokladu vstupu a prijatia SR do EÚ,

– prepojenie registra podnikateľsko-daňových subjektov v kľúčových článkoch štátnej správy, t. j. minimálne živnostenských a colných a daňových úradov,

– zlepšenie transparentnosti alokácie prerozdeľovania daní z centrálnej na regionálnu úroveň a zníženie verejných výdavkov (aby daňový poplatník videl, že štát s jeho daňami hospodári racionálne, a aby videl presne, do akých zmysluplných projektov na verejné blaho ich vynakladá),

– systémové zlepšenie techniky, účinnosti a kvality daňovej kontroly (napr. radikálnym zlepšením technického vybavenia daňových úradov).

Antagonistický rozpor medzi záujmom štátu zabezpečiť si príjmy výberom daní a prirodzeným odporom platiť dane je základným motívom vzniku daňových únikov. Boj je večný.

Autor je daňovým poradcom