Desať rokov po páde neslobodného režimu musí Slovensko okrem neexistujúcej zhody politických elít v základných veciach riešiť ešte jeden veľmi vážny problém. Hovorí sa mu: únik mozgov. Stále totiž uniká aj to málo, čo tu je.

Pre každú krajinu je pohromou, ak v nej nežije dostatočný počet vzdelaných a schopných ľudí. Pohroma je tým väčšia, ak ide o krajinu, ktorá musí „objavovať“ veci, ktoré v iných kútoch planéty už dlho fungujú. „O veľkých udalostiach rozhodujú v dejinách všemožné faktory, ale tým najdôležitejším je vždy kvalita ľudí pri moci,“ napísal v Dejinách amerického národa britský historik Paul Johnson. Môžu sa na Slovensku aspoň teoreticky podieľať na moci ľudia, ktorí by vďaka svojim schopnostiam obstáli v súťaži kdekoľvek na svete?

Cesty za vzdelaním
Prvý veľký problém Slovenska spočíva v tom, že si ľudí, ktorí sa vedia presadiť kdekoľvek na svete, až na výnimky nie je schopné vychovať. Príčinou je nízka kvalita stredného, a najmä vysokého školstva. Socialistický model „vzdelávania zadarmo“, a teda financovanie školstva pre niektorých prostredníctvom daní všetkých, má neúprosné dôsledky. Vláda fakticky nepovažuje školy za prioritu, a tak učitelia zarábajú menej než murári. Nie je preto prekvapením, keď (s výmimkou zopár entuziastov) dobrí učitelia svoje povolanie opúšťajú. Peniaze chýbajú aj na nákup zariadení, bez ktorých nie je možné umožniť študentom ich budúcu konkurencieschopnosť. Vážnym problémom je aj prežívajúca skostatenosť vyučovania, bazírujúca na memorovaní a ignorujúca rozvíjanie tvorivosti a etiky.

Dôsledok? Nadpriemerne schopní ľudia odchádzajú za kvalitným vzdelaním do zahraničia, najčastejšie do Británie a do Spojených štátov amerických. Dôkazom ich budúcej schopnosti presadiť sa je, že kvôli elitnému vzdelaniu neváhajú žiť v dlhoch (za kvalitné štúdium sa platí), ktoré budú splácať po skončení školy. Pre Slovensko by bolo veľmi prospešné, ak by sa aspoň časť z nich vrátila.

Bludný kruh
So splácaním dlhov za kvalitné vzdelanie súvisí druhý veľký problém – na Slovensku takmer nikto schopnosti týcho ľudí neocení tak, aby za svoje vzdelanie a kvalitu dostali toľko, čo v zahraničí. Absolventi najlepších svetových univerzít pritom nemusia „byť na peniaze“, jednoducho len potrebujú zarobiť toľko, aby bez problémov splatili pôžičky na západné školné. Navyše je logické, že chcú nájsť uplatnenie, ktoré by zodpovedalo ich investícii (finančnej i nefinančnej).

Počet súkromných firiem, ktoré by tento typ ľudí potrebovali a dokázali zaplatiť, sa na Slovensku dá zrátať na prstoch jednej ruky. O „atraktívnosti“ štátnej správy je škoda hovoriť. Ak je v niečom medzi Slovenskom a susednými krajinami priepastný rozdiel, tak je to práve v počte kvalitných pracovných miest – Praha, Viedeň aj Budapešť sa doslova hemžia zastúpeniami prestížnych bánk, podnikov či konzultačných firiem, ktoré ponúkajú zamestnanie vo všetkých parametroch približne porovnateľné s podobnou prácou povedzme v USA. Problémom však nie je iba tunajší prispatý a mečiarizmom dokonaný provincionalizmus. Podľa týždenníka Trend je už len počet inzerátov na špičkové pracovné miesta napríklad v Českej republike neporovnateľne väčší než na Slovensku. Vyplýva z toho prozaická vec: na Slovensku sú pre získanie dobrého pracovného miesta známosti, konexie a „obálky“ potrebné oveľa viac než u susedov. Tento záver je veľmi vážny – pokiaľ kvalitní ľudia nebudú vidieť, že pre ich uplatnenie sú najdôležitejším predpokladom ich schopnosti, nijako sa do takto postihnutej krajiny hrnúť nebudú.

Ideálnym stavom je zdravá ekonomika s primeraným počtom dobrých príležitostí, kde nájdu uplatnenie schopní ľudia, a nie „kamaráti“ či kvázicelebrity. Je to však začarovaný kruh – kto takto zdravú ekonomiku vytvorí, ak sa dnes schopní nemajú kde uplatniť a radšej zostávajú za hranicami?

Manažovanie reforiem
Vytváranie zdravej ekonomiky a pritiahnutie „učebnicových emigrantov“ je možné skĺbiť. Napríklad vytvorením prestížnej inštitúcie, ktorá by sa zaoberala problémami krajiny a ponúkala najlepšie alternatívy. Slovensko v oblasti kvalitného domáceho ekonomického výskumu výrazne zaostáva za okolitými krajinami. Tu sa vynára prvý problém. Z čoho by taká inštitúcia žila? V susednej Prahe inštitúcie tohto typu fungujú. Zrejme najlepšiu povesť má súkromná Patria Finance, ktorá sa zaoberá analýzami, poradenstvom a obchodovaním s akciami. Vznik súkromnej firmy, ktorej ekonomické analýzy by patrili k najlepšiemu, čo v krajine vznikne, je však na Slovensku iba veľmi ťažko predstaviteľný. Praha je totiž na rozdiel od Bratislavy plná elitných manažérov i analytikov, ktorí tam majú dostatok príležitostí „vyrásť“ a potom vyniknúť.

Vznik špičkovej analytickej inštitúcie na báze tretieho sektora je zdanlivo jednoduchší. Podobnú ambíciu mal napríklad Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy INEKO. Dnes je však jeho šéf Eugen Jurzyca skeptickejší: „Krátkodobo sa dajú zohnať peniaze na projekty, ktorými pritiahneme na Slovensko špičkových ľudí a budeme robiť na hľadaní najlepších možností pre reformy. Projekty však netrvajú večne a po ich skončení majú tí ľudia opäť rovnaký problém, ako na začiatku. Kde sa uplatnia?“

Odborné podhubie na skúmanie problémov a ponúkanie najlepších alternatív reforiem je však podľa Jurzycu nevyhnutné. „Jedinou stabilnou vecou bude už v krátkej budúcnosti permanentná zmena. Svet sa mení čoraz rýchlejšie, a tieto zmeny musia manažovať profesionáli. Tí musia sledovať, čo sa deje vo svete, musia detailne poznať slovenské podmienky a skúmať, aký typ riešenia by bol pre krajinu najlepší. Tretí sektor to však neutiahne,“ konštatuje Jurzyca.

Kto teda – vláda? Tá by sa síce mohla pokúsiť o vytvorenie inštitúcie na ekonomický výskum a manažovanie reforiem, takmer s istotou by však nezískala najkvalitnejších ľudí, bez ktorých podobná aktivita nemá zmysel. Na týchto ľudí nemá dostatok peňazí. Skúsenosť navyše hovorí, že vládni úradníci by sa neubránili pokušeniu dosadiť „vlastných odborníkov“ a zhubne zasahovať do ich práce. Vznikol by iba ďalší vládny „sociálny“ ústav, ktorých je tu už dnes dosť. Navyše, Úrad stratégie rozvoja tu už bol – a stal sa skladiskom mečiarovských „polyhistorov“. Logicky to teda bol to prvý (aj keď takmer jediný) ústav, ktorý nová vláda zrušila. Dnes podobnú myšlienku „ústavu pre stratégiu rozvoja spoločnosti“ oživuje poslanec Fico, výsledok by však bez najmenších pochybností bol podobný tomu mečiarovskému.

Centrálna banka?
Do času, kým na Slovensku bude možný vznik serózneho ekonomického výskumu, ktorý by bol atraktívny aj pre najlepších absolventov elitných škôl, by mohlo byť riešením vybudovanie takej inštitúcie na pôde Národnej banky Slovenska. Tá by totiž mala mať na čosi podobné prostriedky. A mohla by mať i záujem. Už dnes na pôde centrálnej banky existuje výskum, ten však napriek relatívnej kvalite nie je miestom, ktoré by priťahovalo najlepších z najlepších. „Príkladom pre Slovensko by v tomto smere určite mohli byť mnohé latinsko-americké či ázijské krajiny, ktoré napriek podobnému stupňu hospodárskeho rozvoja ako Slovensko vedia vytvoriť podmienky na prilákanie odborníkov z najlepších svetových univerzít. Tí potom prispievajú ku skvalitňovaniu domácej ekonomickej profesie a k výchove mladých ekonómov,“ tvrdí Vladimír Zlacký, ktorý postgradualne študuje ekonómiu na Harvard University.

Vytvorenie prestížneho výskumu na pôde centrálnej banky podporuje aj Eugen Jurzyca, ktorý okrem riadenia INEKO pôsobí aj ako člen bankovej rady NBS. „Budem podporovať, aby banka prijímala špičkových ľudí. Pôsobenie výskumu pri NBS by sa v krátkom čase malo zmeniť. Určite sa pokúsim prispieť k tomu, aby zmeny priniesli väčšie šance pre mladých absolventov elitných zahraničných škôl,“ dodáva.

Najúčinnejším spôsobom, ako zabrániť „úniku mozgov“ zo Slovenska, by bolo vytvorenie zdravého ekonomického prostredia, ktoré by vygenerovalo dostatok vynikajúcich pracovných príležitostí pre najschopnejších. Prvým pozitívnym krokom týmto smerom je prebiehajúca privatizácia veľkých štátnych firiem do rúk silných zahraničných investorov. To je však málo.

Vzniku zdravého prostredia by prispeli práve „unikajúce mozgy“. A tak pasívne očakávanie, že „raz sa to azda zmení a potom prídu“, môže Slovensku kruto pripomenúť slová Paula Johnsona o rozhodujúcej kvalite ľudí, ktorí sú pri moci.

Písané pre týždenník Domino fórum.