Diskusie o príčinách a dôsledkoch argentínskej krízy sa týkajú režimu kurzovej politiky centrálnej banky známeho pod názvom currency board (menový výbor). Vtedy musí určitý objem národnej meny zodpovedať takému istému množstvu devízových rezerv. Treba si však položiť základnú otázku. Stratila skutočne Argentína konkurencieschopnosť na svetovom trhu? Akú úlohu v tom zohral kurzový režim currency board a aká je úloha iných faktorov.

Pri kurzovom režime curency board centrálna banka stráca možnosť tlačiť peniaze, dávať úvery podnikateľským subjektom a kupovať štátne dlhopisy. V prípade využitia tohto nástroja kurzovej politiky vydávanie jednej jednotky miestnej meny sa uskutočňuje pri kúpe fixného množstva základnej meny – amerického dolára.

Teoretici tvrdia, že currency board víťazí nad infláciou, ale aj spravodlivo ohodnocuje kurz národnej meny. Nadhodnotenie miestnej meny a zníženie medzinárodnej konkurencieschopnosti krajiny vedú k zhoršeniu obchodnej bilancie a odlivu základnej meny (teda amerických dolárov) z aktív centrálnej banky. Vtedy sa automaticky znižuje množstvo miestnej meny, rastú úrokové miery a znižuje sa úroveň miezd a ceny. Vedie k to zvýšeniu investičnej „príťažlivosti“ krajiny a podnikatelia nachádzajú nové miesto v medzinárodnej deľbe práce.

Emisia peňazí, ktorú uskutočňuje obyčajná národná banka, vyvoláva zníženie reálnych cien a miezd. V tomto prípade štát podporuje niektoré priemyselné sektory. Pri kurzovom režime currency board môžu využiť zmeny investičnej klímy nielen užívatelia administratívne prideľovaných úverov, ale aj všetci podnikatelia. Prílev investícií, rast exportu nevyhnutne vedie k zvýšeniu ponuky miestnej meny.

Kurzový režim currency board zaviedli v Argentíne v roku 1991. Krajina prežila viac ako pätnásť rokov trvajúcu infláciu na úrovni, ktorá neklesala pod 90 %. Dva roky neklesala pod 1000 %. V roku 1994 sa inflácia znížila na úroveň od 4 do 5 %. V rokoch 1996 – 2000 bola v priemere na úrovni 0,3 %. Úspešne sa skončila privatizácia. V kombinácii s liberalizáciou zahraničného obchodu a trhov kapitálu to viedlo k rýchlemu ekonomickému rastu. V rokoch 1991 – 1994 predstavoval v priemere 7,9 % ročne a celkove bol v deväťdesiatych rokoch vyšší ako 4 %.

Reformy položili základy rozvoja súkromného sektora, vyvolali entuziazmus zahraničných investorov, ale nedotkli sa systému riadenia štátu. Argentína je v Latinskej Amerike známa úrovňou korupcie. V roku 2001 bola na 57. priečke v ratingu Transparency International, ktorý celkom hodnotil 91 krajín. Je to horšie postavenie ako Brazília, Peru, Chile. V Argentíne majú mimoriadne veľkú politickú váhu provincie. Štátny sektor má mimoriadne veľké chúťky nielen na federálnej úrovni, ale aj v lokálnom prostredí.

Napríklad v provincii Tucuman zo 400 000 zamestnaných obyvateľov je 90 000 úradníkov miestnych federálnych a lokálnych úradov štátnej správy. Ročná mzda člena miestneho provinčného parlamentu je asi 300 000 peso (1 peso = 1 USD). V najchudobnejšej provincii Formosa polovica zamestnaného obyvateľstva pracuje v rozpočtovej sfére. Rast príjmov provincií v rokoch 1995 – 2000 predstavoval 25 %. Treba poznamenať, že v týchto rokoch v krajine vôbec nebola inflácia. Za desať rokov stúpol hrubý domáci produkt krajiny o 50 % a štátne výdavky o 90 %. Vysoká úroveň daňového zaťaženia sa kompenzuje nízky výberom daní a vysokou mierou korupcie.

Bola vôbec kríza v súkromnom sektore ekonomiky? Podľa oficiálnych štatistík pád hrubého domáceho produktu predstavoval len 3 % a v roku 2000 bol nulový rast. Export rástol všetky roky, okrem roku 1999. Export prvých troch štvrťrokov 2001 bol vyšší ako vývoz tovarov a služieb za celý rok 2000. Je to situácia, ktorá nie je typická pre veľkú krízu vyvolanú stratou konkurencieschopnosti na medzinárodných trhoch. Otázkou zostáva nadhodnotenosť peso v porovnaní s menami susedných krajín. Union Bank of Switzerland hodnotil spotrebný kôš pozostávajúci zo 111 tovarov a služieb v 58 mestách sveta. Buenos Aires sa dostalo na 22. miesto. Virtuálny index Big Mac týždenníka Economist hovorí, že peso je podhodnotené o 2 %.

Ak súkromný sektor nemá vážne poruchy a nie sú v ňom stopy krízy, treba sa pozornejšie pozerať na štátne financie. Currency Board vytvorilo tvrdé rozpočtové obmedzenia, ale globálny finančný systém umožnil ich obchádzanie. Preto, že štát stratil možnosť tlačiť peniaze, požičiaval si na medzinárodných trhoch. Dlh Argentíny dosiahol úroveň 65 % hrubého domáceho produktu. Rozpočet sa fakticky financoval vďaka úverom. Je všeobecne známe, že ilúzia záruk Medzinárodného menového fondu deformovala obraz reálnych rizík pre tých, ktorí si kupovali argentínske dlhopisy. V roku 1998 po tom ako Ruská federácia nesplatila štátne pokladničné poukážky (GKO) sa stalo známym, že Medzinárodný menový fond nebude platiť pôžičky za iné štáty. Bolo to aj preto, lebo americké úrokové miery stúpli a zhoršili sa podmienky refinancovania samotného Medzinárodného menového fondu.

Práve kurzový režim currency board udržal Argentínu ešte tri roky nad vodou. Vytvoril jej priestor pre reformovanie systému riadenia štátu. Nikto ho nevyužil. Koniec koncov, to že nebolo možné si požičiavať vyvolalo krízu rozpočtového systému. Kríza sa presunula do súkromného sektora preto, lebo vláda použila metódy konfiškácie, alebo ak chcete znárodnenia úspor obyvateľstva.

Prvé rady, ktoré dostala Argentína od Medzinárodného menového fondu sa týkali posilnenia fiškálnej disciplíny. Argentína mala problémy výlučne v oblasti verejných financií. Za splanenie podmienok ponúkal fond nové úvery. Požiadavky sa netýkali zníženia rozpočtového zaťaženia. Prakticky nikto z mnohých poradcov nedostal odvahu a nežiadal zrušenie kurzového režimu currency board. Všetci si boli vedomí toho, že sa to rovná zabaveniu aktív súkromného sektora, ktorému sa v obyčajnom živote hovorí krádež.

Default Argentíny bol nevyhnutný, pretože vláda nemala odkiaľ zobrať americké doláre. To je základný rozdiel medzi krízou v Argentíne a v Rusku v roku 1998. Ruská centrálna banka mohla kvôli preplateniu štátnych pokladničných poukážok (GKO) vytlačiť ruble.

Argentína si mohla zachovať kurzový režim currency board. V novembri 2001 bolo peso zabezpečené devízovými rezervami na 106 %. Dokonca v januári 2002 v dôsledku množstva operácií, ktoré dovolil zákon o konvertibilite, ale zakazoval klasický kurzový režim currency board, zabezpečenie peso devízovými rezrvami kleslo len na 82 %.

Diskusia o kurzovom režime, pri ktorom by bolo peso spojené s košom pozostávajúcim z amerického dolára a euro, viedla k rastu nestability. Argentína sa rozhodla, že pôjde cestou zabavenia aktív súkromného sektora. V auguste 2001 a v novembri 2001 uskutočnila „dobrovoľnú“ výmenu balíkov štátnych cenných papierov na dlhopisy horšej kvality. Potom prišli obmedzenia pre výmenu prostriedkov na bankových účtoch, špeciálne kurzy pre konverziu meny pri výmene rôzneho typu. Konečným riešením situácia bolo to, že 6. januára tohto roku argentínska centrálna banka sa oficiálne zriekla kurzového režimu založeného na currency board. Predtým štát chránil aktíva súkromného sektora a na výmenu dávalo poukážky s názvom peso. Vďaka tomu, že štát roztrhol spojenie medzi peso a americkým dolárom, momentálne sa snaží zachovať si všetky aktíva pre seba. Smer ich spotreby si môžeme ľahko predstaviť keď spomenieme na históriu verejných financií Argentíny.

(Autor je externým doktorantom Prognostického ústavu SAV)