Zmena v systéme sociálnych dávok priniesla aj viazanie vyplácania ich časti (1000 – 1500 korún) na odpracovanie desiatich hodín týždenne. Hneď sa ozvali hlasy, podľa ktorých sa za 1500 korún pracovať neoplatí. Správne. Tiež ma trápi otázka, prečo sa na prácu neviaže vyplácanie celej sociálnej dávky.

Koľko dnes stojí v reštaurácii pivo? Okolo tridsať korún. Samozrejme, ak vám v čase, keď ho pijete, neutečie džob za milión. Vtedy vás to stálo milión tridsať korún. Ekonómia si pri vysvetľovaní podobných prípadov pomáha „nákladmi obetovaných príležitostí“: Len keď zistím, aké alternatívy som obetoval, viem, koľko ma stojí tá, ktorú som si vybral.

Film Želary mal vraj rozpočet približne päťdesiat miliónov korún. Stavba budovy Národného divadla v dnešných cenách (veľmi približne) stála päť miliárd. Hm, pri nespornej kvalite našich filmových tvorcov mi vychádza, že sme obetovali vytvorenie sto filmov, ktoré mohli mať šancu získať Oscara. Aby sme podporili našu kultúru?

Študenti chcú štrajkovať. Hovorí sa, že za to, aby bolo štúdium zadarmo. Každému je však jasné, že štúdium zadarmo nie je. Niečo stojí, niekto ho musí zaplatiť. Študenti teda chcú štrajkovať za to, aby si štúdium neplatili oni, ale aby ho za nich platil naďalej niekto iný.

Študentom v niektorých uzavretých krajinách (ako tá naša za socializmu) platí štúdium celá spoločnosť. Keďže je krajina uzavretá, po ukončení štúdia nedovolí absolventom odchod z nej a dokonca im je schopná aj regulovať plat na úrovni blízkej platu ľudí bez vzdelania. V otvorených krajinách je však nasledujúca otázka oveľa naliehavejšia než v uzatvorených: Má sústružník, dôchodca či nezamestnaný plne financovať štúdium tým, ktorí odídu do zahraničia, prípadne ostanú doma a zhodnotia cez svoje vyššie platy investíciu, ktorú za nich zaplatil niekto iný?