Z ekonomického hladiska predstavuje ropný šok prudké zvýšenie cien ropy, ktoré by mohlo spôsobit celosvetovú recesiu alebo významné zníženie globálnych ekonomických aktivít. V tomto prípade významné zníženie znamená pokles miery rastu reálneho HDP dvoma alebo tromi percentuálnymi bodmi. História ukázala, že ropné šoky majú rôzne príciny – vojnový konflikt, politické rozhodnutie, obchodné embargo atd. Len na obcerstvenie pamäti, prvý ropný šok v rokoch 1973 až 1974 zaprícinila arabsko-izraelská vojna, ktorá vypukla v októbri 1973 a následné politické rozhodnutie siedmich arabských krajín produkujúcich ropu, ktorým chceli presadit stiahnutie Izraela z okupovaných arabských území. Zároven bojkotovali dodávky ropy do USA, niektorých západoeurópskych krajín a Juhoafrickej republiky pre ich proizraelský postoj v tomto konflikte.

Arabské krajiny sa 5. novembra 1973 rozhodli znížit tažbu o 25%. O jedenást dní neskôr sa cena ropy za 1 barel (158,9 litrov) zvýšila o 70 %. Producenti ohlásili zníženie tažby mesacne o 5 % až do evakuácie arabských oblastí okupovaných Izraelom a uznania legitímneho práva Palestíncanov na vlastné územie zo strany Izraela. Saudská Arábia úplne zastavila dodávky do USA, Irak znárodnil cast niektorých zahranicných spolocností, Líbya hrozila úplným vyvlastnením. Arabské krajiny s výnimkou Iraku ropy od 1.1.1974 zvýšili cenu viac než dvojnásobne. Islamská revolúcia v Iráne a následný iracko-iránsky vojnový konflikt zaprícinili druhý ropný šok v rokoch 1979 až 1980.

Spolocné znaky

Obidva ropné šoky majú spolocné znaky: prvým je prudký pokles v ponuke ropy v období, ked svetová ekonomika expandovala rýchlym tempom. Rýchly ekonomický rast bol stimulovaný obrovským používaním ropy. Pri oboch ropných šokoch prišiel pokles produkcie práve v case, ked svetová kapacita ropy dosiahla vrcholovú hranicu. Obidve krízy nastali v okamihu, ked sa investície do prieskumu ropy a zemného plynu znížili, a tak nebolo možné urobit rýchle kroky na zvýšenie produkcie mimo OPECu.

Tretí ropný šok, hoci niektorí analytici ho nepovažujú za ropný šok v pravom zmysle slova vzhladom na jeho krátkodobé následky, bol vyvolaný tiež vojnou v Perzskom zálive. V dôsledku neistoty vyvolanej týmto konfliktom ceny krátkodobo stúpli až na 40 dolárov za barel.

Tieto príciny a z nich vyplývajúce ropné šoky vyvolávajú otázku: Bude další ropný šok po vojenskom útoku na Irak? Pri hladaní odpovede treba vychádzat z týchto skutocností: Predchádzajúce ropné šoky zaprícinila nerovnováha medzi dopytom a ponukou ropy na svetových trhoch.

Krajiny okolo Perzského zálivu produkujú v súcasnosti 27% celkovej svetovej produkcie ropy a vlastnia 66% celkových ropných rezerv. Ropný priemysel zabezpecuje 40% svetovej energie a je gigantickým podnikom. Ropa je viac než zdroj energie. Je surovinou, z ktorej sa vyrábajú plastické hmoty, liecivá, textil, pesticídy, laky, farbivá a tisícky dalších produktov. Ropa má dnes strategický význam pre ekonomiky industriálnych krajín. Automobilové giganty, ako je General Motors, Ford, Toyota atd., zatial vyrábajú a ponúkajú autá, ktoré sú závislé od naftových pohonných hmôt.

Nie je tajomstvom, že ropní giganti sa všemožne snažia preniknút ku Kaspickému moru a mnohí poprední politici lobujú, aby ich firmy získali pri rokovaniach zvýhodnené postavenie. Obdobná situácia je aj v Iraku a iných oblastiach regiónu.

Na ceny ropy vplývajú viaceré faktory, pricom najdôležitejšími sú dopyt a ponuka na svetových trhoch, psychologické a politické faktory a iné.

Je velmi pravdepodobné, že po útoku na Irak sa prerušia dodávky irackej ropy a väcšieho objemu kuvajtskej ropy. Netreba zabudnút ani na skutocnost, že prítomnost desiatok tisícok vojenských vozidiel, lietadiel, lodí a inej techniky si vyžaduje stotisíce barelov ropy denne.

Prepokladá sa, že ponuka ropy na svetových trhoch sa v case vojny zníži o približne 4,5 mil. barelov za den. V dôsledku známeho princípu trhovej ekonomiky (dopyt prevyšuje ponuku) je celkom isté, že sa zvýšia ceny ropy na svetových trhoch. Zmiernit zvýšenie ceny je možné len v prípade, ak clenovia OPECu dodržia prislúbené zvýšenie produkcných kvót. No netreba zabúdat, že aj v okolitých krajinách je zvýšená pohotovost ozbrojených síl a je pochopitelné, že ich spotreba ropy sa zvýši. Okrem toho produkcia, ako aj preprava ropy krajín okolo Perzského zálivu, je ohrozená vzhladom na skutocnost, že mnohé ropné náleziská ležia práve v Perzskom zálive.

Závislý svet

Import ropy do Spojených štátov z krajín Perzského zálivu sa zvýšil v roku 2001 na 2,7 mil. barelov denne v porovnaní s 2,4 mil. v roku 2000. Na tomto zvýšení sa významne podielala iracká ropa, ked sa jej export zvýšil o 160 000 barelov denne a saudskoarabská ropa, kde sa vývoz zvýšil o 80 000. Prevažná väcšina tohto objemu (63%) pochádza zo Saudskej Arábie, významné množstvo z Iraku (25 %),11 % z Kuvajtu a malé množstvá z Kataru a Spojených arabských emirátov.

Spojené štáty teda dovážajú ropu z krajín Perzského zálivu, a to 25% ich celkového ropného dovozu a 14% ich celkového dopytu po rope. Najviac ropy importovanej z Perzského zálivu do západnej Európy pochádza zo Saudskej Arábie (47 %), významné množstvo z Iránu (27 %),

15% z Iraku a 8 % z Kuvajtu.

Japonsko je takmer úplne závislé od ropy pochádzajúcej z Perzského zálivu a jeho dovoz ropy sa prudko zvýšil (z 58% v roku 1986 na 76% celkového objemu dovážanej ropy). Japonsko dováža najviac ropy zo Saudskej Arábie (31 %), zo Spojených arabských emirátov (13 %),

14 % z Iránu, 13 % z Kuvajtu, 12 % z Kataru a 1 % z Bahrajnu.

Ing. Obadi Saleh Mothana, PhD.

Ústav Slovenskej a svetovej ekonomiky SAV