Slovenské komerčné bankovníctvo dlhodobo pracovalo v značne deformovaných finančných vzťahoch. Po tzv. privatizácii bankového sektora zväčša silnými bankami a skupinami došlo k stabilizácii a obozretnejšiemu prístupu k definovaniu úverového rizika v podnikateľskom prostredí. Nástup nových vlastníkov priniesol do bankovej sféry zmenu ako v aktívnych, tak i v pasívnych prístupoch ku klientom, čo vyústilo po všetkých stránkach do spätnej väzby podnikateľov vo vzájomných obchodno-úverových vzťahoch s jednotlivými komerčnými bankami. Nemenej dôležitou skutočnosťou bola zmena v prístupe hodnotenia a definovania úverových rizík v predkladaných podnikateľských zámeroch a s tým súvisiacich vyhodnoteniach k poskytovaniu úverov. Charakterovou črtou týchto procesov sa stali svojské metódy a postupy definovania úverových rizík prináležiace jednotlivým novým vlastníkom, overené na domácich podmienkach vlastníkov a prispôsobované na podmienky formujúceho sa bankového konkurenčného prostredia na Slovensku. Okrem sektoru obyvateľstva všetky ostatné sektory, vrátane samotných komerčných bánk trpeli nedostatkom finančných zdrojov. Dlžnícka pozícia voči bankovej sústave je síce obvyklá, neobvyklá je však jej výška. Ešte neobvyklejšia je vysoká a zvyšujúca sa dlžnícka pozícia sektoru verejných financií, a to hlavne v dôsledku vysokej potreby finančného krytia schodkov štátneho rozpočtu (formou nákupu štátnych cenných papierov). Prebytky sektoru obyvateľstva však nestačili na krytie schodku zdrojov oboch uvedených sektorov.

Treba ešte spomenúť, že viacerí podnikatelia, ktorí v rámci privatizácie kúpili buď časť majetku alebo akcií sprivatizovaných podnikov na splátky, majú nemalé záväzky voči Fondu národného majetku Slovenskej republiky. V súčasnosti je viac než jasné vymáhanie týchto záväzkov a nakladanie s týmto majetkom, ktoré skončilo krachom jednotlivých podnikov a výpredajom majetku za zostatkové ceny bez povinnosti týchto majiteľov reštrukturalizovať a sfunkčniť zverené hodnoty nábehom vlastnej výrobnej príp. obchodnej činnosti jednotlivých zprivatizovaných podnikov. Otáznym zostáva naďalej postup akým je tzv. nový vlastník prinútený k náprave navodeného stavu, resp. povinný vrátiť rozpredaný majetok z takýchto podnikov a po hrozbou uhradenia sankcií, ktoré by mali byť súčasťou takéhoto procesu.

Nerovnomerné rozloženie finančných zdrojov a potrieb medzi sektormi i v rámci sektorov si vynucuje rozsiahlu redistribúciu. Pre nerozvinutosť kapitálového trhu ťažisko tejto redistribúcie zostáva v sprostredkovateľskej činnosti. Naďalej vlastníci zverujú svoje voľné prostriedky bankám, či podielovým fondom a záujemci o doplnkové zdroje volia ich získanie väčšinou formou bankových úverov. To predstavuje nie želateľný spôsob vnútornej redistribúcie finančných zdrojov. Skúsenosti z vyspelejších krajín ukazujú na rastúci význam, ktorý získava v procese redistribúcie kapitálový trh. Súčasný stav na Slovensku však ukazuje na útlm tohto kapitálového trhu.

Na zaplnenie medzery medzi schodkom zdrojov dlžníckych sektorov a prebytkom veriteľského sektoru však nestačia zdroje komerčných bánk. Navyše rozloženie zdrojov získaných od nebankových subjektov a úverov poskytnutých nebankovým subjektom je veľmi nerovnomerné a nevyvážené. Najmarkantnejšie sa to prejavuje v tom, že Slovenská sporiteľňa si zachováva dominantné postavenie v získavaní úsporných vkladov od občanov, kým spravovanie skôr poskytnutých a nových úverov podnikateľom zostáva VÚB, IRB (teraz už OTP banka) a Slovenskej konsolidačnej, a.s., ktorá prevzala úvery na trvalé zásoby od VÚB bez možnosti získavať primárne zdroje. Pritom práve tieto banky sú relatívne horšie vybavené. Komerčné banky ako celok sú značne podkapitalizované. Rozdielna kapitálová vybavenosť, rozdielna účasť na primárnych zdrojoch i úverovej angažovanosti jednotlivých bánk spôsobuje rozdielnu závislosť na potrebe finančných zdrojov od NBS a rozdielnu účasť na redistribúcii prostredníctvom medzibankového peňažného trhu.

Redistribučný úver od začiatku rizikový sa stal evidentne stratovým pre NBS. Pre obe dlžnícke banky je potenciálne stratovosť vyššia, pretože pôvodne sa ním kryla iba polovica nimi spravovaných úverov klientom a iba menšiu časť z nich sa podarilo zinkasovať. Nesplatená časť úverov na trvalé zásoby, veľké investičné akcie a komplexnú bytovú výstavbu sú prakticky stratou pre banky.

Sekundárne zdroje od bánk predstavujú vnútrosektorovú redistribúciu, ktorou sa korigujú nerovnomerné rozloženia zdrojov a potrieb navzájom medzi bankami bez dosahu na úverový fond bánk. Táto redistribúcia sa uskutočňuje prevažne prostredníctvom medzibankového trhu depozít. Je významným segmentom peňažného trhu. Významné sú predovšetkým pohyby úrokových sadzieb, spočiatku systémovo nezaznamenávané.

Najťaživejším problémom slovenských komerčných bánk sú úvery s ohrozenou návratnosťou. Časť z nich vyššie spomínané štyri banky zdedili zo starého systému. Ale pribudli nové tým, že dlžníci nesplácali svoje záväzky podľa dohody, pretože nedosahovali prínosy z úverov financovaných podnikateľských zámerov. Čiastočný podiel zodpovednosti majú aj veriteľské banky svojim málo náročným posudzovaním úverových požiadaviek podnikateľov a z toho vyplývajúce nedostatočné hodnotenia jednotlivých úverových rizík. Treba poznamenať, že novozriadené banky, najmä so zahraničnou kapitálovou účasťou boli v tomto smere náročnejšie ako veľké banky vystavené zvýšenému tlaku nielen samotných žiadateľov o úver.

Vykazované údaje o neštandardných a klasifikovaných úveroch sú čiastočne ovplyvnené stavom ich hodnotenia a vykazovania. Veľmi vysoké úvery s ohrozenou návratnosťou viacnásobne prevyšujú rezervné zdroje (vrátane opravných položiek) ale aj celkové rezervy vrátane kapitálu bánk. V súčasnej finančnej situácii sektoru verejných financií, najmä štátneho rozpočtu, nemožno asi rátať s výraznou finančnou pomocou štátu pri revitalizácii bánk a tým súčasne úverového zaťaženia dlžníckych podnikov. Treba zdôrazniť, že izolovaná revitalizácia bánk bez ozdravenia podnikových financií nemá veľkú šancu na úspech. Potvrdzujú to skúsenosti z minulých jednorázových oddĺžení, pretože sa nimi len zmierňovali iba dôsledky vecných problémov v ekonomike hospodárskych subjektov. Takisto boli málo úspešné pokusy zo zápočtami vzájomných pohľadávok a záväzkov znížiť platobnú neschopnosť a zabrániť ďalšiemu jej zvyšovaniu.

Zhoršovanie úverového portfólia bánk výrazne ovplyvňuje ich hospodársky výsledok a rentabilitu ich podnikateľskej činnosti, pravda, popri ďalších nepriaznivých vplyvoch. Niektoré významné banky vykazovali pred reštrukturalizáciou bankového sektora nemalé straty. V roku 1997 vykázal celý sektor komerčných bánk stratu 1,3 mld. Sk.

Hospodárenie slovenských bánk ku koncu roka 2001 a k 30.06.2002 v porovnaní s koncom roka 2000 charakterizuje zlepšujúci sa trend vo väčšine finančných kritérií a kritérií obozretného podnikania. Podľa údajov NBS dosiahli banky zisk zhruba 5,6 mld. Sk, v ktorom je už započítaná strata časti bankového sektora 403 mil. Sk. Bilančná suma (suma aktív, resp. pasív) bánk sa v sledovanom období vyšplhala na 929 mld. Sk. Banky rozpustili do výnosov 10,6 mld. Sk rezerv a opravných položiek. Na ťarchu nákladov vytvorili rezervy a opravné položky v objeme 9,4 mld. Sk.

Vývoj kumulovaného hospodárskeho výsledku k ultimu sledovaného obdobia zaznamenal pozitívny trend – bankový sektor k 30.6.2002 vykázal agregovaný zisk v objeme 11,9 mld. Sk – v medziročnom porovnaní to znamená prechod zo straty na zisk.

Objem štandardných úverov, pri ktorých nie je dôvod pochybovať, že budú splatené včas a v plnej výške, dosiahol v prvých jedenástich mesiacoch minulého roka takmer 200 mld. Sk. Štandardné pohľadávky s výhradou (úvery, pri ktorých došlo k zhoršeniu kvality, ale na základe dostupných informácií sa predpokladá, že budú splatené v plnej výške) boli vo výške 35 mld. Sk. Klasifikovaných pohľadávok (pri nich sa predpokladá, že nebudú splatené v plnej výške alebo nebudú splatené vôbec) bolo vyše 76 mld. Sk. Vklady a úvery od klientov tvorili takmer 65 % z celkovej hodnoty pasív bankového sektora, pričom ich výška bola v závere novembra 585,4 mld. Sk. Základné imanie bánk bolo 52,9 % a trvale poskytnuté finančné prostriedky pobočkám zahraničných bánk 4,9 mld. Sk. Kapitálová primeranosť bánk (pomer kapitálu banky a rezerv na bežné bankové riziká k upravenej hodnote rizikovo vážených aktív vyjadrený v percentách) predstavovala za prvých deväť mesiacov 19,89 % (bez Devín banky a Slovenskej konsolidačnej).

Vývoj bankovníctva a ochrana zverených prostriedkov predstavuje vážny problém. Špecifikom bankového podnikania je, že podnikateľský subjekt z 90 % podniká so zverenými prostriedkami. Preto je mimoriadne dôležitá ochrana vkladateľov, ktorú v súčasnosti zabezpečuje súbor opatrení počínajúc podmienkami zakladania bánk a ďalšími pravidlami obozretného podnikania. Po viacerých spresneniach a sprísneniach sem patria opatrenia o kapitálovej primeranosti, o úverovej angažovanosti, o riadení likvidity, o regulácii menových pozícií, o hodnotení pohľadávok a podsúvahových záväzkov bánk podľa rizík v nich obsiahnutých a pre tvorbu zdrojov na krytie týchto rizík. Ich kontrolou a dodržiavaním je poverená NBS.

Hodnotenie účinnosti obsiahleho regulačného mechanizmu v podmienkach prebiehajúcej ekonomickej transformácie, dobudovávania a rozbehu činností bankovej sústavy je značne náročné. Po počiatočnom, nie veľmi náročnom povoľovaní vzniku nových bánk sa v ostatnom období prakticky zastavilo udeľovanie nových licencií a niektoré pobočky zahraničných bánk, hlavne českých bánk odkúpili slovenské banky. Od roku 1997 bola zavedená nútená správa vo viacerých komerčných bankách, z ktorých niektoré trvajú doteraz. Ešte sa celkom neprekonalo dominantné postavenie niektorých veľkých bánk na jednej strane vo vkladovej činnosti pre obyvateľstvo a na strane druhej v úverovej činnosti pre podnikateľský sektor. V súčasnosti zaznamenávame už nie začiatok ale konkurenčne zostrený boj v činnosti hypotekárneho bankovníctva, pričom ďalšie banky k týmto lukratívnym produktom pristupujú. Pomaly sa začína rozvíjať poskytovanie hypotekárnych úverov pre právnické osoby. Veľkým bremenom niektorých bánk sú už uvádzané rizikové úvery, či už zdedené alebo nové, v nemalej miere ako dôsledok nie dosť náročného posudzovania úverových požiadaviek klientov a prístupu k hodnoteniu a odhaľovaniu úverových rizík. Značne diferencované sú výsledky jednotlivých bánk pri dodržovaní regulatívov NBS, najmä povinných minimálnych rezerv a opatrení obozretného podnikania. Všeobecne nízka kapitálová vybavenosť bánk a obmedzené primárne zdroje neumožňujúce im výraznejšie úverom podporovať dynamizáciu rozvoja ekonomiky. Povážlivé zhoršovanie kvalitatívnych ukazovateľov vlastného hospodárenia vedie komerčné banky k potrebe racionalizovať vnútornú činnosť. Relatívne lepšie výsledky niektorých bánk s prevažujúcou zahraničnou účasťou naznačujú vhodnosť výraznejšieho prieniku zahraničného kapitálu spolu s modernými systémami podnikania.

V tejto súvislosti je vhodné dodať k tomuto súhrnnému hodnoteniu výsledkov činnosti a súčasného stavu komerčného bankovníctva Slovenska ešte niekoľko konkrétnejších poznatkov. Všeobecne sa kriticky posudzuje nielen neuspokojovanie úverových požiadaviek klientov, ale aj – a väčšmi – výška úrokových sadzieb hlavne nových úverov. Pritom hlavná príčina sa prisudzuje vysokej úverovej marži (rozdielu medzi úrokovou mierou a úverov z vkladov). Táto marža dosahovaná našimi bankami je nesporne vyššia ako dosahujú konsolidované banky vo vyspelých štátoch. Je nepochybné, že úroková marža má zabezpečiť, okrem obvyklého hospodárskeho výsledku z bankového podnikania, aj zdroje na vyrovnanie potenciálnych i reálnych strát z rizikových úverov. Bez prelomenia začarovaného kruhu (vysoké úroky zhoršujú návratnosť úverov a táto je potom príčinou vysokých úrokov) razantným ozdravným opatrením bolo zníženie kľúčovej úrokovej sadzby v apríli tohto roka na 5,0 % p.a. , čím sa podporila dostupnosť úverov za primeranú cenu.

K uvedenému kumulatívnemu zníženiu úrokových sadzieb za novoposkytnuté úvery došlo aj vďaka zostrenému konkurenčnému prostrediu pri poskytovaní rôznych druhov úverov. Zároveň vyvstal nový prístup obchodnej politiky realizovanej prostredníctvom firemných poradcov, ktorí sa snažia prezentovať celú škálu nielen bankových produktov a navodiť nielen u potenciálneho klienta atmosféru blízkych vzájomných finačno-obchodných vzťahov, čo je aj v našich podnikateľských kruhoch vítaným stimulom. Pri takýchto vzájomných vzťahoch je možné eliminovať prípadné úverové riziko komplexným poznaním klienta a zároveň prostredníctvom firemného poradcu transformovať požiadavky na rôzne oblasti využitia ďalších finančných služieb ako faktoring, leasing, poistenie. Uvedené doplnkové služby sa v súčasnom trende snažia obsiahnuť jednotlivé komerčné banky vo vlastnej réžii cez vytvorené dcérske spoločnosti, čo má postupne za následok výhodnejšie orientovanie sa klientov na jeden bankový ústav. Poväčšine sa tak deje iba v prípadoch malých a stredných podnikateľov, nakoľko korporátne spoločnosti sú nútené využívať buď syndikované úvery alebo služby viacerých komerčných bánk. Deje sa tak z dôvodu dodržiavania limitov úverovej angažovanosti voči klientovi alebo ekonomicky prepojenej skupine klientov podľa Opatrenia NBS a vzhľadom na kapitálovú štruktúru komerčnej banky.

Je treba tiež doplniť, že komerčné banky majú časť primárnych zdrojov viazanú v povinných minimálnych rezervách, a to 9,0 % z netermínovaných vkladov a 3,0 % z termínovaných vkladov do 31.7.1996, od 1.8.1996 jednotne 9,0 %, pričom do uvedeného termínu neboli úrokované a po zjednotení úrokované 1,5 %. Komerčným bankám boli takto viazané úverové zdroje, napr. v roku 1995 vo výške od 14,6 mld. Sk do 17,3 mld. Sk, v roku 1997 od 34,2 mld. Sk do 37,6 mld. Sk. Pritom sa takto blokované zdroje platili aktuálnou úrokovou sadzbou z vkladov. Vzniká ujma na krytie z úrokovej marže, čo je však obvyklý spôsob. Pri vysokých povinných rezervách boli voľné rezervy nielen malé ale často stavy na účtoch bánk nedosahovali ani stanovenú minimálnu výšku. Obava z postihu za nedodržanie stanovenej výšky povinných minimálnych rezerv viedla k tomu, že banky, ktorým hrozil postih, boli ochotné platiť vysoké úroky za zdroje získavané na medzibankovom peňažnom trhu. V tejto súvislosti treba ešte dodať, že na zmiernenie dosahu viazania časti primárnych zdrojov v povinných rezervách mali komerčné banky možnosť získavať od centrálnej banky doplňujúce zdroje v rámci refinancovania.

Pre súhrnné hodnotenie výsledkov podnikateľskej činnosti komerčných bánk sú významné hodnotenia obozretného podnikania bánk podľa vyššie spomínaných opatrení NBS. Výsledky sú značne rozdielne.

V kapitálovej primeranosti v roku 1993 tri najväčšie banky dosiahli od 6,33 do 7,33 % pri limite 8 %, menšie banky, spravidla začínajúce s rozvíjaním úverovej činnosti, vysoko prekračovali limitovanú úroveň (od 11,6 % do 61,0 %). V roku 1997 dosiahla kapitálová primeranosť 10 %, pritom však štyri banky nesplnili záväzný limit a dva peňažné ústavy boli z hodnotenia vyňaté.

V úverovej angažovanosti sa opatrením NBS sleduje zámer predísť riziku bánk z vysokej úverovej angažovanosti v jednom dlžníckom subjekte, či už nebankovom alebo bankovom. Toto riziko bolo v priebehu celého hodnotenia vysoké a vyplývalo jednak z nízkej kapitálovej vybavenosti, jednak z vysokých prevzatých a novo poskytnutých úverov. Často dochádzalo k prekračovaniu stanoveného podielu čistej úverovej angažovanosti vo vzťahu ku kapitálu so známymi dôsledkami ohrozenej návratnosti úverov za cenu potreby vytvárania rezerv bánk v dôsledku krytia možných strát.

V priebehu celého hodnoteného obdobia bola veľkým problémom bankového sektoru likvidita. Chronický nedostatok dlhodobých a strednodobých zdrojov spôsoboval, že banky používali na krytie i dlhodobejších úverov krátkodobé zdroje – porušovanie zlatého bankového pravidla. Situáciu ešte zhoršovalo to, že dlžníci nesplácali úvery v dohodnutých termínoch ani čiastočne úroky či istinu. Okrem časovej nevyváženosti úverových zdrojov a potrieb nedostatok likvidných prostriedkov spôsoboval problémy pri dodržovaní povinných minimálnych rezerv.

Regulovaním menových pozícií sa predchádza stratám z pohybu výmenných devízových kurzov. Usmerňovanie menovej pozície sa zaviedlo až od roku 1995, podľa ktorého sa stanovovali limity otvorených devízových pozícií pre jednotlivé cudzie banky.

Rozvoj bankovníctva na Slovensku po roku 1989 predstavoval v histórii samostatnej Slovenskej republiky budovanie nových finančno-obchodných vzťahov nielen vo vnútri štátu ale aj navonok voči okolitým krajinám a podnikateľským subjektom. Budovanie finančného sektora prakticky nanovo prinieslo možnosti a príležitosti rôznym podnikateľským subjektom, finančným inštitúciám a bezprostredne aj novovznikajúcim komerčným bankám. Pri vzniku nových bankových ústavov boli do vedenia popredných funkcií častokrát nominovaní, so súhlasom väčšiny hlasov jednotlivých akcionárov, ľudia bez adekvátnych odborných skúseností, schopností a praktických znalostí vo vedení komerčnej banky.