Devín banka vznikla v roku 1992 ako odborárska banka. Jej hospodárske výsledky hneď od začiatku naznačovali, že odborári sa svojho pohľadu na princípy trhovej ekonomiky nevzdávajú ani pri manažovaní vlastnej banky – bola totiž v permanentnej strate. Na zásah

centrálnej banky museli akcionári Devín banky zvýšiť základné imanie už v prvom roku jej existencie. Hospodárenie sa však nezlepšovalo, čo bankový dohľad NBS začiatkom roku 1994 označil za „výsledok nezvládnutia manažérskych činností zodpovedných predstaviteľov banky“. Okrem iného konštatoval, že z úverových pohľadávok banky bolo ku koncu roka 1993 až 37,7 percenta po lehote splatnosti a takmer 10 percent tvorili úvery vlastným akcionárom a zamestnancom.

Sporné deblokácie

V roku 1993 sa odborári pokúsili banku zachrániť získaním investora. Novým akcionárom Devín banky sa stala ruská spoločnosť VTF Energia Moskva. Potom ďalšia ruská spoločnosť, MFK (Medzinárodná finančná spoločnosť). Ruské subjekty tak v banke oficiálne kontrolovali približne 31 percent akcií. Príchod ruských akcionárov mal banke pomôcť: mali zabezpečiť, aby sa práve cez túto finančnú inštitúciu uskutočňovali deblokácie dlhu Ruskej federácie voči Slovensku. Neskôr bola Devín banka skutočne poverená ministerstvom financií deblokovať časť ruského dlhu. Spočiatku sa Devín banke darilo: len jej provízia z uskutočnených deblokácií v roku 1995 dosiahla viac ako 133 miliónov korún, o rok neskôr to bolo dokonca takmer 163 miliónov a v roku 1998 až 168 miliónov korún. Postupne však vyšlo najavo, že pri deblokáciách porušuje dohodnuté pravidlá. Najznámejším „prešľapom“ sa stala deblokácia časti dlhu formou nákupu ruských bojových stíhačiek MIG-29 prostredníctvom tajomnej firmy Katrim Stella. Vzhľadom na povahu deblokovaného tovaru bolo neštandardné už to, že nikto nepoznal pozadie tejto sprostredkovateľskej firmy. Škandál však spôsobilo najmä neskrývané porušenie dohody zo strany Devín banky. Mandátna zmluva jej totiž neumožňovala poveriť deblokovaním tretiu osobu. Na základe tohto, ale aj iných porušení dohody, odmietlo Ministerstvo financií SR v roku 1997 vyplatiť Devín banke províziu za deblokácie. Okrem iného ministerstvo spochybnilo aj to, či hodnota dovezených komodít skutočne zodpovedá dohodnutej čiastke. Devín banka v účtovníctve začala vykazovať neuhradený výnos (provízie za deblokácie) takmer 1,5 miliardy korún. Spor o vyplatenie tejto sumy, ktorá neskôr narástla až na 3,1 miliardy, podľa analýzy NBS „vážne poznamenal hospodárenie banky až do času zavedenia nútenej správy“.

V ruských rukách

Vplyv ruských akcionárov na banku bol zahalený tajomstvom a vyvolával rôzne reakcie. Jedna časť politikov a odbornej verejnosti bola presvedčená o tom, že práve ruskí akcionári dokážu v ruskej vláde „vybaviť“ výhodné deblokácie ich dlhu a argumentovala tým, že ak by Slovensko stratilo možnosť deblokovať ruský dlh prostredníctvom Devín banky, bolo by odsúdené na dlhoročné čakanie v takzvanom Parížskom klube veriteľov (združenie nebankových veriteľov Ruskej federácie). Vážnym protiargumentom bolo, že „vybavenie“ deblokácií v skutočnosti znamená účasť slovenskej vlády na korupcii v radoch ruských politikov. Navyše, rakúska polícia nadobudla vážne podozrenie, že banka je zapletená do prania špinavých peňazí. Bezpečnostní experti upozorňovali aj na vážne bezpečnostné riziká, plynúce z prepojenia ruskými subjektmi ovládanej Devín banky na niektoré politické strany (HZDS, SDĽ) a odvetvia (predovšetkým energetika). Podľa analytikov jej činnosť zvyšovala nedôveru NATO voči Slovensku, najmä preferovaním deblokovania ruského dlhu prostredníctvom dovozu ruskej vojenskej techniky, nekompatibilnej s alianciou, ktorej členom sa formálne usilovala stať vtedajšia Mečiarova vláda. Objavili sa aj nepotvrdené informácie o tom, že Devín banka nie je len ekonomickým subjektom, ale že plní aj inú úlohu v prospech Ruskej federácie. V roku 1997 napríklad vtedajšia opozičná poslankyňa Brigita Schmögnerová pre denník Nový čas poznamenala, že môže byť rezidentúrou ruskej rozviedky. V tom istom roku aj bývalý šéf rozviedky SIS Igor Cibula pre Rádio Slobodná Európa vyhlásil, že Devín banka je „trójsky kôň ruských záujmov na Slovensku“. Vplyv ruských akcionárov na ňu bol zjavne vyšší, než deklarovali – dokazoval to neprimerane vysoký počet ich zástupcov v štatutárnych orgánoch banky (vrátane postu šéfa predstavenstva). Potvrdili to aj zistenia bankového dohľadu NBS, podľa ktorých „angažovanosť banky voči bankám v teritóriu bývalého Sovietskeho zväzu predstavuje takmer 907 miliónov korún“. Dohľad konštatoval „vysoké koncentrácie úverov vo vzťahu k Ruskej federácii – 16 percent z úverového portfólia a viac než 90 percent z kapitálu banky“.

Migašovi bankári

Ku koncu roka 1998 vypršala platnosť mandátnej zmluvy, ktorou ministerstvo financií poverilo Devín banku vymáhaním časti ruského dlhu voči Slovensku. Táto zmluva obsahovala klauzulu, ktorou sa banka po skončení jej platnosti zaviazala zaplatiť štátu sankciu, vyjadrenú podielom zo zostatku ruského dlhu, ktorý sa banke nepodarí deblokovať. Vláde vznikol nárok vymáhať od Devín banky približne 10 miliárd korún, čo na jar 1999 potvrdila vtedajšia ministerka financií konštatovaním, že Devín banku môže vláda v prípade potreby „dostať na kolená.“ Banka tento záväzok voči štátu nikdy neuznala. Napriek tomu, že štátny tajomník ministerstva financií Vlastimil Podstránsky vtedy pripravil návrh žaloby o vyplatenie tejto sankcie, ministerka financií sa rozhodla túto sumu nevymáhať. Podľa vysokopostavených pracovníkov ministerstva financií na ministerku telefonicky naliehal jej stranícky šéf, vtedajší predseda SDĽ a predseda parlamentu Jozef Migaš. Väzby bývalého šéfa SDĽ na Devín banku sú preukázateľne veľmi silné. Bývalého riaditeľa Devín banky Ľubomíra Kanisa označil za „dobrého straníka a blízkeho priateľa“ a v roku 2000 ho dokonca pozval na konšpiratívne politické rokovanie s predstaviteľmi KDH do istej bratislavskej cukrárne. Neskôr sa ukázalo, že J. Migašovi postavila firma blízka akcionárovi Devín banky vilu v Turčianskych Tepliciach, v susedstve ďalších predstaviteľov firiem okolo Devín banky. A bývalý minister obrany Pavol Kanis ešte v čase svojho úradovania verejne pripustil, že to bola práve táto banka, ktorá významne prispela k tomu, že z neznámeho J. Migaša sa v roku 1996 stal predseda SDĽ.

Politický obchod

Práve neskrývané blízke vzťahy vedenia Devín banky k SDĽ boli jednou z príčin, pre ktoré dostala možnosť podieľať sa na deblokáciách ruského dlhu aj po parlamentných voľbách v roku 1998. Ukázalo sa však, že po zmene zahraničnopolitickej orientácie vlády po voľbách už nebola schopná deblokácie v Moskve „vybaviť“. To nepriamo potvrdzuje predpoklad, že deblokácie dlhu prostredníctvom Devín banky mali aj iný než ekonomický rozmer. Jednoducho dovtedy Rusi (ministerstvo financií RF) splácali časť svojho dlhu prostredníctvom Rusov (v Devín banke) spôsobom, ktorý vyhovoval ruským záujmom (najmä vojenská technika). Po príchode Dzurindovej vlády sa stalo úsilie do NATO prioritou a bolo sprevádzané napríklad zrušením deblokačného nákupu raketového systému S-300. Nová slovenská vláda nemala záujem o deblokácie prostredníctvom ruských zbraní, a teda ruská strana stratila záujem splácať svoj dlh.

Silné väzby akcionárov a vedenia banky k politikom boli pravdepodobne hlavnou príčinou, vďaka ktorej v roku 2000 nezbankrotovala. Dovtedy sa udržiavala pri živote najmä lákaním vkladov, ktoré napríklad na konci roku 1999 úročila takmer 16-timi percentami p. a., hoci priemerný úrok na bankovom trhu vtedy dosahoval 9,85 percenta p. a. Takto zvýšila objem zákonom chránených vkladov z necelých štyroch miliárd v roku 1999 na približne 11 miliárd v roku 2001. Banka však napriek rastu objemu vkladov neplnila kritériá bankového dohľadu, pravidelne napríklad nebola schopná naplniť centrálnou bankou požadované povinné minimálne rezervy. Podľa zistení bankového dohľadu (ktoré vyšli najavo po zavedení nútenej správy) Devín banka okrem toho falšovala účtovníctvo, ktoré „neplnilo svoju informačnú funkciu“. Masívne porušovala pravidlá obozretného podnikania poskytovaním úverov akcionárom banky: čistá úverová angažovanosť voči ekonomicky prepojenej skupine APIS (20-percentnému akcionárovi banky) dosiahla 56,6 percenta, čím banka porušila opatrenie NBS o úverovej angažovanosti. Vnútorné predpisy banke podľa zistení NBS umožňovali poskytovať úvery aj zjavne rizikovým klientom. Devín banka ďalej „nezvládla riadenie ťažiskových oblastí činnosti banky“, vykonávala „fiktívne prevody prostriedkov“, čím podľa NBS zastierala „vysokú angažovanosť voči ruskému teritóriu“, uzatvárala zmluvy za nevýhodných podmienok, odkupovala neexistujúce pohľadávky, zastierala skutočnú úverovú angažovanosť. Napriek všetkým týmto zisteniam však centrálna banka nezasiahla a vláda sa v júni 2000 rozhodla banke pomôcť. Schválila poskytnutie pôžičky pre Devín banku: bolo podmienené schopnosťou Devín banky sprostredkovať deblokáciu 60 miliónov amerických dolárov. Banke mala zostať nielen 20-percentná odmena (12 miliónov USD), ale podľa uznesenia vlády mala od štátu získať aj „úver 48 miliónov USD, získaných vyrovnaním časti pohľadávky Slovenskej republiky voči Ruskej federácii“. Mnohí politici vtedy neverejne potvrdili, že súhlas predsedu vlády Mikuláša Dzurindu je „výmenným obchodom“ s predsedom SDĽ. Ten totiž v reakcii na predchádzajúce odvolanie šéfa Slovenských elektrární Štefana Košovana (bývalého riaditeľa spomínanej firmy APIS) v parlamente hlasoval za vyslovenie nedôvery premiérovi. Premiér aj po tomto hlasovaní zostal vo funkcii, záchrana Devín banky však mala byť cenou za obnovenie spolupráce medzi spomínanými politikmi a ich stranami.

Škandály pokračujú

Devín banka napokon nedokázala túto „záchrannú“ sumu deblokovať, a tak sa usilovala získať čas avizovaním skorého príchodu „silného japonského investora“. Keď v auguste 2001 centrálna banka zistila, že týmto investorom má byť firma, vlastnená jediným človekom a bez akéhokoľvek finančného krytia, okrem podania viacerých trestných oznámení zaviedla v Devín banke nútenú správu. Prečo tak urobila až rok po šokujúcich zisteniach bankového dohľadu (ak príčinou nebol politický tlak), NBS vysvetlila slovami guvernéra Mariána Juska, že centrálna banka „chcela dať akcionárom šancu“ a že „príliš rigorózne trvanie na pravidlách“ niekedy neslúži dobrej veci.

Zavedením nútenej správy sa však škandály v súvislosti s Devín bankou neskončili. Koncom septembra 2001 totiž sudca Krajského súdu v Bratislave Eugen Palašthy rozhodol o vyhlásení konkurzu na banku a menoval hlavného a pomocných správcov konkurznej podstaty. Stalo sa tak len deň pred tým, ako bola v Zbierke zákonov zverejnená nová vyhláška, ktorá okrem iného výrazne znižovala odmenu pre konkurzných správcov. Hlavný konkurzný správca Ernest Valko sa napokon po silnom mediálnom tlaku guvernéra NBS Juska („máme k dispozícii aj iné ako právne prostriedky“) a ministerky financií B. Schmögnerovej („bude podané trestné oznámenie za poškodenie záujmov štátu“) rozhodol funkcie vzdať.

Medzitým šéf Fondu ochrany vkladov (hlavný veriteľ dosiaľ skrachovaných bánk) Milan Horváth v súvislosti s konkurzným konaním v Devín banke podľa predsedníčky Krajského súdu v Bratislave Márie Šramkovej vyvíjal na ňu neprimeraný nátlak a dvaja osobitní konkurzní správcovia Devín banky, právnici Zoltán Hajoš a Marek Hanúsek, dokonca na M. Horvátha podali trestné oznámenie. „Vyhrážal sa nám osobnou a profesionálnou likvidáciou,“ povedal vtedy advokát M. Hanúsek. Jediným vážnym dôsledkom celej kauzy vnútri NBS bolo odvolanie vrchného riaditeľa úseku bankového dohľadu Tibora Kašiaka. Toho na návrh guvernéra NBS nahradil spomínaný, z vydierania a útlaku podozrivý M. Horváth.

Po odstúpenom Ernest Valkovi sudca vymenoval nového konkurzného správcu Pavla Görnera, ktorého po niekoľkých týždňoch vo vchode jedného bratislavského domu neznámi útočníci takmer ubili na smrť.

Miesto v dejinách

Dôsledky prepojenia politickej a ekonomickej moci v bankovom sektore sú na Slovensku dôverne známe: daňoví poplatníci teraz musia zaplatiť viac ako 100 miliárd korún len za ozdravenie najväčších bánk. Príbeh Devín banky by do týchto smutných dejín mohol vstúpiť ešte čímsi navyše: nestáva sa totiž často, že banku doslova vykradnú jej vlastní súkromní akcionári. A ani to, že zodpovedné autority sa roky iba nečinne prizerajú.

Autor pracuje v týždenníku Domino fórum