Úradníci z Bruselu nám poslali pekný valentínsky darček. Ročný objem emisií oxidu uhličitého pre územie Slovenska znížili o 14 % na 30,5 miliónov ton, hoci v pôvodnom alokačnom pláne požadovala SR stanovenie ročnej kvóty na 35, 5 milióna ton. Európska komisia súčasne vyhlásila, že túto tému nie je možné otvárať. Slovenská republika sa cíti poškodená. Minister zahraničných vecí Eduard Kukan hovorí, že Slovensko vysloví nespokojnosť s riešením Európskej komisie. Ministri chcú namietať najmä voči postupu, akým Brusel vypočítal výšku emisií. „Ak sa niekto zle vyspí, z 30-tich miliónov ton môže byť odrazu 20 miliónov ton. To by však malo vážny dopad na slovenský priemysel,“ rozhorčuje sa minister hospodárstva Pavol Rusko. Ministerstvo zahraničných vecí oslovilo aj právnikov. Všetci však tvrdia, že zmeniť podmienky Bruselu už teraz nedokážeme.

Napriek tomu, že niektoré slovenské podniky tak urobili, vláda SR európsku komisiu nezažaluje. Bude však protestovať. Chce dosiahnuť aspoň to, aby sa podobná situácia v budúcnosti už neopakovala. Je však rozhodnutie Európskej komisie o kľúčových otázkach o nás bez nás prejavom demokracie? Veď Slovensko a ďalšie krajiny EÚ nedostali príležitosť ani pripomienkovať byrokratické rozhodnutie Bruselu. Prečo nás Brusel v tomto smere núti k obmedzeniam aj napriek faktu, že spĺňame závery Kjótskeho protokolu?

Na príčine sme si v mnohom sami. Slovensku nemá skúsených lobistov ani doma, tobôž v zahraničí. Nejednotnosť, laxnosť a liknavosť kompetentných je na Slovensku normálnym javom. Ministerstvo životného prostredia SR totiž vychádzalo z údajov slovenských producentov emisií. Podľa ministra László Miklósa navrhla na základe toho Európska komisia ročnú kvótu 26,1 milióna ton. Konečné stanovenie ročnej kvóty na 30, 5 milióna ton vraj bolo kompromisom. Otázka znie: prečo slovenskí producenti emisií nedokázali správne spočítať pre nich životne dôležité cifry? A ďalšia otázka: ak to nie je tak, prečo potom plačú nad výškou kvóty pridelenou Európskou komisiou?

L. Miklós tvrdí, že kvóta pridelená Slovensku je postačujúca. Slovenské priemyselné podniky vraj nebudú musieť obchodovať s emisnými kvótami. Producenti emisií hovoria o opaku, o možnom znižovaní produkcie, dokonca o prepúšťaní svojich zamestnancov. Pre slovenské firmy preto bude platiť to, čo nechceli: ak prekročia stanovenú kvótu, budú musieť platiť. Útechou im môže byť fakt, že ceny emisií na svetových trhoch klesajú. V januári 2004 stála na londýnskej burze jedna tona emisií 12,8 eura, zatiaľ čo pred týždňom už len 7,4 eura. Na záver trochu cynizmu: obchodovanie s emisiami je dobrý spôsob, ako sa vynúť nie práve najlacnejším úverom na nákup nových technológií, lepšie chrániacich našu matičku Zem.