Obhajcov skutocných liberálnych ekonomických reforiem cakajú tažké casy. Ministerstvo sociálnych vecí len nedávno predstavilo návrh koncepcie dôchodkovej reformy. O mesiac nato minister financií zverejnil koncepciu reformy daní. Ešte predtým, než sa oba materiály a v nich obsiahnuté myšlienky dostali do popredia verejnej diskusie, médiá sa predbiehali v oznacovaní oboch pripravovaných reforiem za „pravicové“ ci „liberálne“. Mnohí si všimli, že ideovými tvorcami oboch návrhov sú ludia, ktorí boli a sú pokladaní za presadzovatelov liberálnych myšlienok. V com je problém?

Navrhované zavedenie povinnej kapitalizácie a zachovanie rozsahu povinného dôchodkového systému nemožno samo osebe v nijakom prípade považovat za krok k vyššej miere individuálnej slobody. Z liberálneho hladiska nie je dôležité, ci je dôchodkový systém priebežný, alebo kapitalizacný, ale to, ci a do akej miery je povinný, respektíve dobrovolný. Nijaký obhajca slobody urcite neprotestuje proti prerozdelovaniu ako takému, ale proti povinnému prerozdelovaniu. To isté by malo platit aj pre sporenie. Povinné sporenie môže byt prijatelnejšie vtedy, ak je schopné požadovanú úroven dôchodkov zabezpecit s nižšími sadzbami odvodov. Perspektíva ministerskej koncepcie je však v tomto ohlade skôr pochmúrna.

A co rovná dan? Myšlienka zrušenia výnimiek nie je zlucitelná s princípmi liberálne chápanej spravodlivosti. Ak niekto neplatí dane a niekto áno, spravodlivost nezvýšime tým, že aj toho prvého prinútime vzdat sa casti svojich penazí, len aby platil rovnako. Co sa týka „rovnej“ dane, nie je dôležité, ci je sadzba dane rovná, alebo progresívna, ale aká je vysoká. Považoval by niekto 50-percentnú „rovnú“ dan za liberálnu? Nie. Ale 5-percentnú? Asi skôr. V oboch prípadoch však nie preto, že je „rovná“, ale s ohladom na jej úroven. Danovú reformu, ktorej výsledkom bude zvýšenie danového bremena, nemožno preto vnímat ako krok k slobode.

Slováci si „liberalizáciu“, ci „trh“ väcšinou spájajú s divokou privatizáciou, „dereguláciou“ cien, zlou sociálnou situáciou ci vysokou nezamestnanostou. Liberáli ešte ani nestihli vysvetlit, že v týchto prípadoch nie je na vine sloboda a už sa crtá dalšia pohroma.

Oznacovat v súcasnosti pripravované reformy daní a dôchodkového systému za „liberálne“ nie je správne. Co je však ešte horšie, v prípade ich neúspechu môže podobné zneužívanie pojmov zaprícinit úplnú diskreditáciu liberálnej hospodárskej politiky na Slovensku na dlhé obdobie. Praktické uplatnenie princípov slobody v budúcnosti bude ovela tažšie, pretože ludia liberálom budú len tažko dôverovat. Pamätajme na slová francúzskeho myslitela Frédérica Bastiata, ktorý pred 150 rokmi bystro poznamenal, že „najväcšími nepriatelmi liberalizmu nie sú jeho odporcovia, ale neschopní obhajcovia“.