Napriek rozšírenému názoru ani vymazanie dát, ba ani sformátovanie pevného disku nezabráni, aby sa dôležité informácie dostali do nesprávnych rúk. Nedávno to predviedli dvaja americkí študenti, ktorí oživili množstvo dôverných informácií zo zahodených nepotrebných starých počítačov.

Absolventi Technologického inštitútu v Massachu-

setts (MIT) Simson Garfinkel a Abi Shelat sa rozhodli ukázať, čo všetko sa dá zistiť o bývalých majiteľoch vyhodených počítačov. Ich zistenia publikoval časopis Bezpečnosť a súkromie, ktorý vydáva Inštitút pre elektrotechniku a elektroniku. O výsledkoch výskumnej sondy týchto dvoch mladíkov by si mal prečítať každý, kto uvažuje o tom, že vyhodí, predá alebo daruje svoj starý počítač.

Hora tajomstiev

Podľa rôznych skupín, ktoré bojujú za lepšie životné prostredie, sú hory počítačov najrýchlejšie sa množiacim odpadom súčasnosti. S. Garfinkel a A. Shelat teraz vedecky predviedli, že znečistenie nie je jediným problémom. Absolventov MIT zarazilo množstvo anekdot, ktoré si medzi sebou vymieňali majitelia počítačov „z druhej ruky“. Často totiž našli na pevných diskoch súkromné údaje o predchádzajúcich majiteľoch. S. Garfinkel a A. Shelat sa preto rozhodli zmerať vážnosť problému.

Za necelých tisíc dolárov kúpili 158 pevných diskov v internetovej aukcii e-bay.com. Zistili, že 129 pracovalo dobre, 29 nejavilo ani len známky pokusov o vymazanie dát. Čo teda našli na fungujúcich diskoch?

Jeden z nich pochádzal z bankomatu a obsahoval záznamy o finančných transakciách počas celého roka. Na ďalšom boli čísla 5-tisíc úverových kariet. Na iných boli zdravotné záznamy, ľúbostné listy, prezentácie vyrobené v PowerPointe a nespočetné množstvo súkromných e-mailov a pornografie.

Rozmýšľajme, kým ho zahodíme

Dávno-pradávno uchovávali pevné disky len okolo 30 megabajtov dát a neboli veľmi spoľahlivé. Dnes majú kapacitu niekoľko desiatok gigabajtov a životnosť 500-

-tisíc hodín alebo 57 rokov nepretržitej prevádzky. Výsledkom je, že väčšina pevných diskov prežije ostatné súčiastky počítača.

Podľa expertov na obnovu dát si len teraz začíname uvedomovať problém s vymazávaním údajov z nepotrebných počítačov. Týka sa to predovšetkým veľkých spoločností, ktoré pravidelne obmieňajú stovky, dokonca tisíce počítačov. Či ich zahodia alebo venujú školám, prípadne charitatívnym organizáciám, náklady na vymazanie potenciálne zneužiteľných údajov môžu byť vysoké. A to až tak, že sa mnohé veľké firmy rozhodnú počítače jednoducho zničiť a peniaze ušetriť.

To, čo sa zdá ako finančne efektívne, však môže mať z dlhodobého hľadiska negatívny dosah na životné prostredie. Podľa niektorých ochranárov až 80 percent počítačov, ktoré v USA zozbierajú na recykláciu, skončí v zahraničí. Mnohé sa ocitnú v zaostalých oblastiach Ázie, kde nekvalifikovaní pracovníci používajú primitívne a nebezpečné metódy recyklovania. Pri extrahovaní malých množstiev vzácnych kovov, ktoré sa nachádzajú v elektrických obvodoch a ďalších komponentoch, vdychujú vysoko toxické výpary. Ťažké kovy s obsahom jedovatého olova, ortuti či kadmia škodia robotníkom, aj miestnemu životnému prostrediu.

Harddiskoví detektívi

Takzvané pamäťové echo na našom pevnom disku nám môže spôsobiť nemálo bolestí hlavy. Spôsob, ktorým sa údaje ukladajú na diskoch, umožňuje použiť zdanlivo „neviditeľné“ dáta ako dôkazy pri policajnom vyšetrovaní.

Čoraz častejšie policajné zložky využívajú „vyšetrovanie počítača“, aby vyriešili to, čomu sa v poslednom čase začalo hovoriť e-crime, teda elektronický zločin. Do tejto skupiny patrí akákoľvek trestná činnosť, pri ktorej sa používa počítač – podvody, činnosť hackerov či detská pornografia. V niektorých krajinách sem zaraďujú aj používanie počítača na protivládne aktivity.

Jedným z najobľúbenejších nástrojov odborníkov na prehľadávanie počítačov sú programy, ktoré vytvoria „nenapadnuteľný“ záznam pevného disku – ten sa dá potom použiť ako súdny dôkaz.

Programy ako EnCase od firmy Guidance Software skúmajú hard disk tak, že preniknú „pod“ operačný systém a prezerajú si všetky informácie vrátane stratených zhlukov dát, nealokovaného miesta na disku a tzv. windows swap files, odložené súbory Windows, ktorými systém na hard disku simuluje operačnú pamäť RAM. To všetko môže obsahovať vymazané súbory alebo iné informácie, ktoré môžu slúžiť ako dôkaz – napríklad záznamy o navštívených internetových stránkach či o údajoch, ktoré si užívateľ stiahol z internetu.

Zistenia S. Garfinkela a A. Shelata naznačujú, že niektoré z najkomplikovanejších vyšetrovacích metód, ktoré používajú národné bezpečnostné úrady, dokážu obnoviť aj údaje, ktoré niekto úmyselne prepísal.

Kladivové riešenie

Takže nie sme zločinci, ale obyčajní používatelia, ktorí sa chcú zbaviť starého počítača. Čo takto venovať ho miestnej charite? Dobrý nápad, ale ako sa presvedčíme, že sa k našim údajom – napríklad starým e-mailom alebo číslam bankových kariet – nedostanú miestni školáci?

V prvom rade by sme sa mali na internete poobzerať po špeciálnom softvéri – niektoré programy sú zadarmo, iné stoja tisícky dolárov. Používajú rôzne metódy, napríklad prepísanie celého disku nič nehovoriacimi znakmi. Ak nám nerobí problém obetovať nejaké peniaze, môžeme využiť aj služby špecializovaných firiem, ktoré náš disk podrobia „očiste“.

A ak sa to nepodarí, môžete sa rozhodnúť pre jednoduché „kladivové riešenie“. Experti totiž tvrdia, že jediným stopercentne zaručeným riešením, ako zabezpečiť, aby údaje zostali navždy neprístupné, je ich fyzická likvidácia. Bola by tu síce ešte jedna metóda – vygumovať pevný disk veľmi silným magnetom. Kladivové riešenie je však vizuálne presvedčivejšie.

Materiál pripravila Slovenská redakcia BBC, Londýn