Individuálne sa všetci hlásia k potrebe zmien. V okamihu, keď reformná stratégia potrebuje spoločné stanovisko, zhodu, prichádza na rad slovko „ale“. Princíp svorky nesklame. Združeniu vlkov sa však nie vždy podarí nevyzerať ako stádo, v ktorom úlohu myšlienky preberá kopa sena.

Všetci hovoria: sme za reformu. V druhej vete už počuť slovo: ale. Pre samé „alekanie“ si ani nevšimnú, že z reforiem ostane len rozčarovanie. Potom sa všetci ponáhľajú nájsť vinníka. Ešte sa nestalo, aby ním nebol niekto druhý, pričom počet druhých je rovný všetkým bez jedného – vždy toho, kto práve hovorí. A tak sa strany a straničky, združenia a únie striedajú v úlohách upaľovaných čarodejníc a inkvizítorov, je im dobre, lebo majú aj moc, aj teplo.

Spoločenstvá vznikajú bez logiky a jedinou spoločnou charakteristikou spojencov je chuť ovládať. Vo verejnej mienke dominuje názor, že vládnutie je len o záujmoch, presnejšie o veľmi osobných a skupinových záujmoch. Pretože občan často pracuje s nadsádzkou, neberie sa verejná mienka vážne. Záujmy tak nie sú nijako obmedzované, keďže inú spätnú väzbu ako verejnú mienku nemajú. Napríklad reči o tom, že verejná správa je málo efektívna, znejú stále ako nepodarený žart. Grémiá sa dobre zabávajú aj na signáloch, ktoré naznačujú naliehavosť zmeny…a keď už naozaj hrozí, zídu sa pred úradom vlády, parlamentom, kdekoľvek, kam prídu aj televízne kamery.

Idyla je len zdanlivá. Môže sa celkom ľahko stať, že výroba hesiel nebude stačiť.