Medzinárodný menový fond a Svetová banka vznikli – a to súcasne – po skoncení druhej svetovej vojny. V roku 1944 sa v americkom Bretton-Woods zišli zástupcovia niekolkých desiatok krajín (vrátane Ceskoslovenska) a spolocne sa tam zamýšlali, ako usporiadat povojnový medzinárodný financný systém, aby nedochádzalo k podobným javom ako v priebehu velkej svetovej krízy v tridsiatych rokoch a ako zaistit podmienky pre rekonštrukciu vojnou znicených ekonomík.

Vtedy sa vychádzalo z toho, že ide o dva hlavné problémy: Že už neexistuje a nikdy sa nevráti zlatý štandard (používajúci zlato ako základ menového systému) a že je preto treba inak stabilizovat menové kurzy a celý medzinárodný menový systém. A že po vojne bude chýbat kapitál, že ho budú mat iba USA a že naviac v povojnovej neistote nebude vôbec k dispozícii kapitál súkromný, ktorý preto musí byt nahradzovaný kapitálom nejakej silnej medzinárodnej financnej inštitúcie, fungujúcej so štátnymi garanciami.

Ako pokus riešit prvú z týchto úloh vznikol Medzinárodný menový fond, ktorý mal zaistit pretrvávanie systému fixných (pevných, nemenných) menových kurzov. Tie sa podla štatútu Fondu smeli menit len úplne výnimocne, a to iba pri existencii takzvanej „hlbokej nerovnováhy“ platobnej bilancie. Pri vzniku nerovnováhy iba „docasnej“ mal MMF svojimi pôžickami pomáhat toto obdobie nerovnováhy preklenút, aby nemuselo dochádzat k castým zmenám kurzov a aby to nijaká krajina nemohla zneužívat.

Na základe druhej úlohy vznikla Svetová banka. Tá mala požiciavat prevážne rozvojovým krajinám na rôzne rozvojové programy a projekty, na ktoré chýbal domáci kapitál.

Obe tieto inštitúcie sa vyvíjali, obe sa žial strašlivo zbyrokratizovali, obe spravili množstvo chýb, obe sa sebe navzájom „plietli do remesla“, obe sa len tažko prispôsobovali meniacim sa podmienkam, obe sú velmi drahé, preopatrné, neriskujúce, obe sú nafúkané a arogantné, obe majú obcas lepšie a obcas horšie vedenie, obe potrebujú zásadnú redefiníciu svojho poslania.

Cokolvek dobrého ci zlého si o oboch inštitúciách myslíme, nemajú nic spolocného s takzvanou globalizáciou, s rušením obchodných ci iných bariér, s informacnou revolúciou, so súdobými neduhmi modernej civilizácie, s otvorenou spolocnostou ci totalitnými režimami, s tými ci onými ideológiami.

Obe inštitúcie hladajú svoje nové poslanie. MMF bol spojený so systémom pevných kurzov a ked ten v pociatku sedemdesiatych rokov viac-menej skoncil a vystriedal ho všeobecný „floating“ (plávajúce kurzy), pôvodná rola MMF sa do znacnej miery vytratila. Potom chceli radit postkomunistickým krajinám, ako sa majú transformovat, ale príliš v tom neuspeli. Potom zle radili krajinám juhovýchodnej Ázie v okamihu menových kríz a tým si urobili mnoho nových nepriatelov. Svetová banka hrala nejakú úlohu, ked po vojne medzi krajinami takmer neputoval súkromný kapitál. To sa však všeobecnou liberalizáciou a dereguláciou financných pohybov na celom svete zásadne zmenilo. Kapitál, požiciavaný Svetovou bankou, je preto dnes proti súkromnému kapitálu úplne okrajovou velicinou. Dá sa jej nová rola vôbec nájst?

Neviem. Význam oboch inštitúcií v dnešnom svete zasa až taký velký nie je.

Deníky Bohemia, august 2000.

(Krátené.)