„Musel som vyčítať zo slov, čo vlastne chcú urobiť a povedať to namiesto nich. To je zle.“
Možno sa vás boja.

Určite nie. Vedia, že ich mám rád.

Čo okrem toho?

Rozmýšľam. Orange už nie je malá firma. O obrate hovoríme v miliardách. Máme 1,6 milióna zákazníkov. To je obrovská zodpovednosť. Jej musíme podriadiť každé rozhodnutie. Každé totiž stojí peniaze.

Menej peňazí, menej zodpovednosti. Znížte ceny a máte po starostiach.

To sa dosť dobre nedá. V jednotke poskytovanej služby máme minimálnu mieru zisku. Keby sme išli s cenou dole, tak by sme o zisk prišli. Možno aj nie, keby sme predávali viac. Museli by sme veľmi rýchlo a veľa investovať. Keby sme chceli znížiť ceny, museli by sme sa rozhodnúť asi s ročným predstihom. Ten rok by sme mali na to, aby sme zvýšili prevádzkovú kapacitu. Museli by sme sa pripraviť na nárast dopytu po našich službách po znížení cien. Riziko spočíva v tom, že nevieme, či a aký rast možno očakávať. Je možné, že investície by sa nevrátili. A neboli by sme ani tam, kde sme začali. To je ťažké…

Nemáte rád ťažké veci?

Čobynie. Takéto rozhodnutia však nie sú o strachu, ani o nerozhodnosti. Je to o tom, že riziko musí byť pod kontrolou a výsledok predvídateľný. Kedysi som prišiel s podobnou „bláznivou“ myšlienkou. Môj francúzsky šéf mi vtedy povedal: je to fajn, a tak sa to aj skončí, ale teraz predbiehaš vývoj. Sú veci, ktoré sa nedajú unáhliť, potrebujú prirodzený vývoj. Nestačí byť vybavený technológiou a peniazmi, je nevyhnutné komunikovať s trhom.

Poznáte ho?

Azda áno. Na Slovensku už zhruba polovica populácie používa mobilný telefón. Je to menej ako v Česku, o niečo menej ako v Maďarsku, ale dramaticky viac ako napríklad v Poľsku. Priemerný príjem na jedného obyvateľa je na Slovensku najnižší spomedzi stredoeurópskych krajín. Najnižšie sú aj ceny služieb. Pritom náklady užívateľa mobilného telefónu sú už na úrovni klasickej pevnej linky.

Pomohol by trhu tretí operátor?

Skúsenosti z iných krajín naznačujú, že počet operátorov na trhu nie je rozhodujúcim prvkom, ktorý ovplyvňuje ceny. Všeobecne sa dá predpokladať, že vstupom tretieho operátora na slovenský trh by sa ceny znížili. Pokles cien je však možný len vtedy, ak má operátor na trhu priestor, to znamená, že je schopný postaviť realizovateľný biznis plán a po vstupe na trh reálne ohroziť konkurenciu. V Českej republike napríklad žiaden významný posun nezaznamenali, hoci trh je v porovnaní so slovenským dvakrát väčší. Na jedného operátora v ČR pripadá 3,4 milióna obyvateľov. Na Slovensku je to zhruba 2,7 milióna ľudí. Napriek tomu v Česku ceny neklesli. Dvaja „starí“ operátori pustili spodok trhu, a nechali si tú časť, kde si môžu dovoliť vyššie ceny za vyššiu kvalitu. Počet operátorov nepôsobí na ceny automaticky.

Vy ste si „bláznivú“ myšlienku skúsili. Môžu aj ostatní? Nosí sa to tu?

O nápade sa nedá vopred povedať, že je skvelý, streštený alebo nanič, kým sa nepremyslí. Kým sme poskytovali relatívne jednoduché služby, bolo ľahké posúdiť, či nápad prinesie zisk alebo stratu. Dnes je to iné. Rozsah služieb je veľký, pričom málo z nich oslovuje celý trh. Sieť je už mohutná. Základnou otázkou pri návrhoch na služby už nie je len to, či bude zisková, ale napríklad aj to, či pôsobí na povzbudenie lojality zákazníkov.

Niektorí šéfovia posielajú ľudí do čerta s každým nápadom, ktorý by si vyžiadal zmenu. A vy?

Ja tiež posielam do čerta, ale iba v úvodzovkách. Snažím sa provokovať. Robím advokáta diablovi, dokonca aj vtedy, keď ma vec zaujme. Skúšam ľudí, akí silní sú v argumentoch. Spochybňujem až do „špiku kostí“. Len tak sa dá zistiť, či človek vie, o čom hovorí, či má predstavu, ako to urobí. Až potom s myšlienkou pracujem ďalej. Niekedy sú bláznivé veci veľmi dobré.

Dokážete oceniť, ak sa nápad ukáže ako naozaj dobrý?

Nemám s tým problém. Stáva sa, že od začiatku som presvedčený o úspechu myšlienky, a aj tak provokujem, spochybňujem. Pomáha to partnerovi, mne a najmä nápadu.

Firma musí byť obrátená tvárou k trhu. Dá sa to aj z kancelárie?

Samozrejme, nedá. Z času na čas sa vyberiem do našich obchodov a odpozerám, čo ako ide, a či by to nemohlo ísť lepšie. Vo svojej funkcii mám už odstup, a tak sa mi niekedy podarí vidieť veci inak ako tým, ktorí s nimi robia každý deň. Sledujem konkurenciu. Zobudí ma najmä, ak vidím, že konkurencii – a nielen slovenskej – sa podarí niečo, čo sme mohli urobiť my. Keby sme boli šikovnejší. Nie je to zlá závisť, ale naštartuje ma to.

Čo potom?

To, čo zvyčajne. Dosť rád sa hádam s ľuďmi o to, čo by mohlo byť iné, lepšie. Nikto nevie všetko, a niekedy ma kolegovia aj uzemnia. Darí sa im to, najmä ak ide o techniku. Celý môj technický základ som sa naučil vo firme, nemám formálne technické vzdelanie, nedokážem vždy odhadnúť limity technológie.

Je dôležité, aby bol riaditeľ telekomunikačnej fimy aj technik?

Nie je to nevyhnutné, ale neublížilo by. Občas cítim, že mi technický „background“ chýba. Snažím sa učiť. Ideálne by bolo, keby riaditeľ čohokoľvek stihol v rozumnom veku získať finančné, marketingové, technické vzdelanie. To sa nedá. Zmieril som sa s tým. Keď ma uzemnia, nič sa nedeje, minimálne sme o probléme rozmýšľali.

A čo ste vymysleli?

Pred časom sme trocha zaostávali v SMS službách. Mysleli sme si, že trh sa rozvíja pomaly. Potom sme prišli na to, že trh zaostáva za našimi predstavami aj preto, že my sami veci zbytočne komplikujeme. Nútili sme zákazníkov poznať množstvo hesiel a až cez ne sa dostávali k informáciám. Ľudia nie sú povinní pamätať si všetko, a my sme im neponúkali žiadne inteligentné menu, aby sme prácu uľahčili. Keď sme to zmenili, ukázalo sa, že všetky tie veci môžu bežať celkom inak a Slovensko môže mať so svetom porovnateľnú prevádzku SMS služieb. Hoci z týchto služieb nevieme dostať toľko peňazí ako na Západe. V tomto roku už však SMS vyprodukujú tržby za miliardu korún.

To je dobre, nie?

Samozrejme. Príklad je však užitočný aj preto, že ukázal na potrebu nedať sa zviazať rutinou. Vo firme sa robí naozaj veľa a niekedy sme už takí ponorení do seba, že nevidíme veci s odstupom. V tomto zmysle je pre nás výhodou byť v skupine Orange.

Prečo?

Napríklad som členom Orange World. To je jednotka, ktorá má aj zamestnancov a dochádzajú do nej ľudia z členských firiem. Rozmýšľa sa tam o veciach, ktoré budú o rok. Na stretnutiach je úžasné napríklad to, že produkujú veľa myšlienok. Niečo povie Francúz, niečo Belgičan… Často sú to jednoduché veci, také jednoduché, že človeku by nenapadli, hoci o tom istom špekuloval cez oveľa komplikovanejšie konštrukcie. To sú veľmi obohacujúce kontakty. Mobilná komunikácia má skvelú budúcnosť, ale musí sa prispôsobovať ľuďom, a nie naopak. Zákazník musí s malou námahou dostať veľa.

Pred nástupom do Orange ste pôsobili v malých firmách. V čom je najväčší rozdiel, keď teraz šéfujete veľkému podniku?

Keď som do firmy prišiel, bola ešte malá. Môj zamestnanecký preukaz má poradové číslo okolo 200. Okrem domácich zamestnancov tu bolo asi 90 Francúzov, Belgičanov, ľudí zo skupiny France Telecom, ktorí firmu uvádzali na trh. Postupne odchádzali, nahrádzali ich miestni a spoločnosť plynule rástla. Obrazne povedané, každý rok sme k číslam pripisovali jednu nulu. Tvoril sa tu dobrý tím, z tých, čo začínali, sú skoro všetci stále vo firme a vlastne rástli s ňou.

Orange je síce nadnárodný, ale korene a šéfov má francúzske. Ovládate ich jazyk?

Naučil som sa pomerne dobre rozumieť. Hovoriť si veľmi netrúfam, až tak po dvoch koňakoch. Asi hovorím s chybami. Nie je to problém. Tvrdenie, že Francúzi nehovoria iným ako vlastným jazykom, je rovnaké klišé ako to, že ich okrem vína, žien a tanca nič iné nezaujíma. Pracoval som aj pre americké a nemecké firmy, ale takých „dráčov“ ako Francúzi som nikde nepoznal. Keď ma vo Francúzsku pripravovali na funkciu generálneho riaditeľa, absolvoval som aj tvrdú, intenzívnu jazykovú prípravu. Dnes mám veľmi málo príležitostí hovoriť po francúzsky, lebo vo firme je už len päť Francúzov a zriedka sa stretávame vo dvojici. Keď je nás okolo stola viac, hovoríme po anglicky.

Do biznisu ste pred niekoľkými krokmi prišli z akademickej pôdy. Bol biznis veľká výzva? Alebo vás to v škole nebavilo?

Celkom otvorene: zo školy ma nevyhnalo poznanie, že ma práca nebaví, že sa mi nepáči alebo neuspokojuje ma. Dve veci ma vytiahli – chcel som robiť aj prax a potreboval som zarobiť peniaze. Vážim si a obdivujem všetkých, čo v škole ostali, a ak môžem, pomáham im. Škola je dnes sebaobeta. Neviem, či sa mám hanbiť alebo byť pyšný, že som čosi dosiahol inde. Pritom si myslím, že dobré školstvo je pre budúcnosť rozhodujúce.

Možno je to preto, že vzdelanie sa nestalo spoločenskou a často ani individuálnou hodnotou?

Nechcem zovšeobecňovať. Absolventi, ktorých poznám, sú dobre vybavení vedomosťami a niektorí aj skúsenosťou zo zahraničných univerzít. To znamená, že slovenské školstvo aj v slabých podmienkach dokáže produkovať kvalitu. Máme vo firme mladých ľudí z techniky, absolventov „matfyzu“, ekonómov – sú dobrí. Dokonca už ľudí exportujeme. V rámci skupiny Orange pracujú v Holandsku, Dominikánskej republike, Dánsku. Nerobia žiadne podradné práce, zaradili ich do expertných pozícií.

Okrem školstva podporujete aj iné projekty. Prečo?

Je to filozofia materskej firmy, hoci nám ju nijako nevnucovali. Prišli sme na to, že potrebuje aj to, aby nás ľudia mali aspoň trochu radi. Mohli by nás mať radi pre dobrú reklamu, kvalitné služby… Ale chceme dať najavo aj to, že nerozmýšľame len o zarábaní peňazí. Založili sme konto Globtel, teraz sa meno zmení. Verili sme, že sa k nám pridajú aj iné firmy a prispejú. Nikdy nikto neprejavil záujem.

Veľa míňate aj na reklamu.

Tento biznis sa bez reklamy robiť nedá. Oveľa viac však vkladáme do dotácií cien mobilných telefónov. Je to zhruba trikrát viac, ako dávame do reklamy.

Oplatí sa to?

Určite. Je to dobrý kľúč k trhu. Pôsobí to aj psychologicky. Ľudia neradi platia veľa naraz, ale celkom radi míňajú.

Mobilný telefón zmenil životný štýl, vývoj je neuveriteľne rýchly. Ako sa to môže skončiť?

Telefón budú mať všetci. To neznamená, že všetci ho budú rovnako používať. Niektorí ľudia nevedia ani sa nechcú naučiť využívať iné ako základné služby. Zavolajú, občas pošlú SMS. Iní prídu na to, že telefónom môžu ušetriť alebo zarobiť. Telefónom sa už dá efektívne platiť, získavať mnoho informácií, dajú sa ním riadiť firemné systémy. Dajú sa očakávať ďalšie možnosti. Niektoré veci sú už dnes technologicky možné, limituje nás len schopnosť trhu prijať ich. Svet bude najmä o komunikácii.

Ing. Pavol Lančarič, PhD.

Funkcia: generálny riaditeľ Orange Slovensko, a. s.

Vek: 39 rokov

Vzdelanie: Vysoká škola ekonomická v Bratislave (dnes Ekonomická univezita)

Dlhodobé študijné pobyty: Fínsko, Mexiko