Ak sa k tomu pridá zvýšená pozornosť a citlivosť prichádzajúcich voči rôznym veciam, ktoré sme si nedohodli, za rohom sa už črtá najsilnejšia povstupová emócia: sklamanie.

Voľný pohyb

Vlaňajšie referendové rozhodovanie nebolo priveľkou dilemou: na strane výhod stála vidina Západu bez hraníc a peňazí z eurofondov, teda nové príležitosti vonku a väčšia prosperita doma. O deľbe a výkone moci v EÚ voliči nevedeli takmer nič, na zakrivených banánoch sa smiali, a tak najväčšie obavy vzbudzovali azda len Ficove reči o „európskych cenách a slovenských platoch“.

Po minulom týždni je škála hmlistých pocitov bohatšia o jeden konkrétnejší: čím je Slovensko bližšie k 1. máju 2004, tým sa zdá jasnejšie, že vstupom do EÚ kupujeme mačku vo vreci. Väčšina štátov EÚ pred rokom ubezpečovala, že nevyužije ustanovenie prístupovej zmluvy a neobmedzí prístup na svoj pracovný trh, čo si zo strachu pred vlastnými voličmi vymohli nemeckí a rakúski politici. Lenže zrazu je všetko inak. Hoci si čoskoro vymeníme pasy za európske, okrem Írska a Veľkej Británie budeme v najbližších rokoch všade iba návštevníkmi. Iste, nedeje sa nijaká tragédia – žili sme tak aj doteraz a obmedzenia sa dotknú len mizivého percenta Slovákov, ktorí mali v pláne pracovať v EÚ. Kontinentálne pracovné obmedzenia sú však neospravedlniteľné voči novej realite: fakt, že v Štrasburgu, Luxemburgu alebo v Bruseli, odkiaľ budú po 1. máji nami nevolené grémiá úradníkov a politikov rozhodovať o zákonoch s priamou platnosťou na našom území, budeme naďalej len turistami, je hodný paralely s knihami Franza Kafku.

Jóbove zvesti

Sklamaniu sa však nevyhnú ani tí, ktorých ambície nesiahajú až po záujem pracovať v zahraničí. Takmer neprejde týždeň, v ktorom by sa nevynorili zlé správy. Európska komisia napríklad usúdila, že sa na kontinente míňa priveľa energie. Skôr než obavy z energetického kolapsu (ktorý nikto neočakáva) je to však zámienka na ďalšiu reguláciu, tentoraz prostredníctvom daní. A tak v blízkej budúcnosti budú obyvatelia EÚ platiť novú spotrebnú daň z energií. Pristupujúce členské štáty sú opäť v role prosebníkov a usilujú sa vyjednať aspoň prechodné obdobia, počas ktorých nebudú túto daň – predražujúcu všetko, čo ekonomika vytvorí – nútení uplatňovať. A bruselská Komisia je veľkorysá: predbežne nám dala odklad na štyri roky.

Menej veľkorysosti už Komisia prejavuje voči košickej U. S. Steel – bez ohľadu na nemalicherný spor o to, kedy obmedzenia rastu produkcie oceliarov vstupujú do platnosti, je zúfalá už sama ambícia eurobyrokratov nútiť súkromnú firmu vyrábať menej, než koľko ona sama chce a vie predať. Tento tlak spôsobí menej pracovných príležitostí na východnom Slovensku a nižší rast ekonomiky. Ani bruselské chodby nepopierajú, že tlak na americkú oceliareň v Košiciach je výsledkom lobingu európskych producentov. Aby sa kruh absurdity uzavrel, Únia poskytne milióny eur z povstupových fondov na zmiernenie zaostávania východu Slovenska – budú sa za ne stavať kanalizácie, čističky, cesty a iné užitočné veci.

Ešte ani len elektrospotrebiče nebudú po vstupe do EÚ lacnejšie – hoci už nebudú zaťažené dovozným clom, kvôli Únii musíme zaviesť recyklačné poplatky. A takýchto správ sa v posledných týždňoch vynárajú desiatky.

Superkomisár má plán

Brusel je vynaliezavý nielen v tvorbe produkčných kvót (ako v prípade U. S. Steel), ktoré sú protekcionistickou náhradou za zrušené vnútorné clá, ale najmä v menej viditeľných obmedzeniach trhu v podobe nariadení a smerníc. Automobilový priemysel sa sťažuje, že stovka smerníc, ktoré ho zasahujú, zdražili každé nové auto vyrobené v EÚ v porovnaní s medzinárodnou konkurenciou o päťtisíc eur. Komisia nedávno navrhovala normu o kontrole desiatok tisíc chemikálií, ktorej náklady tak vydesili priemyselné kruhy, že zalarmovali národné vlády a prinútili Komisiu čiastočne ustúpiť. Nemecká ľavicová vláda sa už niekoľkokrát dostala do konfliktu s Komisiou, ktorá kritizovala národné subvencovanie priemyslu a zásahy štátu (Volkswagen). Euroliberáli, ktorí z tohto dôvodu uctievali Komisiu ako strážkyňu čistoty jednotného trhu, akoby nechápali princíp nadnárodnej liberalizácie na spôsob EÚ: národné regulácie, národné bariéry trhu, národné subvencie sú od diabla, pretože sú od štátu, preto ich postupne nahradia európske regulácie, bariéry a subvencie. Liberálne, nie?

Tento stav vyhovuje každému tak trochu, nikomu však nie celkom. Nemci už dávno šomrali, že v Bruseli „ľavá ruka nevie, čo robí pravá“. To zodpovedá volaniu európskeho (a najmä nemeckého) priemyslu, ktorý gniavia nákladné a neraz protirečivé smernice komisárov. Preto prišiel nemecký kancelár Gerhard Schröder s návrhom zriadiť v rámci Komisie „superkomisára“, ktorý by sa mal starať o „koherentnú politiku“, aby sa EÚ v duchu lisabonského cieľa stala do roku 2010 najkonkurencieschopnejšiou ekonomikou sveta. Slovom – jeho úloha je koordinovať a plánovať, a najmä upokojovať veľkopriemysel. Schröder majstrovským spôsobom ukazuje, ako sa hrá na európskom ihrisku pred domácim obecenstvom. S rovnakým slovníkom povolal do svojej vlády „superministra“ Wolfanga Clementa, ktorý zastrešil dovtedajšie rezorty hospodárstva a práce. Na prepade nemeckej ekonomiky v minulom roku sa tým veľa nezmenilo, ale kancelár prinajmenej živil dojem progresívneho a moderného politika. Starý trik zaberá aj teraz v mene Európy: superkomisára už so slávou odsúhlasil zvyšok triumvirátu – Jacques Chirac a Tony Blair. Potešili sa tiež bosovia priemyslu, najmä nemeckí: autor myšlienky bude podľa informácií nemeckej tlače za superkomisára presadzovať Güntera Verheugena.

Čakanie na dobrú správu sa nekončí.