Lesníci zo Štátnych lesov sa na nového štátneho tajomníka rezortu pôdohospodárstva Jána Goliana hnevajú. Vyhlásil totiž, že napriek tomu, že je drevo vzácna a obnoviteľná surovina, lesníci ho vyvážajú v podobe guľatiny ako surovinu za necelých 1400 Sk za kubický meter. Pritom v spracovanej forme môže mať kubík dreveného tovaru hodnotu až do 40-tisíc Sk. Podľa J. Goliana domácich odberateľov, ktorí by vedeli zvýšiť pridanú hodnotu, Štátne lesy diskriminujú. „Drevo nemá pravidelný tvar a jeho objem sa meria nepriamou metódou. Používa sa pritom aj zaokrúhľovanie. V prípade exportu sa prihliada aj na normy zahraničného partnera a rozdiel v neprospech slovenského odberateľa môže ísť už pri jednom vagóne do kubických metrov,“ tvrdí J. Golian. Dodáva, že slovenská norma je zastaraná, neráta s deficitom z nerovností dreva a jeho sploštenia, pričom pripúšťa horšiu kvalitu pri guľatine ako napríklad rakúske normy. Výsledkom toho je, že hoci sa vývoz dreva zo Slovenska zvyšuje, mnohokrát sa vinou prísnejších európskych noriem slovenské drevo deklarované ako vláknina dostane na rakúske píly ako guľatina.

Štát – drahý gazda

Šéf Združenia spracovateľov dreva Peter Lispuch to považuje za neefektívne. „Domnievam sa, že treba zmeniť prístup štátu k lesom, lebo dreva máme dosť, a treba ho vedieť spracovať doma.“ P. Lispuch si myslí, že vývoz dreva do zahraničia za dnešné ceny nie je odôvodnený. Štátne vlastníctvo lesov považuje za neefektívny spôsob hospodárenia. V rokoch 1998 – 2000 sa dotácie do neštátneho sektora znížili, podobne ako v Štátnych lesoch. Pri pretrvávajúcej strate v Štátnych lesoch súkromníci za tri roky prešli zo straty 187 miliónov korún do zisku 183 mil. Sk. Zelená správa uvádza, že produktivita práce na jedného pracovníka bola pred rokom v štátnom sektore 390-tisíc korún, ale v neštátnom sektore 461-tisíc korún. „Vieme, že les, to nie je len surovina, a nedá sa hodnotiť iba z hľadiska ťažby. Ale kým štát vynaložil v roku 2000 na vypestovanie drevnej hmoty na hektár 500 korún, súkromníci 790 korún,“ hovorí P. Lispuch. Dodáva, že štát ťaží drahšie, a to natoľko, že ak by mal rovnaké náklady na ťažbu dreva ako súkromníci, lesníctvo by nepotrebovalo dotácie, bolo by ziskové. Drevári tvrdia, že Štátnym lesom by prospela transformácia na akciovú spoločnosť.

Produkcia nie je prioritou

Generálny riaditeľ Štátnych lesov Blažej Možucha s týmto názorom polemizoval, keď tvrdí, že organizačná forma riadenia nie je pri úvahách o budúcnosti slovenských lesov rozhodujúca. „Oveľa dôležitejšie je, aby sa lesný majetok štátu spravoval v súlade s jeho obrovským významom pre život človeka, pričom produkcia dreva tu nie je ani na prvom, ani na druhom mieste.“ Podľa neho, ak je propagátorom transformácie Štátnych lesov na štátnu akciovú spoločnosť Združenie spracovateľov dreva, ktorého členovia majú v rámci svojej pôsobnosti obrovské množstvo ekonomických, technologických a odbytových problémov, potom energia, ktorú Štátnym lesom venujú, navodzuje dojem, že ovládnutím svojho strategického dodávateľa sledujú vlastné ciele. „Pre drevára vždy totiž bude dôležitejšie drevo, ktoré má na píle, ako to, ktoré rastie v lese. Je to napokon prirodzené, a práve preto treba na iniciatívu drevárov, ktorí nám dlhujú stovky miliónov korún práve za drevo, hľadieť veľmi obozretne. To nám na druhej strane nebráni, aby sme štátny podnik lesov trvalo zlepšovali. Máme na to vedomosti a poznáme aj spôsob,“ uvádza.

Čo nám chýba

Na predchádzajúce tvrdenia svojich oponentov B. Možucha uvádza, že hospodárenie a rentabilita v lesoch sú v našich pomeroch objektívne stratové, a rovnako je to aj v Rakúsku. „Rozdiel medzi nami je v tom, že v Rakúsku podiel ostatných tržieb, mimo dreva, dosiahol 30 percent, kým u nás len 15. Za poľovníctvo, prenájmy budov či za turistiku získavajú podstatne väčší podiel ako my. Je to aj vina existujúcej legislatívy, napríklad zákona o poľovníctve, ktorý sa u nás tak ťažko mení, ale aj iných, pre nás nevýhodných podmienok.“ Lesy majú celý rad mimoprodukčných funkcií, ale štát na ne neprispieva, hoci všade v zahraničí je to pravidlom. Dlžoby spracovateľov dreva voči Štátnym lesom sú podľa neho najmä dôsledkom ich obrovskej platobnej nedisciplinovanosti. Domácich odberateľov dreva lesy nediskriminujú, predávajú im ho podľa platných zmlúv a pri ich uzatváraní rešpektujú platné zákony. „Trocha však rozumieme ich kritike, vidíme za ňou snahu drevárov vytvoriť si barličku, ktorá by im pomohla obhájiť vlastné dlhy. Je to však neobhájiteľná pozícia.“