V roku 2016 uplynie päť rokov od schválenia ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti, ktorý predpokladá spustenie výdavkových stropov na Slovensku. Dôvodová správa k ústavnému zákonu hovorí jednoznačne: „zavedenie výdavkových limitov je v slovenskej ekonomike najvhodnejším fiškálnym pravidlom pre zabezpečenie dlhodobej udržateľnosti hospodárenia Slovenskej republiky a prijateľnej zadlženosti.“ Podobného názoru je aj Európska komisia aOECD.

Namiesto pátrania po príčinách značného sklzu v implementovaní som sa rozhodol napísať diskusnú štúdiu, ktorej cieľom je pripomenutie hlavných argumentov, prečo sú záväzné výdavkové stropy dobrým riešením a aké sú možné alternatívy ich zavedenia. Okrem rešpektovania ducha ústavného zákona ma k diskusii o potrebe rozumne nastavených výdavkových stropov vedie päť dôležitých faktorov.

Po prvé, výdavkové limity boli navrhnuté v rámci koncepcie ústavného zákona ako hlavný operatívny nástroj fiškálnej politiky na Slovensku. Dlhový strop mal slúžiť len ako záchranná brzda v prípade, že každoročné operatívne riadenie rozpočtu zlyhá (Horváth a Ódor, 2009). Inak povedané, dlhovú brzdu si treba predstaviť ako kladivo (hrubý nástroj) a výdavkové stropy ako skrutkovač (jemné ladenie rozpočtu). Tým, že sa proces stanovovania výdavkových limitov nedostal do finálneho znenia zákona, mnohí si myslia, že dlhová brzda bola navrhnutá ako operatívny nástroj fiškálnej politiky. Vychádzajúc z tohto mylného predpokladu potom špekulujú o tom, aké významné zmeny potrebuje dlhové pravidlo. Vlastne sa čudujú, prečo kladivo nevyzerá ako skrutkovač. Samozrejme, existujú technické návrhy, ktoré by dokázali zlepšiť fungovanie dlhovej brzdy. Pri súčasných rozpočtových plánoch s klesajúcim dlhom, by však nemali byť vnímané ako najvyššia priorita. To, čo v slovenskom fiškálnom rámci najviac chýba, určite nie je zmiernenie dlhovej brzdy, ale nástroj, ktorý by nedovolil prejesť lepšie príjmy v dobrých časoch a ktorý by neobmedzoval výdavky v časoch zlých. Inak povedané, zabránil by rozpočtovým škrtom v recesii a míňaniu v expanzii. Automatické stabilizátory by mohli voľne fungovať a fiškálna politika by nebola procyklická.

Po druhé, koncept „hodnota za peniaze“ sa začína postupne udomácňovať aj na Slovensku. Dostal sa do programového vyhlásenia vlády a má podporu odborníkov, prezidenta republiky a širokej verejnosti. Bez tvrdších rozpočtových obmedzení je však motivácia skutočne zvýšiť efektivitu verejných výdavkov nízka.Ak ministri môžu bez problémov minúť viac ako je rozpočtovaná hodnota, len ťažko budú poctivo identifikovať každú dosiahnuteľnú úsporu. Výdavkové limity by mohli byť užitočnou referenciou aj pre revíziu výdavkov, voči ktorým by sa stanovili hlavné ciele (usporiť alebo poskytnúť vyššiu kvalitu s danými zdrojmi).

celý článok