Hrubý domáci produkt zacína pomaly ale iste stagnovat. Teraz stací už len krôcik a Nemecko sa ocitne v hospodárskej recesii, ktorá je strašiakom nielen pre politikov, ale aj pre prostých obcanov. Miera nezamestnanosti sa neznižuje podla predstáv spolkovej koalície; kancelár Schröder musel odložit najdôležitejší slub obcanom-volicom: že pocet ludí bez práce klesne pod magickú hranicu 3,5 milióna. Dnes hovorí, že pocas nadchádzajúcich volieb na jesen 2002 bude nižšia, ako na zaciatku legislatívneho obdobia v septembri 1998.

V Nemecku vládne depresívna nálada. Berlínska lavicová koalícia SPD/Zelení ocividne nevie kam z konopí. Nedávno realizované štruktúrne reformy v danovej a dôchodkovej oblasti boli síce na nemecké pomery extrémne radikálne; v medzinárodnom porovnaní (aj s európskymi štátmi, kde vládnu socialistické strany) boli však viac ako zdržanlivé a do velkej miery nedotiahnuté do žiadúceho trhového konca. Niektorí nemeckí ekonomickí komentátori dokonca hovoria o spolkovej hore, ktorá porodila hospodársko-politickú myš…

Co teda robit? Velká väcšina expertov poukazuje (ako už dlhé roky, aj za kabinetu pravého stredu pod taktovkou Helmuta Kohla!) na absolútnu potrebu vytvorit príhodné podnikatelské podmienky nielen pre kolosálne, globálne operujúce koncerny so sídlom v Nemecku, ale predovšetkým pre malé a stredné podniky, ktorú sú bezosporu oporou nemeckej ekonomiky.

Pre ozrejmenie niekolko štatistických údajov: Dovedna ide o 3,3 milióny spolocností a samostatne hospodáriacich živnostníkov, ktorí spolu vytvárajú 70 percent všetkých pracovných príležitostí a 80 percent všetkých ucnovských miest.

Malé a stredné podniky budú mat síce (podobne ako velké koncerny) v rámci danovej reformy znížené odvodové bremeno; tento krok cerveno-zelenej koalície však bude mat plný úcinok až okolo roku 2005 – na rozdiel od danových úlav pre podnikových gigantov, ktorí sa potešia zníženiu daní a rôznym dalším úlavám už od januára 2002. Namiesto toho boli malí a strední podnikatelia svedkami, ako sociálna demokracia a Zelení rozšírili v tomto legislatívnom období pôsobnost závodných rád, zdanili pracovné úvazky do 630 mariek, sprísnili podmienky samostatného podnikania, zhoršili odpisovacie možnosti a zrušili zákony predchádzajúcej vlády o uvolnení podmienok prijímania a prepúštania nových pracovných síl – všetko opatrenia, ktoré v nijakom prípade nezlepšili podnikatelské podmienky vyše troch miliónov malých a stredných firiem; skôr naopak: rázne zabrzdili ich další rozvoj.

Na tomto mieste takmer automaticky vyvstáva otázka: Preco to berlínski politici robia? Nevidia, že sa musia všetkými desiatimi starat o blahodárny vývin tejto chrbtovej kosti nemeckej ekonomiky? Dôvod pre takéto konanie je pravdupovediac pomerne jednoduchý: Politickí predstavitelia berú prednostne do úvahy náhlady a ustupujú tlakom silnej lobby zamestnávatelských zväzov, kde majú rozhodujúce slovo velké koncerny. Okrem toho, tieto mohutné koncerny sú baštou silných odborových zväzov, ktoré takisto vedia zákulisne ovplyvnovat dianie na berlínskej ekonomicko-politickej scéne – najmä, ked je pri spolkovom žezle SPD, tradicne ideologicky a personálne previazaná s odbormi. Symptomatickým pre prístup politikov k hospodárskej problematike je okrúhly stôl, za ktorým sedia špickoví vládni cinitelia, najvyšší predstavitelia zamestnávatelských ústredí a najmocnejší reprezentanti odborových centrál. Zaviedol ho už Helmut Kohl a v tomto rituáli pokracuje aj Gerhard Schröder. Toto „Spojenectvo pre prácu“ nebolo dosial vstave ponúknut trhovo orientované riešenie pálcivých ekonomických problémov; všetky návrhy boli viac ako silne presiaknuté korporativistickým prístupom – možno sa však tomu cudovat?

A tak malí a strední podnikatelia, nemajúci až takú silnú a vplyvnú lobby v Berlíne ako velké koncerny a odborári, musia tahat za kratší koniec hospodársko-politického povrazu. A to napriek skutocnosti, že za posledných 15 rokov odbúrali koncerny 800 000 pracovných miest, zatial co v malých a stredných firmách vzniklo 1,5 milióny nových pracovných príležitostí…

Tento údaj by mal byt prícinou, aby si nemeckí politikovia vstúpili do svedomia. V neposlednom rade kancelár Gerhard Schröder, ktorý musel medzicasom tak ci onak okresat svoje gerojské vyhlásenia ohladom znižovania miery nezamestnanosti z roku 1998.

Prvou lastovickou zlepšenia situácie by mohla byt skutocnost, že spolková vláda zamýšla znižit danové bremeno malých a stredných podnikov od budúceho roku o približne 600 miliónov mariek. Ak totiž spolocnosti s rucením obmedzeným predajú (akciové a iné) podiely v iných podnikoch, potom sa tento príjem nebude zdanovat, ked sa znovu preinvestuje na nákup podnikových podielov kapitálových spolocností. Spolkový minister financií Hans Eichel však jedným dychom vyhlásil, že na dalšie úlavy nieto v štátnom rozpocte v dohladnom case absolútne nijakého manévrovacieho priestoru. Takže je viac ako otázne, ci táto prvá lastovicka je predzvestou sviežeho podnikatelského leta malých a stredných firiem, alebo ci tieto nadalej zostanú Popoluškou na nemeckej ekonomickej scéne – so všetkými negatívnymi dôsledkami pre rast hrubého domáceho produktu a výšku miery nezamestnanosti.