Každý prvý štvrtok v mesiaci sme v budove britskej centrálnej banky svedkami toho istého rituálu – zasadania menovo-politického výboru Bank of England. V parádnej sieni sídla centrálnej banky na Threadneedle Street si osem mužov a jedna žena sadne za veľký stôl so zeleným poťahom. Všetko dýcha tradíciou, ťažké koberce, obrovské olejomaľby na stenách s portrétmi bývalých guvernérov, majestátny luster na vyzdobenom strope. Celé predpoludnie sa táto vyvolená monetárna spoločnosť zaoberá finálnym vyhodnocovaním suchých ekonomických ukazovateľov. Podobne ako mesiac predtým sa deň končí opulentnou spoločnou večerou. Vo štvrtok predpoludním hlasujú o výške britskej úrokovej miery. Každý účastník odovzdá svoj hlas, ako posledný je na rade sir Eddie George. Presne o dvanástej ťukajú ďalekopisy a maily tlačových agentúr rozširujú toto rozhodnutie. Pravidelne, každý prvý štvrtok v mesiaci – ako sa sluší a patrí na tradicionalisticky orientovaných Britov.
Určite to nie je náhoda, že E. George nebol od vzniku menovo-politického výboru v máji 1997 ani raz prehlasovaný. Blahosklonne by neodmietol argument, že je to dôsledok jeho presvedčovacích schopností. Na lojalitu členov Monetery Policy Committee sa však nemôže priveľmi spoliehať, popri piatich zamestnancoch centrálnej banky sedia totiž vo výbore štyria nezávislí národohospodárskí odborníci, ktorých každé dva roky menuje ministerstvo financií. Dokonca ani na vlastných podriadených sa nemôže spoľahnúť, viceguvernér Mervyn King hlasoval tento rok už dvakrát za zvýšenie úrokovej miery, zatiaľ čo sir Eddie George uprednostnil zachovanie súčasnej úrovne.
Nezávislá hlava nezávislej banky
Šesťdesiatštyriročný guvernér Bank of England je na konci svojej životnej bankársko-politickej kariéry. V polovici budúceho roku opúšťa guvernérsku stoličku na vlastnú žiadosť. Po štyroch desaťročiach pôsobenia v centrálnej banke, po desiatich rokoch na jej špici. E. George prežil mnoho búrlivých chvíľ v centrále tejto ctihodnej 300-ročnej inštitúcie. Išlo najmä o epochálny boj o nezávislosť. Britská centrálna banka bola totiž dlhé roky púhym vykonávateľom vôle londýnskej vlády. Za vlády premiérky Margaret Thatcherovej na jej príkaz úspešne pokorila nadmernú infláciu. Onedlho nato však ministerstvo financií prikázalo centrálnym bankárom, aby si prioritne zobrali na mušku výmenný kurz britskej meny – až sa táto monetárna politika skončila v roku 1992 absolútnym fiaskom – vystúpením Veľkej Británie z Európskeho výmenno-kurzového mechanizmu. Odvtedy má Bank of England pred očami výlučne boj proti inflácii. Od roku 1997 už nie na povel ministerstva financií, ale ako nezávislá inštitúcia, riadiaca sa podľa odborných analýz, štúdií a poznatkov, a nie podľa podenkových nálad politikov.
Povinne neutrálny eurorealista
„Steady Eddie“, po slovensky „pevný, solídny Eddie“ (ako ho pomenovali britskí ekonomickí žurnalisti) prispel nemalou mierou k prvotriednej značke kvality Bank of England. Ako červená niť sa jeho epochou vinie ekonomicky podložená analýza a odpor k akémukoľvek menovo-politickému alarmizmu. Britská centrálna banka sa pod pokojnou rukou svojho šéfa môže naplno venovať hlavnej úlohe – menovej politike. Pritom nejde o ľahkú úlohu. Britské národné hospodárstvo je doslova a do písmena rozpoltené na dve polovice. Spracovateľský priemysel sa nachádza v recesii a sektor služieb prežíva boom. Nájsť správnu úrokovú mieru je skutočne náročný, nezávideniahodný džob. Priemyselné podniky neustále vyčítajú sirovi Eddiemu Georgeovi privysokú úrokovú mieru, dusiacu investičné aktivity. Miera sa však musí orientovať podľa priemerného stavu celej ekonomiky, vrátane expandujúcich služieb vyžadujúcich nepríliš vysoké sadzby.
Najvyšší predstaviteľ centrálnej banky platí vo verejnosti za euroskeptika. Usilovne sa snaží vyvrátiť tento dojem, ale neúspešne. Označuje sa za realistu. O prednostiach jednotného európskeho ekonomického priestoru a spoločnej meny nie je, pravda, úplne presvedčený. Vo verejných debatách preto úzkostlivo dbá, aby nikomu nechytil stranu – ani apriórnym zástancom, ani principiálnym odporcom vstupu Veľkej Británie do Európskej menovej únie. Podčiarkuje, že konečné rozhodnutie leží na pleciach poslancov, volených zástupcov ľudu.
Od leta budúceho roku chce sir Eddie George tráviť viac času v kúzelnom dome v Corrnwalle. V doterajšom dome na juhovýchode Londýne sa bude zdržiavať zriedkavejšie. Chce sa venovať manželke, trom dospelým deťom a dvom hlavným koníčkom, plachteniu a bridžu. Aj každý prvý štvrtok v mesiaci. Pravidelné menovo-politické hlasovanie rozhodovacieho úverového grémia Bank of England už bude viesť jeho nástupca.
Autor je spolupracovníkom Profitu