Železničiarsky štrajk mal podľa šéfa odborárov Saktora vláde ukázať, že „si nemôže robiť, čo sa jej zachce“. Práve tento výrok je najpresvedčivejším dôkazom, že odborári opustili pôdu, ktorá im prináleží a stali sa nelegitímnou politickou silou. A práve tento Saktorov výrok umožňuje vyvodiť najjasnejšie poučenie zo železničiarskeho štrajku.

Nelegitímne odbory

Vláda totiž – v mantineloch ústavy – musí robiť „čo sa jej zachce“, pretože disponuje mandátom voličov, ktorým sa vo voľbách zachcelo práve takej vlády, akú Slovensko má. Aj odborári sú voliči a majú právo vo voľbách prejaviť vlastnú predstavu o spravovaní krajiny. Nepochybne tak mnohí urobili. Ak dnes vláde nechcú dovoliť robiť to, čo ona vďaka mandátu voličov chce, odmietajú rešpektovať výsledok volieb a ústavou dané kompetencie. Nepochybne pritom existujú chvíle, kedy sa človek musí moci vzbúriť- napríklad ak moc začne prekračovať ústavné hranice a obmedzovať slobodu. Ak sa však legitímna moc rozhodne šetriť a železničiari konečne dostanú mešec s dnom, ani tá najkľukatejšia úvaha nepripúšťa nerešpektovanie výsledku volieb.

Ako sa teda mohlo stať, že skupinka profesionálnych rozštrajkovávačov dokáže aj bez väčšinovej podpory zamestnancov železníc paralyzovať krajinu a spôsobiť miliardové škody? Najväčším problémom sú zlé zákony, z ktorých plynie nemohúcnosť vedenia železníc, ministra dopravy, polície či armády. Každá rozumná vláda by z tohto štrajku vyvodila jednoznačný záver – ak ústava pripúšťa „právo na štrajk“, ktorý nie je ničím, len vydieraním zamestnávateľa a celej krajiny, potom treba zmeniť ústavu. A ak je chyba v zákonníku práce, ktorý neumožňuje vyhodiť zo zamestnania prebytočného a ešte aj vydierajúceho zamestnanca, treba zmeniť zákonník práce.

Ak sa zamestnancom zdá, že efektívnejšie je o platoch a pracovných podmienkach vyjednávať kolektívne, pokojne to môžu robiť. A ak sa im so zamestnávateľom nepodarí dohodnúť, pokojne môžu kolektívne odísť. Ale aby mohli vydieraním obmedzovať vlastnícke práva a manažérske právomoci zamestnávateľa? Aj odborári si budú musieť uvedomiť, že éra „spoločného vlastníctva“, kedy všetko patrilo všetkým, pominula. Každý, kto neprežíva v socialistickom skanzene už vie, že ak sa s majiteľom nedohodne, odíde k inému, alebo sa podriadi.

Koniec socializmu?

Kumulatívny dlh železníc dosahuje približne 50 miliárd korún – to je päť šestín ročných výdavkov na zdravotníctvo. Za túto neuveriteľnú sumu by sa daňovým poplatníkom mali zodpovedať všetky doterajšie manažmenty železníc, ale aj politické strany, ktoré riaditeľov dosadzovali a kontrolovali. Čo napríklad robili v minulom období ministri SDKÚ? Výška dlhu preukazuje kolosálnu neschopnosť ľudí, pre ktorých sa na železnici nie celkom správne používa slovo manažment. Už roky je napríklad jasné, že železnice trpia tridsať až štyridsaťpercentnou prezamestnanosťou. Namiesto redukcie to však na železniciach vyzeralo ako v prosperujúcom a expandujúcom podniku: zvyšovali sa mzdy, rozbiehali sa rôzne sociálne programy. Okrem neschopnosti tým manažmenty ukázali aj ďalšie „cnosti“ – úspešne skorumpovali večne nespokojných odborárov, aby potom bez zábran rozkrádali firmu.

Vláda sa konečne rozhodla zmeniť prístup: povedala, že už nebude z daní financovať železničiarsky socializmus. Železničná spoločnosť dostala takú objednávku na dopravu vo verejnom záujme, akú si vláda trúfa ufinancovať. Peňazí je menej, než bývalo, a tak sa Železničná spoločnosť konečne musí začať riadiť ekonomickými pravidlami a obmedziť stratové spoje. Tragikomickou bodkou za týmto rozhodnutím by mohol byť apel starostu jednej z dotknutých obcí – nerušte nám vlak, on bol doteraz stratový iba preto, že všetci jazdili načierno.

Zatiaľ nie je dôvod jasať – rušenie niekoľkých spojov nie je systémovým riešením. Tým by mohla byť kvalitná privatizácia Železničnej spoločnosti, alebo aspoň tvrdé rozpočtové obmedzenie pre jej prevádzku. Štát má platiť iba to, čo si objedná. Ak si na zvyšok železnice nezarobia, štát nebude garantovať jej dlhy. Ak neprežijú, nič sa nestane. Keď bude dopyt, príde niekto schopnejší.

Najdôležitejšie poznanie v súvislosti so štrajkom znie: hrubému nátlaku sa podobne ako teroristom nikdy neustupuje. Opak, ako sa už stokrát ukázalo, vedie k povzbudeniu vydieračov. V slovenskom prípade by to znamenalo koniec akýmkoľvek reformám.

Domino Fórum č.6/2003