Inžinierovi Petrovi V. pomohol k pádu na dlažbu alkohol. V opojení vyrozprával predsedovi strany v jednej bratislavskej banke názor na uznesenie ktoréhosi zjazdu KSČ. Pili obaja aj potom, ibaže Peter už len s partou dláždičov v Ostrave. Po „nežnej“ sa opäť stretli, v hnutí Verejnosť proti násiliu sa s nimi rátalo. Jeden disident, druhý komunista po katarzii, obaja odborníci. Predseda aj nepredseda dostali funkcie v štátnych podnikoch. Obaja sa dostali do personálneho cyklu. Menili preukazy, menili podniky. Na plénach, zjazdoch, výboroch či radách hovorili o škodlivosti politických nominácií v štátnych podnikoch vždy vtedy, keď sa zdalo, že ich nenominujú. Absurdné divadlo o kožených kreslách a luxusných limuzínach pokračuje doteraz.

Koncom minulého roka sa štyri vládne strany nezhodli na obsadení postov v Slovenských elektrárňach. Nedohodli sa spôsobom, ktorý dal najavo nielen rozdielne predstavy pri nominácii členov Predstavenstva Slovenských elektrární. Prvý vážnejší spor v novej vládnej koalícii pritom môže byť zároveň aj príkladom jej predstavy o podobe charakteru štátu a spôsoboch pri spravovaní verejných vecí.

Šantenie v podnikoch

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že napriek mnohým ostrým vyjadreniam o potrebe odpolitizovať vedenia štátnych podnikov sa v podstate v podnikoch nič nezmenilo. Novela zákona o štátnom podniku, vďaka neuveriteľnej tvorivosti a spupnosti pri interpretácii paragrafov, politikom veci síce skomplikovala, ale šantenie neuťala.

Decembrový spor vo vládnej koalícii je zažehnaný, vzťahy zostávajú narušené. Problém tlie, kým sa neukáže dosť silný záujem o ovládnutie čohokoľvek štátneho. Tri strany vládnej koalície – SDKÚ, SMK a ANO – sa uspokojili tým, že v predstavenstve elektrární zostávajú zástupcovia SDKÚ aj SMK a minister nominovaný ANO môže do predstavenstva dosadiť ďalších troch členov. Bez zastúpenia vo vrcholovom vedení tohto podniku je iba KDH, čo bol napokon aj dôvod, pre ktorý sa kresťanskí demokrati spätili a viacerí ich poslanci nepodporili v parlamente novelu zákona o verejnej službe. Pomsta je sladká, viac ako len sladká.

Na stretnutí Koaličnej rady tri strany vládnej koalície – SDKÚ, SMK a ANO – oficiálne rozhodli, že odmietajú „princíp politických nominácií vo všetkých relevantných podnikoch s majetkovou účasťou štátu“. KDH ďalej tvrdí, že politické nominácie môžu zabezpečiť kontrolu hospodárenia týchto podnikov. Povedali nahlas to, o čom sa len tak nehovorí. Ani kresťania nevysvetľujú, načo potrebujú vidieť do účtovníctva tepelných alebo jadrových elektrární. Sympatické je, že nepresviedčajú o potrebe duchovného vplyvu na kmitajúce elektróny. Frustrovaná duša vystačí s korunkami. Čím viac ich je, tým je duša pokojnejšia, najmä ak môže poradiť, ako peniaze minúť, aby aj elektróny kmitali a aj partaj vyžila. V tomto zmysle sú stranícke záujmy rovnaké, iba inak zabalené do iných slov a fráz.

Stranícke nominácie sa uplatňovali už od samotného vzniku SR. Za vlády Vladimíra Mečiara napríklad do dozornej rady jednej z bánk dosadili svokru podpredsedu parlamentu. Za prvej vlády Mikuláša Dzurindu sa hovorilo nielen o abdikácii viacerých ministrov pre podozrenie z korupcie, ale aj o Štefanovi Košovanovi či Pavlovi Kinčešovi, ktorých hlavnou kvalifikáciou do funkcií v podnikoch elektrární a plynární bola prítulnosť k strane. Mimochodom, koaličný spor pre odvolanie vtedajšieho šéfa Slovenských elektrární Š. Košovana vyvrcholil hlasovaním jeho politického tútora, predsedu SDĽ Jozefa Migaša, za vyslovenie nedôvery predsedovi vlády. Zostane dôkazom toho, že politické riešenie býva často mimo rozumu, a napriek tomu sa mu hovorí pragmatické.

Dohody politikov

Krátke slovenské dejiny nezaznamenali prípad korektnej a naplnenej dohody politikov. Minister financií teraz hľadá spôsob, ako zmenšiť neplánovaný výpadok zhruba 3,5 miliardy korún zo štátneho rozpočtu na tento rok, zapríčinený neschválením novely zákona o verejnej službe. Dôkladné riešenie, ktoré zabrzdí stranícke nominácie, je iba jedno – doprivatizovať podniky prinajmenej tak, aby v nich mal štát minoritný podiel. Rozhodnúť môžu reprezentácie politických strán – vo vláde alebo v parlamente. Snaha existuje, ale činy chýbajú. Ústa hovoria, ruky mlčia. Príkladom môže byť aj spor o vedenie Slovenských elektrární.

Nie je celkom isté, či ambiciózni politici zaznamenali, že elektrina sa už nevyrába trením líščieho chvosta o ebonitovú tyč. Líšky sú naďalej v ohrození. V bezpečí nie sú ani peniaze. Politický pohľad na náklady výrobcu energie je zriedka motivovaný efektívnosťou. Existujú vraj sofistikované metódy, ako beztrestne presunúť peniaze na nové adresy do intimity straníckych pokladníc. Nevyrábajú ani svetlo, ani teplo, zato sa starajú o pohodlie. Našinec dopraje predsedom, podpredsedom… aj gauč. Keď bude istota, že „vatičku“ si straníci kupujú za svoje, nebudú chýbať ani kvety z privátnych záhrad.

Skutočnosť, že ani po prvom vážnom spore novej vládnej koalície o stranícke ovládnutie Slovenských elektrární sa vláda ani politické strany so systémovými riešeniami – aj odpolitizovaním spravovania majetku štátu – nezaoberajú, je dôkazom, že súčasný stav vyhovuje a že straníckeho podielu sa budú vzdávať iba veľmi neochotne. Platí tak stále poučka – nie všetko, čo je na úžitok straníkom, poslúži aj občanom.