Proces reštrukturalizácie bankového sektora by sa mal realizovať kombináciou dvoch modelov, líšiacich sa mierou účasti štátu na tomto procese. Reštrukturalizácia s vyššou ingerenciou štátu bude založená na dvoch krokoch. Prvým je transfer pohľadávok za klasifikované úvery z reštrukturalizovaných bánk do Konsolidačnej banky (KBB), druhým je finančné vyrovnanie transferu aktív. Vyplýva z Konkretizácie zámerov programového vyhlásenia vlády v aktualizácii stratégie finančnej politiky na roky 1999 -2000 s výhľadom na 2001.
V prvej etape sú predmetom tejto formy reštrukturalizácie pohľadávky za úvery, ktoré majú charakter nedobytných pohľadávok a pohľadávky za klasifikované úvery budú poskytnuté dlžníkom, v ktorých vláda bude mať záujem riešiť nepriaznivú situáciu, pretože preto podniky sú dôležité pre napĺňanie cieľov a zámerov hospodárskej politiky vlády. Úlohou KBB, resp. jej dcérskej spoločnosti bude riadiť právny proces v zmysle zákona o konkurze a vyrovnaní s cieľom súdneho vyhlásenia týchto pohľadávok za „dubiózne“ a následným účtovným odpísaním týchto pohľadávok z úverového portfólia KBB. Výhoda tohto riešenia spočíva v tom, že jednotlivé banky sa nebudú musieť zaoberať konkurzmi podnikov.
V druhej etape bude potrebné odstrániť nesúlad medzi aktívami a pasívami, ktorý vznikne bez súčasného presunu zdrojového krytia. V tejto súvislosti uvažuje MF o emisii štátnych dlhopisov vo výške rozdielu medzi účtovnou hodnotou presúvaných aktív a reálnou cenou ich „odkupu“ po prípadnom odpočítaní rozpustených opravných položiek a rezerv.
Model s nižšou ingerenciou štátu spočíva v správe pohľadávok za klasifikované úvery bankami, resp. ich dcérskymi spoločnosťami a predajom pohľadávok za klasifikované úvery na sekundárnom trhu. Reštrukturalizované banky by si priamo alebo prostredníctvom dcérskych spoločnosti riadili proces spravovania pohľadávok za klasifikované úvery, pričom by využívali rôzne metódy, napr. kapitalizáciu úveru, zmenu splátkového kalendára, zmenu úverových podmienok atď. Predmetom tohto riešenia by boli pohľadávky za klasifikované úvery, pri ktorých je predpoklad, že je možné zabezpečiť návratnosť poskytnutého úveru, teda tie „najvymožiteľnejšie“. Výhodou by bola flexibilita ich činnosti bez zdĺhavého rozhodovacieho procesu.
Predaj pohľadávok na sekundárnom trhu by sa uskutočnil buď na neorganizovanom trhu, kde banky postúpia pohľadávky tretej strane, ktorá o nich prejaví záujem. Druhý model ráta so sústredením ponuky pohľadávok za úvery konkrétnych podnikov a dopytu po nich prostredníctvom organizovaného trhu. V tejto súvislosti MF uvažuje o využití existujúcich organizátorov trhu alebo o vytvorení tzv. Slovenskej úverovej burzy. Tento spôsob reštrukturalizácie by mohla využiť aj KBB. Predmetom takto riešených pohľadávok by boli pohľadávky veľmi problematické, pričom ich riešenie v dcérskej spoločnosti by podľa odhadu manažmentu banky nebolo úspešné a podmienky pre „úplnú dubióznosť“ a teda ich transfer do KBB neboli splnené.
Predbežnú kvantifikáciu zdrojového krytia odhadla Svetová banka na 96 mld. Sk, pričom ju viaže na emisiu dlhopisov. NBS uvádza potrebu chýbajúcich zdrojov 87 mld. Sk. MF však predpokladá, že vzhľadom na abstrahovanie SB od zdrojov potrebných pre KBB, odhad by sa mohol zvýšiť. Skutočné fiškálne náklady na reštrukturalizáciu bánk budú závisieť od miery uplatnenia prístupu, pričom podľa predbežných odhadov by boli riešené pohľadávky za klasifikované úvery zhruba vo výške 30 %, teda nie viac ako 50 mld. Sk. Presné vyčíslenie zdrojových potrieb bude závisieť od výsledkov analýzy úverového portfólia, ktorej bude predchádzať vytvorenie databanky klasifikovaných úverov.
V súčasnosti sa predpokladá, že proces reštrukturalizácie sa bude financovať z niekoľkých zdrojov. Rekapitalizáciou bánk zo strany štátu po uskutočnení odvodu zisku NBS v súvislosti s uvoľnením jej opravných položiek a následne rezerv po prípadnom poskytnutí štátnej záruky za redistribučné úvery, resp. po ich splatení, emisiou štátnych dlhopisov, výnosmi z predaja štátnych podnikov, úverom SB EFSAL, prípadne iné.