Pred rokmi zažila kultúrny šok v pravom zmysle slova, tak ako každý, kto sa po prvý raz dostane do osady. Potom prežila niekoľko mesiacov stretávaním sa s ľuďmi, ktorí „vedia viac“, chcela nájsť partnerov, niekoho, kto pomôže uskutočniť konkrétne projekty. Žiaľ, dokonca aj prostredie tretieho sektora je také konkurenčné, že partneri sa hľadajú veľmi ťažko a skutočne je veľmi málo mimovládnych organizácií, ktoré sú ochotné pracovať v tíme.

Program S Rómami žiť budeme. Ide o to ako… alebo terénnu sociálnu prácu zastrešuje Nadácia M. Šimečku od júna 2001 a jej základom je každodenný kontakt s ľuďmi, riešenie konkrétnych situácií a problémov. Má, samozrejme, niekoľko rovín – napríklad poskytovanie malých finančných príspevkov pre segregované školy, ktoré navštevujú iba rómske deti, tréningové semináre pre učiteľov, organizovanie výmeny skúseností medzi ľuďmi, ktorí sa v úsilí pomáhať rómskej komunite cítia osamotení.

„Za najdôležitejšie považujem – a som na to veľmi pyšná -, že sa nám podarilo motivovať deti, aby študovali na učňovských a stredných školách. Len na ilustráciu: v Chminianskych Jakubovanoch žije približne 1 300-členná komunita Rómov a len jeden z nich má výučný list. V tomto školskom roku máme v Chminianskych Jakubovanoch 24 detí, ktoré pokračujú v štúdiu, a ďalších 20, ktoré nastúpia na učilištia od nového školského roka. Poskytujeme im maličké štipendium, ktorým si hradia dopravu a školské pomôcky, čo by inak rodičia z rôznych dôvodov neboli schopní zabezpečiť. Projekt je možné uskutočniť len vďaka našim lokálnym spolupracovníčkam – učiteľkám v multifunkcii sociálnej pracovníčky, zdravotnej sestry, a keď im pomáhajú vyrovnať sa s faktom, že napriek vzdelaniu je získať zamestnanie nemožné, aj vo funkcii psychologičky,“ hovorí o paradoxoch sociálnej práce v teréne I. Antalová.

Príklad z jednej osady

Chaos totalos – tak sa volá knižka I. Antalovej s podnázvom Správa z geta. Ide o listy, ktoré posielala známym z osady Hermanovce, kde nadácia už tri roky robí záslušnú, nedocenenú a takisto majoritnou skupinou hanenú terénnu sociálnu prácu s Rómami. Hermanovce ležia v Prešovskom kraji v okrese Sabinov. Sú súčasťou tzv. veľkej štvorky, ktorú tvoria obce s relatívne vysokým percentom rómskeho obyvateľstva žijúceho v osadách a javia sa ako najproblémovejšie v širokom okolí. (Ide o obce: Svinia, Jarovnice, Chminianske Jakubovany a Hermanovce.) V segregovanej osade žije vyše tristo ľudí v 35 chatrčiach pozbíjaných z kadečoho. Osada má jednu studňu s hygienicky nevyhovujúcou vodou. Nezamestnanosť je takmer stopercentná, na obecnom úrade je dlhodobo zamestnaný jeden muž. Niekoľko mužov pracuje načierno u miestnych, tzv. svojich gádžov. Za takúto prácu dostávajú okrem peňazí aj nejaké jedlo či pálenku. Komunikácia medzi osadníkmi a majoritným obyvateľstvom je komplikovaná. Rómovia nenavštevujú ani miestne pohostinstvo a v kostole sú tiež ,,bielymi kresťanmi“ nevítaní, miestny farár nejaví záujem o prácu s Rómami. Priestory školy určené pre „čierne deti“ sa nachádzajú v starom dome, v ktorom ešte na jeseň chýbali podlahy. „Začiatok našej spolupráce so školou sa spája okrem iného s postavením suchých záchodov pre deti,“ hovorí I. Antalová.

Osada je vizuálne veľmi zaujímavá, takže ju takmer denne navštevujú filmári a fotografovia. Nasľubujú hory-doly, a už sa viac nevrátia. „Veľmi dlho nám trvalo, kým si komunita uvedomila, že neurobíme to isté, že sa nás tak ľahko a skoro nezbaví. Vytvoriť so starostom tím nám trvalo rok. V tejto chvíli je naším najdôležitejším a, žiaľ, jediným partnerom. Poslanci obecného zastupiteľstva na všetkých sedeniach, na ktorých sme sa im pokúšali vysvetliť našu misiu, otvorene zastávali jeden jediný spôsob riešenia, a to vykopať pre Rómov jamu a zaliať ich v nej vápnom. V súčasnosti sa venujeme najmä deťom, organizujeme pre ne krúžky varenia, šitia, divadelný krúžok, hudobný a doučovanie. Najobľúbenejšie je čítanie priamo v osade. Už keď prichádzam, tak si dohovárame harmonogram.

Inak, samozrejme, poskytujeme aj sociálne, rodinné a zdravotné poradenstvo. Priebežne pomáhame starostovi pri organizovaní brigád, pri príprave projektov, organizujeme zbierky obnoseného oblečenia, knižiek, hračiek. Ide to pomaličky, na nerómske deti „hrajúce sa s nami“ okamžite všetci ukazujú prstom a majú to zakázané, keď nie rodičmi, tak aspoň babičkou. Ľady sa však lámu a z toho sa tešíme asi najviac. V súčasnosti bývajú trvalo v Hermanovciach dve študentky sociálnej práce a ja tam cestujem tak dva-tri razy do mesiaca,“ vysvetľuje I. Antalová. Jedinou efektívnou cestou je systematická, dennodenná práca sociálnych pracovníkov s Rómami, najmä s deťmi. V Hermanovciach sa nadácii za dva a pol roka nepodarilo motivovať na spoluprácu.

Ako na úžerníkov?

„V mnohých osadách dokonale funguje úžera,“ pomenúva jeden z najväčších problémov I. Antalová. „Úžerníci sú členovia komunity, ktorí požičiavajú peniaze na úrok, je to pre nich v podstate jediný možný zdroj príjmu. Úrok je veľmi vysoký. Dnes si v Hermanovciach môžete požičať 500 Sk a vrátite 2 000 Sk. Úrok sa ešte zvyšuje, ak peniaze nevrátite hneď nasledujúci mesiac, teda. za každý mesiac omeškania platíte od sto do x percent navyše. Hneď ako si začnete požičiavať, dôvod požičania môže byť veľmi opodstatnený, napr. ochorejú deti, treba s nimi ísť do nemocnice, kúpiť lieky, a ste v kolotoči, z ktorého sa dostať von je takmer nemožné. Množstvo rodín existuje v absolútnej závislosti od úžerníkov, ktorí od nich peniaze prevezmú ihneď na pošte a zároveň im z nich požičajú. Výška dlhu rastie nepredstaviteľným spôsobom, po čase vlastne nikto nevie, koľko je dlžný reálne a koľko narástol dlh úrokmi. Bežné je fyzické vymáhanie dlhov a takisto predaj potravín v čase najväčšieho hladu, povedzme týždeň pred vyplácaním podpory. Všetko je predražené aj o dvesto-tristo percent. Situácia sa veľmi zhoršila, odkedy sa znížila výška dávok sociálnej pomoci a začali sa zadlžovať aj rodiny, ktoré dovtedy radšej aj týždeň nevarili, ako by si mali požičať. To sú rodiny, s ktorými sme sa rozhodli pracovať my. Rodiny, kde je dlh vyčísliteľný, vznikol z objektívnych dôvodov, rodiny, kde dlh zapríčinil neopatrnosťou jeden z partnerov a doplácajú na to, samozrejme, deti, rodiny, s ktorými sme dlhodobo v pravidelnom kontakte a vieme, že budú robiť všetko, aby splatili dlh tomu, kto im pomôže dostať sa spod závislosti od úžerníkov. A to sme my, ľudia z nadácie. Poskytujeme pôžičky, aby sa mohli vyplatiť od úžerníkov. Za asistencie starostu podpíšeme zmluvu a dohodneme splátkový kalendár. Výsledkom je postupné oddlžovanie momentálne desiatich rodín. Úžerníci sú voči nám ostražití, lebo strácajú klientov a panika vznikla už pri spisovaní dlhov. Situácia v osade je z mesiaca na mesiac horšia. Podmienky, v ktorých žijú, sú čoraz stiesnenejšie. Ľahostajnosť voči vlastnému osudu sa prehlbuje. Bežná je neidentifikovaná, a teda neliečená žltačka, pred niekoľkými týždňami sme mali zápal mozgových blán, bežný je svrab, rôzne ekzémy, vši či blchy. Stále horší zdravotný stav – najmä detí – súvisí s hladom. Niektoré rodiny úplne závislé na úžerníkoch hladujú celé mesiace. Presne sa vie, ktorá rodina varila. Deti, ktoré sa nehanbia, si prídu s miskami vypýtať, tie, ktoré sa hanbia, zostanú o hlade. Sú agresívne, nevedia sa sústrediť. Začínajú si kradnúť medzi sebou: drevo, oblečenie či jedlo. Bitky sú pomaly na dennom poriadku. Už malé deti si začínajú prilepšovať požičiavaním peňazí.