V Quebec City sa uskutočnil v poradí tretí celoamerický summit, ktorý po prvý raz inicioval bývalý prezident Bill Clinton v Miami v roku 1994, kedy sa stretli na spoločnom rokovaní prezidenti a predsedovia vlád v regióne, ktorý zahŕňa obrovské územie i ekonomický priestor od Kanady po Chile.

Pri takýchto stretnutiach býva pravidlom, že osobnosti sú podstatnejšie ako obsah rokovaní, a nie náhodou sa v tejto súvislosti pozornosť upriamovala na nového amerického prezidenta Busha, ktorý však nespôsobil nijaké negatívne šumy ani počas vôbec prvej zahraničnej cesty v pozícii prvého muža USA v Mexiku, a nič podobné sa nestalo ani v kanadskom Quebecu.

To však neznamená, že je všetko bezproblémové a bez otáznikov, i keď dominantné a podstatné zostávajú východiská, ktoré sú spojené s ambíciou vytvoriť spoločnú zónu voľného obchodu v rámci celej Ameriky – FTAA do roku 2005, pričom túto dohodu podpísali zástupcovia 34 krajín západnej pologule.

Nový americký prezident sľúbil v predvolebnej kampani, že bude klásť väčší dôraz na vzťahy s americkými susedmi v porovnaní s jeho predchodcom Clintonom. Netajil sa ani tým, že je jednoznačným zástancom slobodného obchodu bez akýchkoľvek bariér. Takisto deklaroval, že FTAA by mohla vzniknúť už v priebehu roka 2003, pričom vychádzal – ako bývalý guvernér Texasu – z pozitívnych vplyvov už existujúcej dohody o zóne voľného obchodu (Mexiko, USA, Kanada-NAFTA).

Niektoré krajiny v Latinskej Amerike sú však veľmi opatrné. Brazília napríklad tvrdí, že liberalizácia obchodu vyvolá prílev amerického tovaru a následne aj rast nezamestnanosti. Brazília takisto obviňuje USA, ktoré podľa jej názoru nie sú ochotné otvoriť svoj trh, kde môže profitovať brazílsky export, osobitne vo sfére poľnohospodárskych produktov. Prezident Bush mieni požiadať americký Kongres, aby mu udelil mimoriadne právomoci pri dohodnutí osobitných obchodných podmienok v rámci FTAA, čo však nie je v rámci politicky polarizovaného Kongresu, veľmi jednoznačné a ani priechodné. Busha bude skôr podporovať podnikateľská komunita, ktorá sa obáva trendov celkového poklesu americkej ekonomiky.

Aj Brazília je teda na určitej križovatke – reprezentuje totiž zhruba 40% latinsko-amerického hrubého domáceho produktu a jej trh predstavuje 170 miliónov ľudí. Prípadná strata colných obmedzení by ju najviac postihla. Navyše v priebehu uplynulých dvoch desaťročí vytvorila silný priemyselný sektor, ktorý je stále značne konkurencieschopný.

Ak začnú platiť nové pravidlá, dôjde k „pohrome“ priemyselných spoločností, hovoria brazílski analytici. Väčšina zahraničných investícií totiž prichádza do Brazílie nie z USA a Kanady, ale z Európy a Ázie. Väčšina európskych výrobcov automobilov by v najhoršom prípade mohla z Brazílie odísť tam, kde je lacnejšia pracovná sila a povedzme aj výhodnejšie investičné podmienky.

Aj tu však existujú isté a nemenné limity – Brazília je totiž výrobcom veľmi úspešných lietadiel typu Embraer, ktoré sú v nesmierne tvrdom konkurenčnom spore s porovnateľným kanadského Bambardieru. Iba nedávno NAFTA zablokovala dovoz brazílskeho hovädzieho mäsa, hoci sa neobjavil ani jediný prípad slintačky a krívačky v Brazílii. Má to byť neúprosná „kompenzácia“ za brazílske ambície vo vývoze lietadiel vlastnej proveniencie? – pýtajú sa brazílski ekonómovia…

FTAA je aj z tohto dôvodu pre brazílskeho ministra zahraničných vecí Celsa Lafera „alternatívou, a nie osudom…“

K tejto filozofii sa vari pripojí aj Argentína, ktorá je však pod tlakom obrovského zahraničného dlhu vo výške 128 miliárd dolárov. Pomohla však Brazílii v rovnako kritickom čase v roku 1999.

Koncept „nových susedských vzťahov“ je teda veľmi rozporuplný, ale jeho reálnosť je evidentná.