Komunistické strany v krajinách s rozvinutou trhovou ekonomikou v minulosti financovalo Medzinárodné oddelenie ÚV KSSZ. Používali na to firmy v daňových rajoch známe ako off – shore, papierové spoločnosti, ktoré reálne nepodnikajú, ale len cez ne pretekajú peniaze. Boli znalcami najrozmanitejších metód, mieni niekdajší odborník z London School Of Economics, neskôr reportér mesačníka Fortune Paul Klebnikov.

Realizáciou projektov Medzinárodného oddelenia ÚV KSSZ sa zaoberalo KGB. V osemdesiatych rokoch založilo KGB niekoľko fiktívnych bánk a obchodných spoločností v zahraničí a daňových rajoch – medzi najznámejšie patrili Grécko, Cyprus, Portugalsko a Taliansko. Miliardy amerických dolárov sa previedli do týchto firiem z Vnešekonombanka, ktorý mal v bývalom ZSSR monopol na zahraničný platobný styk a vydávanie certifikátov, ktoré boli sovietskym analógom bonov, teda poukážok do obchodov Beriozka, obdoby československého Tuzexu.

KGB používalo jednoduchý mechanizmus. Určitá časť dreva, ocele, alebo ropy sa do zahraničia predával podniku, ktorý KGB otvoril v daňovom raji v zahraničí za cenu niekoľkonásobne nižšiu ako svetové ceny. Podnik v daňovom raji tento tovar predával za svetovú cenu a nechával si zisk.

Bývalý agent a niekdajší šéf kontrarozviedky Oleg Kalugin v rozhovore s L. Shelly tvrdí, že keď sa krach Sovietskeho zväzu stal nevyhnutnosťou, KGB sa Medzinárodné oddelenie ÚV KSSZ sa rozhodli, že túto schému využijú v prospech komunistickej nomenklatúry. Podľa neho KGB dostal úlohu zachovať mocenskej sovietskej kasty aj keby padol komunizmus. Preto rozpracoval v spolupráci s Medzinárodným oddelením ÚV KSSZ operáciu, v rámci ktorej sa previedli miliardy dolárov na účty súkromných firiem v Sovietskom zväze a v zahraničí. O. Kalugin tvrdí, že KGB bolo jednoducho pružné.

V roku 1990 plukovník Leonid Vselovskij z Prvého hlavného oddelenia KGB pripravil dôvernú inštrukciu pre veľkého komunistického funkcionára Nikolaja Kručinu, kde vyložil novú stratégiu. N. Kručina ol v ÚV KSSZ zodpovedný za majetok komunistickej strany. Dokument KGB navrhoval vytvoriť sieť bánk a obchodných firiem v Sovietskom zväze a v zahraničí. Do nich sa mali na „mimoriadne obdobie“ previesť miliardy dolárov zo štátnych rezerv a uschovať ich tam až do tých čias kým nepríde priaznivejšie obdobie.

„Prostriedky, ktoré sa dostávajú ako príjmy do straníckej pokladne a nie sú registrované vo finančných dokladoch, sa môžu použiť na nákup akcií podnikov, bánk a firiem znejúcich na doručiteľa. To na jednej strane zabezpečí stabilné príjmy, nezávislé od ďalšieho postavenia strany, na druhej strane sa tieto akcie budú dať kedykoľvek predať na kapitálových trhoch a umiestniť do iných sfér, kvôli tomu aby stranícky majetok bol anonymný, ale zachoval si kontrolu,“ písal L. Veselovskij. Navrhol na mimoriadne obdobie vytvoriť špeciálne skupiny rýchlej reakcie vytvorené zo špecialistov z KGB, alebo ich spolupracovníkov. Okrem toho L. Veselovskij navrhoval, aby skupiny rýchlej reakcie využívali služby bývalých zamestnancov KGB, alebo spriaznených osôb.

Táto stratégia sa realizoval. Vládnuca komunistická strana sa rozhodla. Hoci sa jej nepáčila čierna ekonomika a čierny trh, prenikla do nich. ÚV KSSZ a KGB si vybral podniky, v ktorých si strana zachová majetok. Stali sa ochrancami tajnej straníckej pokladne. Práve týmto spôsobom získali svoj prvý kapitál prví ruskí miliardári.

Samotný generál O. Kalugin pomáhal prevádzať finančné prostriedky, ktoré pôvodne mali pôvodne patriť „strane a ľudu“ do zahraničia. V roku 1978 Prvé oddelenie KGB otvorilo agentúru ekonomickej špionáže, takzvané ôsme oddelenie. Jeho cieľom bolo robiť operácie so západnými bankami. O. Kalugin si spomína, že KGB poslalo ľudí do sovietskych a spoločných bánk v Singapúre a Londýne. Prostredníctvom nich sa ZSSR ako druhý najväčší producent zlata na svete zaoberal manipuláciou jeho ceny na svetových trhoch.

Západné rozviedky vedeli že KGB sa zaoberá praním peňazí ukradnutých zo sovietskej ekonomiky, ale nemiešalo sa do tohto procesu, dokonca aj keď vedeli, že tieto peniaze postupne rozkrádajú agenti. V roku 1992 ruská vláda požiadala CIA nájsť miliardy dolárov, ktoré stratili. Pomoc neposkytla, lebo sa bála že odhalí vlastnú sieť agentov. Vo februári 1991 v posledný rok keď bol pri moci Michail Gorbačov sa v sovietskej tlači objavila zaujímavá historka. Námestník ministra zahraničného obchodu Ruskej federácie Gennadij Fiľšin, teda vlády Borisa Jeľcina a nie vtedy ešte fungujúcej sovietskej vlády Michaila Gorbačova, mal pracovať nad zaujímavou finančnou operáciou. Jej cieľom bolo získať 7,5 mld. USD ako výmenu za 150 mld. rubľov. Partnerom v obchode mala byť neznáma britská firma Dow Trading. Šéfoval jej Angličan, ktorý sa presťahoval do Juhoafrickej republiky. Firma mala kúpiť sovietske tovary. Platba 7,5 mld. USD sa mala robiť cez daňový raj. Či sa doláre dostanú do Ruska nebolo známe. Európske súdy neskôr prišli s verziou, že britská firma pravdepodobne podniká v záujmoch kolubijského kartelu obchodujúceho s narkotikami. Ruský parlament obchod zakázal.

Podobná operácia sa uskutočnila v novembri 1990 v daňovom raji britskom ostrove Jersey. Bola medzi sovietskou Centrálnou bankou a finančnou štruktúrou Financial Managment Co. Alebo Fimaco, ktorej služby dosť často používal KGB. Za päť rokov robila pre centrálnu banku operácie so sumou asi 50 mld. USD. Zisky sa usadzovali na účtoch firiem registrovaných v daňových rajoch. Dôkazy o tom, že by sa peniaze vrátili do Ruska neexistujú. Rozdelili si ich súkromné banky, firmy a podniky.

(Písané pre Hospodárske noviny)