Debata o tom, či vláda má mať zo zákona povinnosť rokovať o zásadných opatreniach hospodárskej politiky s dvoma záujmovými skupinami – odbormi a zamestnávateľmi – môže vyznieť ako chvíľková hystéria, spustená príklonom spolitizovaných odborov k opozičnej strane SMER. Hoci táto epizódka skutočne debatu zintenzívnila, ide o vážny a starý problém. Veľmi starý.

Príbeh tripartity

Niekedy v roku 1926 dal taliansky minister spravodlivosti a hlavný ideológ talianskeho fašizmu Alfredo Rocco meno tripartita mechanizmu, ktorý mal zadusiť dovtedy populárny triedny boj, eliminovať akúkoľvek aktivitu nezávislých odborov a podriadiť zamestnávateľov štátu. Tripartita bola v Mussoliniho Taliansku jedným zo základných mechanizmov fungovania korporativizmu – nového modelu fungovania spoločnosti, ktorým fašizmus nahradil slobodnú pluralitnú parlamentnú demokraciu a slobodný trh. Spoločnosť už netvorili slobodní jednotlivci, ale čosi viac než tucet „korporácií“ – masových organizácií ľudí podľa profesií s povinným či polopovinným členstvom, bez vnútorného demokratického mechanizmu. V tripartite zasadali a spolurozhodovali o všetkom, čo sa týka miezd, daní, práce, hospodárstva a podobne, tri zložky – predstavitelia zamestnávateľských korporácií, predstavitelia zamestnaneckých korporácií a, samozrejme, štát – ten predovšetkým.

Prostredníctvom korporativizmu získal Mussolini absolútnu moc nad spoločnosťou a ekonomikou. Korporativizmus v Taliansku znamenal aj smrť parlamentnej demokracie. Parlament neskôr úplne nahradila takzvaná Národná rada korporácií. Úloha tripartity spočívala predovšetkým v predstieraní reprezentatívnosti a spolurozhodovaní v neslobodnom štáte. Vyvolávala zdanie alternatívy k demokracii.

Hoci sa fašistický korporativizmus ako politický režim celkom zdiskreditoval, pre ľavicovo vychýlené politické triedy a rôznych ekonómov, nedôverujúcich slobodnému trhu, zostal v mnohom neodolateľný. Preto ho ukryli v uplynulých desaťročiach pod novotvary „sociálne partnerstvo“, „sociálna dohoda“, „sociálny dialóg“ či „koordinovaná trhová ekonomika“. Ich argumenty v prospech tripartity sa javia presvedčivo – ide predsa o „dosiahnutie a udržanie sociálneho zmieru“. Ukazujú tiež na prosperitu mnohých krajín, v ktorých prežívajú prvky korporativizmu (napríklad v Rakúsku či v škandinávskych krajinách). Pod „sociálnym zmierom“ sa rozumie neprítomnosť masových štrajkov, ktoré by mrzačili a paralyzovali hospodárstvo, a ktorý akože zaručia predstavitelia odborov – za cenu ustupovania v oblasti platov, pracovného práva, daní, prerozdeľovania… Teda za cenu mrzačenia trhu a jeho schopnosti prispôsobovať sa. Korporativizmus a jeho dcéra tripartita v spomínaných krajinách nie sú zdrojom prosperity – tá vznikla napriek nim a bez nich mohla byť väčšia.

Stagnácia ako dôsledok

Korporativizmus vo všetkých podobách však nespôsobuje len ekonomické škody. Je v nepriateľskom vzťahu aj s pluralitnou demoraciou, parlamentarizmom a individuálnymi slobodami. Korporativizmus (prevtelený do tripartity) vnáša do pluralitnej demokracie nelegitímny a nedemokratický mechanizmus, obmedzuje slobodné rozhodnutia volených zástupcov ľudu a vzďaľuje vládu od zdroja jej legitimity, pričom predstiera pravý opak. V knihe Moderný sociálny konflikt si to všimol aj Ralf Dahrendorf, podľa ktorého „riziko korporatívnej zvrátenosti demokratického boja spočíva v tom, že namiesto pohybu tvorí strnulosť. Korporativizmus vstupuje do voľného zväzku s byrokraciou a oba sa usilujú olúpiť ústavu slobody o jej podstatu, o schopnosť spôsobovať zmenu bez revolúcie. Korporativizmus zbavuje demokratický proces života. Usporiadanie nahrádza debatu a konsenzus nahrádza konflikt.“ Inými slovami – každá časť korporatívneho usporiadania má a musí mať natoľko odlišné záujmy, že predchádzanie konfliktov – oná dohoda či zmier – je dosiahnuteľné iba enormným úsilím udržať daný stav. Akákoľvek zmena totiž aspoň jednej strane nemôže vyhovovať.

Kto koho reprezentuje

Hoci to je len čiastkový problém, v prospech odmietania všetkých tvárí korporativizmu, vrátane tripartity, hovorí aj nízka alebo nulová legitímnosť jej aktérov. Do demokratického rozhodovania vstupujú prostredníctvom tripartity nelegitímni aktéri, sporným spôsobom volení či menovaní reprezentanti súkromných združení a zoskupení – a tí z hľadiska spoločnosti ako celku nezastupujú nijaké reprezentatívne postoje a názory, ale nanajvýš partikulárne záujmy špecifických skupín, alebo ničím neoverené a ideologizované predstavy o tých záujmoch. Tvária sa však, že zastupujú celú spoločnosť.

Slovenské odbory dnes reálne zastupujú niekoľko stotisíc občanov (menšinu zamestnancov), pričom nijako nemožno preskúmať, do akej miery a či vôbec majú názory a postoje odborárskych funkcionárov čokoľvek spoločné s názormi a postojmi členov odborov. To isté platí aj pre reprezentantov zamestnávateľov, hoci tu – keďže ide o početne neporovnateľne uzavretejšiu skupinu – sa s problémom legitimity zastupovania navonok začínajú vážne zaoberať. Práve pre nespokojnosť s presadzovaním podnikateľských záujmov v tripartite len celkom nedávno vznikla skupine mečiarovských privatizérov, ktorí pevne držia v rukách Asociáciu zamestnávateľských zväzov a združení, vážna konkurencia – Republiková únia zamestnávateľov. Častá podnikateľská výhrada voči zástupcom zamestnávateľov, ktorá dokazuje konštatovanie, že tripartita je predovšetkým miestom na presadzovanie uzučkých záujmov, hovorí – predstavitelia zamestnávateľov na tripartite venovali enormné úsilie udržať regulované ceny plynu na nízkej úrovni. Pre podnikanie zásadný a enormne škodlivý Zákonník práce, ktorý presadil minulý ľavičiarsky minister práce a sociálnych vecí, úplne unikol ich pozornosti.

Nie upraviť, zrušiť

Pre každú vládu je prospešné, keď má spätnú väzbu a komunikuje o vážnych veciach s každým, kto k tomu má čo povedať. Zákonnú tripartitu však na Slovensku treba zrušiť, a to nielen preto, že namiesto spätnej väzby a serióznej oponentúry dnes „sociálni partneri“ ponúkajú najmä svoje vlastné záujmy a profesionálnych revolucionárov.

Debata v tripartite predovšetkým nemá charakter výmeny argumentov, ale permanentného vydierania politickým bojom na uliciach a štrajkami, a ideologických floskulí o biede či „ľuďoch práce“. Pokojne sa dá povedať, že na pôde tripartity vstupuje vláda do „dialógu“ s minulým režimom. Ústupky odborom na pôde tripartity paradoxne neprinášajú zmier a spravidla ani nič pozitívne zamestnancom. Ak by vláda reflektovala zúfalo nekompetentné postrehy odborov, brzdila by ekonomiku a zvyšovala nezamestnanosť. Ak by sa vláda správala podľa želaní tých zamestnávateľov, ktorí dnes v tripartite sedia, výsledkom by bol selektívny protekcionizmus.

Zákon o tripartite netreba nahradiť akýmsi iným, hoci aj „bezzubým“ zákonom, aj keď to môže v tomto okamihu vyzerať ako politicky „rozumné“ a „priechodnejšie“. Pre všetky spomenuté dôvody ho treba jednoducho zrušiť a vrátiť dialóg medzi záujmovými združeniami navzájom a vládou tam, kam patrí – do demokratického sveta parlamentarizmu.

Alfredo Rocco, jeho doba a jej vynálezy by sa mali pobrať s konečnou platnosťou do učebníc dejepisu.