Sociálne cítenie je všade – napríklad v rozhlase počúvam, že niektorí prezidentskí kandidáti ho majú nie bežné, ale dokonca silné.

Silné, silnejšie, najsilnejšie

Jeden z nich si ho zrejme posilňoval už vtedy, keď sociálne citlivo otituloval hlavu štátu podpásovým telesným orgánom a keď sa postaral, aby sa parlament citlivo zbavil jedného poslanca na základe žiadosti, ktorú ten poslanec neposlal. Tohto sociálne cítiaceho prezidentského kandidáta s charizmou nám ponúka strana neúnavných pátračov tretej cesty, ktorá nás chce nasmerovať k sociálne orientovanej trhovej ekonomike bez trhu. Potom by už konečne mala voľné ruky pre svoj projekt sociálnej ekonomiky, taký obľúbený vo všetkých krajinách, čo tiež hľadali tretiu cestu: rozdeľovať bohatstvo, ktoré ešte ekonomika nevytvorila.

Iný kandidát, na tom najvyššom štátnickom poste, zrejme už len rozvíja sociálne cítenie z čias svojho vysokého straníckeho funkcionárčenia, na ktoré je verejne taký hrdý. Ráta s tým, že všetci pamätníci ocenia, aké sociálne cítenie mali vtedy komunistickí ústrední a krajskí funkcionári. Ak by sme ho znovu zvolili, určite by parlamentu vracal všetky zákony, ktoré by nezvýšili dôchodky aspoň na úroveň priemerných miezd. A keby štát mal málo peňazí? Nevadí, štát sa zadlží a ten dlh splatia naši potomkovia – ak sa zbavia sociálne cítiacich politikov.

Poslankyňa jednej strany – koalície sa tiež po vyše pätnástich rokoch prebrala a svoj kosák a kladivo komunistickej funkcionárky pretavila do poslaneckého návrhu na tisíckorunáčku dôchodcom. Asi nečakala „fór“ skupiny slobodných poslancov, ktorí – len čo stratili ministerské kreslo – objavili na Slovensku „obyčajných ľudí“ a svoje sociálne cítenie voči nim zdvihli na vyše dve tisícky korún.

Jeden ľudový poslanec, bývalý minister zodpovedný za sociálne veci, dnes div slzy neroní nad sociálnym postavením občanov, nad premrhanými príjmami z privatizácie. Asi má na to právo, veď svoje sociálne cítenie si predsa zakaľoval už pred niekoľkými rokmi. Ako funkcionár najdemokratickejšieho hnutia vtedy verne prikyvoval svojmu šéfovi, aby rezešovcom takmer darovali najväčšie železiarne a tak odstránili chudobu tejto rodiny.

A nemali by sme zabudnúť ani na ďalšieho prezidentského kandidáta. Ten sa tiež hrdí silným sociálnym cítením a zrejme len zo skromnosti nedodáva, že ho má aj teoreticky podložené titulom „er-es-dé-er“, alebo, ako sme voľakedy hovorili, „vysokou školou ká-es-čé“. Jej najznámejším absolventom bol súdruh Biľak. Jeho pôsobenie bolo predsa živým dôkazom, že výučba sociálneho cítenia na tej škole mala vysokú úroveň.

Čakám na tú otázku

Nič proti tomu, že naši politici majú silné, veľmi silné alebo najsilnejšie sociálne cítenie. Ak prižmúrime oči nad mierou intergrity ich osobnosti, majú možnosť i právo meniť sa, vyvíjať sa, alebo aspoň sa správať inak než pred piatimi, desiatimi či dvadsiatimi rokmi. Má to však jeden nezanedbateľný háčik. Všetci by svoje sociálne cítenie chceli dokazovať prideľovaním, zvyšovaním a rozdávaním – cudzích peňazí. Princíp je veľmi jednoduchý a pohodlný. Štát nemá nijaké svoje peniaze, a tie, s ktorými hospodári, vyberie na daniach a odvodoch od občanov a podnikov. Ľahko potom politici dávajú na obdiv svoje sociálne cítenie, veď si ho zaplatia sami občania. Niekomu štát z vrecka ukradne, inému pridá. A tomu, ktorému niekedy pridá, inokedy zas vezme. Chaos, ktorý takto vzniká, je obdivuhodný. Chudobnejšia rodina prispieva na dôchodcu, ktorého deti možno žijú v luxuse, mladomanželia, ktorí si krvopotne šetria na byt, prispievajú na vysokoškolské štúdium nejakého mladíka z dobre situovanej rodiny, rodina z východoslovenskej dediny, ktorú nezaujíma film a kino, by mala prispievať na pôvodnú slovenskú filmovú tvorbu, občania z dediny, kde ich škola má ešte suché záchody, by mali odvádzať časť svojich daní na divadelnú budovu v centre, ktorú nikdy nenavštívia. Alebo na tenisové centrum, pomocou ktorého bude možno bohatnúť zopár mladých ľudí. Rodičia, ktorí v skromnosti vychovávajú viacero detí, ešte zo svojich daní financujú aj mladú mamičku, ktorej nezodpovedný partner neplatí výživné.

Podobných príkladov je nespočetne veľa. A verejná mienka si už akosi zvykla na túto situáciu. Večer čo večer sa v televíznych správach objaví dôchodca, ktorý nemôže vyžiť z dôchodku od štátu. Inokedy vidíte mladú mamičku, ktorej príspevok od štátu pri narodení nestačí na základnú výbavu. Pred školou stojí mamka, ktorá sa sťažuje, že štát nehradí školské stravovanie jej detí, tých detí, čo práve vybiehajú zo školy, každé s mobilom v ruke. Môžete uvidieť aj študenta, ktorý sa čuduje, že mu štát neuhradí celé štúdium vrátane poistenia a možno aj vrátane mobilu alebo surfovania po internete. A ešte k tomu pridá účinnú floskulu o vzdelaní ako najlepšej investícii zo strany štátu. Veď predsa neštuduje kvôli sebe, ale kvôli spoločnosti, kvôli štátu. Moderátorská televízna hviezdička samozrejme povzbudzujúco prikyvuje a pridáva svoju výčitku voči nespravodlivému štátu. Čakám a čakám, nemôžem sa však dočkať jednej dôležitej otázky. Napríklad: „Prosím vás, a máte svoju rodinu, rodičov, manžela, dospelé deti, ktorí vám vo vašej sociálnej situácii pomáhajú?“

Čo by potom robili?

Roky socializmu ľudí poriadne obalamutili predstavou, že štát sa postará o ich živobytie, bývanie, zamestnanie, výchovu detí, štúdium, dôchodok, kultúru. Vlastne sa aj postaral – úrovňou, ktorou sa neradi porovnávame s krajinami, čo sa nedali zlákať na socialistickú alebo tretiu cestu. Žiaľ, v dôsledku socialistickej starostlivosti takmer úplne vymizli prirodzené väzby rodiny, príbuzenstva, komunity. Viem, existuje mnoho občanov bez takýchto väzieb, kde je sociálna politika štátu nevyhnutná. Ale „sociálne cítenie“ politikov a aj verejná mienka pokračuje naďalej metódou socialistickej starostlivosti. Ako keby všetci dôchodcovia žili bez rodiny a príbuzenstva, deti a študenti bez rodičov, sociálne slabí a nezamestnaní bez komunity.

Má to svoju príčinu. Ak by v slabšej sociálnej situácii dôchodcov, detí, študentov, nezamestnaných či telesne postihnutých prišla na pomoc najprv rodina, príbuzenstvo, potom komunita a až úplne nakoniec štátne prerozdeľovanie daní, výrazne by sa obmedzil priestor politikov na vystatovanie sa svojím sociálnym cítením. Ak by sa spoločnosť dôslednejšie vracala k obnove historicky osvedčených konzervatívnych inštitúcií rodiny, príbuzenstva, komunity, táraniny o sociálne orientovanej trhovej ekonomike by prestali mať zmysel. Občan by nepotreboval politikov, predháňajúcich sa svojím sociálnym cítením, ale politikov, zameraných viac na vytváranie prostredia, v ktorom by ekonomika zvyšovala bohatstvo občanov, bohatstvo rodín, obcí, miest. Bohatšie rodiny a komunity si lepšie a bezprostrednejšie dokážu prejaviť vzájomnú podporu, pomoc a solidaritu, než to dokáže hoci ten najbohatší štát so svojou sociálne orientovanou ekonomikou, na ktorej sa priživuje množstvo sociálne cítiacich politikov a armáda zbytočnej byrokracie. Zdá sa však, že viacerí politici, najmä tí, čo princípy liberalizmu postavili na hlavu, vidia posilňovanie rodiny len v uzákonení možnosti manželstiev s homosexuálnou orientáciou.

Asi ešte dlho nás budú balamutiť politici, poslanci a prezidentskí kandidáti svojím sociálnym cítením. Je to pre nich pohodlná cesta k funkcii alebo k jej udržaniu. Neprekvapuje preto, že naši poslanci, použijúc newspeakovú poslaneckú hatlaninu, vždy a radi „zahlasujú“ za „navŕšenie“ či „navýšenie“ zdrojov, ďalších tisíckorunáčok, aby mohli prejaviť svoje sociálne cítenie cudzími peniazmi.

Autor je bývalý podpredseda vlády SR

pre ekonomickú reformu.